„Jan Rybář, aspoň z môjho pohľadu, uprednostňoval zrozumiteľnosť pred extrovertnejšími gestami.“

„Občas sa niečo zopakuje – spravidla ale v inom kontexte, než po prvýkrát, v inej inštrumentácii, v inej faktúre.“

„Hoci ide o neustály proces, to, že sme sa ocitli v ďalšom stupni ‚škaredosti‘, často zbadáme, až keď už daný blok naplno prebieha.“

Koncerty projektu Hudba v souvislostech majú väčšinou skôr komorný charakter. Na aprílovom koncerte v La Fabrike však tvorcovia komorné hranice výrazne prekročili a pozvali si k spolupráci Filharmonii Hradec Králové. Pod taktovkou Jana Rybáře zahral orchester skladby Witolda Lutosławského, Jakuba Potočka, Györgye Ligetiho, Kateřiny Horké a Jana Rybáře.

Programy Hudby v souvislostech bývajú vďaka dramaturgiám Jana Rybáře zostavené veľmi podnetne a inak tomu nebolo ani tentokrát. Lákalo slávne Ligetiho Lontano, ale aj trojica premiér. Témou koncertu sa, hoci nie úplne explicitne, stali rôzne perspektívy, rôzne pohľady: do diaľky, do budúcna, medzi molekuly, prípadne do histórie.

Dôležitými sa tiež stávali aspekty tvaru a formy. V programe sa napríklad dočítame, že forma Lutosławského skladby Mi-parti, ktorá večer otvorila, bola inšpirovaná rovnomennými stredovekými nohavicami, ušitými z dvoch látok inej farby. Aj kompozícia má dva výrazne kontrastné bloky. Zatiaľ, čo v prvom z nich sa dianie premieňa len veľmi postupne, druhý, oveľa exponovanejší, pracuje s podstatne rýchlejšími a ostrejšími zmenami. Myslím, že tieto rozdiely vystihol orchester na čele s Janom Rybářom veľmi presvedčivo. Dobre pracovali s nízkou dynamikou v úvode prvého bloku, nad dlhými hodnotami sa spoľahlivo ozývali línie dychových nástrojov, kvalitne znel hlavne hoboj. V druhom bloku zafungoval prierazný zvuk plechových dychových nástrojov. Jan Rybář, aspoň z môjho pohľadu, uprednostňoval zrozumiteľnosť pred extrovertnejšími gestami. Vďaka tomu sa aj v nepríliš jasne členenej faktúre vždy darilo udržať štruktúru celistvú.

Jakub Potoček sa vo svojej skladbe Mysterium quadratum (zaznela premiéra jej novej verzie) inšpiruje štvorcom z Herculanea, archeologickým nálezom, na ktorom stojí palindróm „sator – arepo – tenet – opera – rotas“. Palindrómy a symetria sa ale napriek tomuto ideovému východisku nestávajú v rámci diela formotvorné. Potočkova skladba je, hlavne vo svojich úvodných úsekoch, skôr plochou než prúdom. Prevažujú držané tóny, prípadne repetované, napríklad vo vibrafóne. Postupne, v druhej polovici kompozície, prevládajú repetované tóny a rytmické patterny v celej faktúre, jednotlivé party sa stretávajú v pôsobivých polyrytmických textúrach. Orchestrálne úseky pritom striedajú akési „medzihry“ klavíru a bicích nástrojov – tieto úseky boli veľmi dobre zahrané, z hľadiska formy na mňa ale pôsobili trochu cudzorodo.

Po prestávke prišiel na rad Ligeti a jeho Lontano. Skladba predstavuje pre orchester neľahkú úlohu – a treba povedať, že Filharmonii Hradec Králové sa nepodarilo vyhnúť všetkým jej nástrahám. Orientácia v rámci kompozície zjavne nebola stopercentná, určitou mierou nepresnosti boli postihnuté aj nástupy. Z toho vyplývala nie vždy dokonalá kompaktnosť zvuku a plynulosť zmien a prechodov. Lontano v La Fabrike tak ostávalo zvukovo stále zaujímavé, efekt, ktorý od tohto diela ako poslucháč očakávam, sa ale dostavil len čiastočne.

Skladbou Polymerace nás Kateřina Horká uvádza do sveta molekúl. Podtitul diela znie „molekuly tvořící jednotný celek“. Myslím, že je to výstižné. Skladba začína akýmsi zhlukom s glissandami, vzápätí sa ale ozýva konkrétne vyartikulovaný motív. Horká pracuje s početnými kontrastmi a vďaka krátkym útvarom, ktoré rýchlo strieda, dosahuje dojem diskontinuity. Občas sa niečo zopakuje – spravidla ale v inom kontexte, než po prvýkrát, v inej inštrumentácii, v inej faktúre. Mala som pocit, že v tejto skladbe sa orchester cítil najlepšie. Hoci je Horkej práca s myšlienkovými útvarmi iná, než v klasických formách, jednoznačnosť motívov a spôsob usporiadania faktúry boli možno niečím, čo bolo telesu príbuzné. Navyše ide o celkom expresívne pojatú skladbu, orchester sa tak naplno mohol ukázať aj v takejto rovine.

Večer ukončila skladba Jana Rybáře s názvom Futurologický kongres. Inšpirácia bola v tomto prípade literárna – mimohudobným podnetom sa stala poviedka Stanisława Lema. Na úvod poviedky Lem predstavuje čitateľovi prosperujúcu spoločnosť. Hlavný protagonista ale čoskoro zisťuje, že to, čo sa zdá ako ideálny svet, je v skutočnosti len ilúzia vyvolaná omamnými látkami. Hrdina objavuje substanciu, ktorá je protilátkou na tieto drogy, postupne sa tak svet ukazuje taký, aký je, takže čím ďalej neutešenejší. Tento proces preniesol do svojho diela aj Jan Rybář. V úvode pracuje s konsonantnými útvarmi, s rozkladmi durových kvintakordov a inými ľubozvučnými prvkami. Tie pritom len stavia k sebe, nijak zvlášť ich nerozvíja. Postupne sa ale materiál premieňa, dianie je čoraz viac disonantné, fragmentované, pochmúrne. Zmeny pritom nastávajú nebadane. Hoci ide o neustály proces, to, že sme sa ocitli v ďalšom stupni „škaredosti“, často zbadáme, až keď už daný blok naplno prebieha. Rybář svojej mimohudobnej inšpirácii dáva funkčný formálny rámec, jeho nápad tak dostáva spoľahlivú oporu a ťah. Program a samotná hudobná štruktúra ale boli pre mňa v tomto prípade skutočne neoddeliteľné a ak by som si o skladbe neprečítala, asi by vo mne rezonovala menej.

Celú spoluprácu Filharmonie Hradec Králové a Hudby v souvislostech považujem za vydarený a potrebný počin. A to aj v kontexte toho, že príležitosti počuť naživo orchestrálnu súčasnú hudbu je stále relatívne vzácnou záležitosťou – ako pre publikum, tak pre samotných autorov.

*******

Foto: Miro Mikšík