čtvrtek, 11 listopad 2021 10:37

Být Volodosovým posluchačem

Autor:

„Bol vždy vysielač medzi estetikou starého a estetikou nového, čo je rozhodne niečo hodné obrovského obdivu.“

„Pre mnohých klaviristov môže byť značne frustrujúce vedieť, aký zvuk sa dá pri rôznorodom materiáli dosiahnuť, a zároveň vedomie, že na úrovni Volodosa je to až neviditeľne vzdialené schopnostiam väčšiny klaviristov.“

„Donútil ma všetku pozornosť nasmerovať smerom k hudbe, ktorú hral, nie k nemu samotnému.“

 

516611

 

Program Klavírního festivalu Rudolfa Firkušného uzavřel v  úterý recitál devětačtyřicetiletého ruského pianisty Arkadije Volodose. Hudebníka, který se začal nástroji věnovat naplno až v patnácti. Interpreta, podle kterého soutěže ničí ducha hudby, a proto se nikdy žádné nezúčastnil. Umělce zvaného do prestižních koncertních síní světa. Nad jeho dosavadní kariérou i pražským programem  se aktuálně zamýšlí klavírista Adam Stráňavský.

Mnohí nevedia alebo častokrát zabúdajú, že Glenn Gould – okrem toho, že bol výnimočný klavirista – bol aj veľmi dobrý skladateľ a esejista. Práve v jednej zo svojich mnohých esejí povedal: „Verím, že hudobné interpretácie môžeme rozdeliť do dvoch kategórií: na tie, ktoré sa snažia využiť nástroj, ktorý je používaný, a na tie, ktoré nie.“

Na pohľad mierne satiricky podanú myšlienku rozvinul, aby osvetlil, že práve tá druhá kategória interpretácií je tá, ktorá by nám mala najviac imponovať. V tej prvej sa totižto predmetom poslucháčskeho záujmu stáva spojenie hudobníka a nástroja, v tej druhej spojenie hudobníka a samotného hudobného textu. Glenn Gould svojho času označil za príklad takého hudobníka, ktorý sa stáva akýmsi komunikačným kanálom medzi hudbou a poslucháčom, Sviatoslava Richtera. V súčastnosti je jedným z tých naozaj mála svetových hudobníkov Arcadi Volodos.

 

592

 

Prvýkrát som počul Arcadiho Volodosa ešte ako študent konzervatória. Už vtedy som viac inklinoval k hudbe, ktorej primárny cieľ nikdy nebol preukazovať kvalitu mechanických zručností klaviristu, ale práve k rozsiahlejším cyklom alebo skladbám, ktoré by sa skôr dali charakterizovať tým, že sa „dajú“ hrať na klavíri, ale striktne – nemusia sa na ňom hrať, pretože by sa takmer celý hudobný materiál dal bez problémov použiť aj v nejakej inej inštrumentácii (sláčikové kvarteto, gitarové duo, možnosti sú nespočítateľné), a stále by išlo o hudbu, ktorá tým nijak neutrpí na kvalite.

Paradoxné je, že Arcadi Volodos – hoci ho považujem za jedného z najzaujímavejších umelcov súčasnej doby a zároveň za jedného z najväčších žijúcich umelcov klavíra (druhého najväčšieho, ale to sa predsa nehovorí) – sa do mojej mysle zapísal ako klavirista, zabávač, virtuóz. Bolo to tým, že starší spolužiaci s nadšením nosili videá a nahrávky, na ktorých hrá náročné parafrázy, svoje rôzne úpravy s obrovským používaním rôznych virtuóznych prvkov klavíra, napríklad jeho známa úprava Tureckého pochodu či úprava Tanca kostlivcov C. Saint-Saënsa. Pravdaže, bolo veľmi zaujímavé, a to stále je, hlavne v kontexte súčasnej doby, kedy o „zabávačov“ nemáme núdzu, že Volodos bol schopný najnáročnejšie klavírny prvky hrať spôsobom, kedy sa vôbec nemusí akoby „držať späť“ na úkor kvality zvuku, kvality čo najvernejšieho dodržania notového zápisu, práve naopak, napriek jeho dokonalému prevedeniu hudobného textu, jeho hre nikdy nechýbalo to, čo H. Neuhas pekne pomenoval „božská iskra,“ to, čo nám tak často chýba u moderných virtuózov. Hlavne na prelome storočí bol tento jav neobvyklý v tom, že práve vtedy sa akoby naplno prelomila tá estetika, čo ide na úkor čoho – zatiaľ čo v 20. storočí nás častokrát fascinujú nahrávky, ktorým zvykne chýbať akási technická dokonalosť, som presvedčený, že každý milovník hudby si dokáže vybaviť aspoň jednu, ktorú má sám rád, tak v modernej dobe sa to prelomilo na opačný breh – kedy sa, zdá sa aj podľa výsledkov najvýznamnejších súťaží, interpretom odpúšťa prehnaný nadhľad, až dištanc od toho ničím nezaznamenateľného, skrytého hudobného obsahu za účelom dosiahnutia čo najvernejšieho, bazálneho prevedenia notového materiálu.  

V tomto ohľade bol vždy Arcadi Volodos vysielač medzi estetikou starého a estetikou nového, čo je rozhodne niečo hodné obrovského obdivu.

 

100

 

Ako som písal pred tým, moje hudobné preferencie spôsobili, že som Arcadiho Volodosa nejak zásadne nevyhľadával. Nemôžem si spomenúť, v ktorom roku to bolo, ale viem, že som ešte stále študoval na konzervatóriu. Dá sa povedať šťastnou náhodou som si mohol naživo vypočuť jeho recitál z Viedne. Vtedy som pochopil, že som bol svedkom niečoho neobyčajného. Pokiaľ si to dobre pamätám, Volodos otvoril recitál Skrjabinovým prelúdium b mol, veľmi pomalou skladbou náročnou na zvuk. Jeho ďalšie prevedenie Ravelových valčíkov vo mne vyvolalo to, čo by mala vyvolať každá interpretácia – a to náhlu potrebu si dané valčíky zahrať. Bol som fascinovaný skladbami samotnými, nie Volodosom, pretože Volodos ako klavirista bol len „obyčajným“ nástrojom na to, aby sa ku mne v podobe čo najintenzívnejšieho hudobného zážitku dostala hudba Maurice Ravela, donútil ma všetku pozornosť nasmerovať smerom k hudbe, ktorú hral, nie k nemu samotnému, a to je niečo, čo odvtedy dokazuje stále, snáď všetkým svojim poslucháčom. Práve vďaka Volodosovej schopnosti interpretovať s takým prehľadom bez stratenej angažovanosti najnáročnejší hudobný materiál spôsobom, akoby hral tie najjednoduchšie skladby, sú jeho interpretácie extrémne náročných skladieb (ako napríklad Skrjabinova siedma sonáta) stelesnením skladateľovej vnútornej predstavy. Jeho hra ukáže, ako môže daná skladba naozaj vyzerať, vo svojej plnej komplexnosti klavírneho umenia. Niekedy až v takej miere, že môže byť pre mnohých klaviristov značne frustrujúce vedieť, aký zvuk sa dá pri rôznorodom materiáli dosiahnuť, a zároveň vedomie, že na úrovni Volodosa je to až neviditeľne vzdialené schopnostiam väčšiny klaviristov.

V útorok 9. 11. 2021 to bolo prvýkrát, čo Arcadi Volodos vystúpil v sólovom recitáli na pražskom pódiu. Už pred tým som navštívil jeho recitál v Grazi, avšak tento rok mi nesmierne ulahodil výberom repertoáru.

 

888

 

Znova mi pripomenul, prečo ho mám tak rád. Vidíte, žiada sa mi nepísať o ňom, ale o skladbách, ktoré hral.  (pozn.: Schubert, Sonáta D dur; Schumann, Detské scény, Fantázia C dur) To je to, čo si musíme u týchto umelcov ceniť, pretože ich je čím ďalej tým menej, bohužiaľ – sú takmer vyhynutým druhom.

Je svojím spôsobom fascinujúce, i keď pochopiteľné, aký čiastočný prerod nastal v klavírnom repertoári. Niektoré skladby sa pravdaže vždy budú opakovať, ale nepamätám si dobu, kedy by si tak často rôznorodí umelci, a treba povedať umelci rôzneho veku – od najstarších až po študentov – vyberali rozsiahle Schubertove diela. Nie je to náhoda, akákoľvek Schubertova hudba pôsobí ako očista. Viem si vybaviť len málo skladateľov, ktorý dokázali tvoriť tak jednoducho a zároveň tak komplexne. Tento paradox jeho tvorby je neuveriteľný a nesmierne nadčasový, mnohé momenty v jeho skladbách pôsobia ako napísane v súčasnosti, ale samozrejme jazykom minulosti. Tí najvnímavejší umelci výberom jeho skladieb len reflektujú spoločenskú náladu a potrebu publika. V dobe, ktorá je príznačná pre skrytý strach, ktorý vyvoláva, je Schubert únikom, pri ktorom sa ale dá ostať nohami pevne na zemi. Naozaj neuveriteľné.

 

889

 

Po prestávke Detské scény, skladba, ktorá bola napísaná ako spomienky na detstvo a následne Fantázia C dur, dve diela, ktoré sa aspoň z môjho pohľadu výrazne vymykajú zo Schumannovej tvorby. Jednoduchá (ale stále náročná hudba) v Detských scénach, keď jeden dokáže dobre zatvoriť oči,  vyvoláva to najkrajšie, na čo si dokážeme spomenúť z časov, kedy sme sa ešte nebáli.

Fantázia C dur zase formálne spĺňa parametre toho najlepšieho románu. Z tohto hľadiska ukladá Volodos nebývalé nároky na poslucháča, núti vás visieť na každom jeho tóne, pretože nechcete byť ochudobnený o to, čo daný hudobný materiál môže znamenať neskôr. Jediná škoda, že sem nechodí častejšie, ako by možno niektorí povedali. K tomu sa dá povedať len – keď nejde k Mohammedovi hora…

Pretože za pár mesiacov z tohto neskutočného zážitku ostane „len“ spomienka, ktorú si budeme chcieť pripomenúť, a tí, ktorí si ju nebudú chcieť pripomenúť, asi len nepočúvali správne. Predsa len na ich obhajobu, prijímať takto kvalitné vie byť rovnako náročné, ako ho tvoriť.

 

516

 

Foto: Petra Hajská

Adam Stráňavský

Klavírista, učitel

Rodák z Banské Bystrice, kde vystudoval Konzervatórium J. L. Bellu. Následně pokračoval na HAMU v Praze v oboru klavírní interpretace ve třídě Borise Krajného. Získal několik ocenění, mimo jiné druhé místo na soutěži ve španělské Huesce, kterou uděluje Centrum P.I. Čajkovského.
Věnuje se i skladatelské činnosti, primárně pro klavír (doposud dvě sonáty a Insomnia – cyklus miniatur), ale i pro jiné nástroje (Kodoku: Preambulum pro varhany, Partita pro kytaru aj.). Natočil dvě sólová CD. Je vášnivým čtenářem beletrie, vedle hudby se věnuje i literatuře. Je bývalým závodním hráčem pouličního hokeje (hokejbalu).

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.