neděle, 16 prosinec 2018 15:45

Znovuobjavený klenot českého baroka
Národní divadlo uviedlo hru Augustina Šenkýře

Autor:

„Naozaj pozoruhodná udalosť sa stala z očakávanej novodobej premiéry diela Augustina Šenkýřa.“

„Celkovo je hudba diela vznešená, určitú pompéznosť zabezpečujú najmä nesmierne pôsobivé koloratúrne árie.“

„Stále si musím klásť otázku, aké ďalšie klenoty starej hudby ležia nepovšimnuté v archívoch a múzeách po celej krajine.“

 

1DSC09969

 

Naozaj pozoruhodná udalosť sa stala v sobotu 15. decembra z očakávanej novodobej premiéry diela Augustina Šenkýřa Dies numini et prinicipi v naštudovaní Národného divadla. Rozsiahla a predovšetkým spevácky náročná hra v troch dejstvách bola v Kostole svätej Anny uvedená pod taktovkou Zdeňka Klaudy. Nosnými atribútmi sa pritom stali slávnostnosť a vysoká interpretačná úroveň najmä dámskej časti sólistického ansámblu. 

Augustin Šenkýř (1736-1796) bol benediktínskym opátom a skladateľom. Je predstaviteľom českého neskorého baroka, stojac v podstate medzi Janom Dismasom Zelenkom a Jakubom Janom Rybom. Hra Dies numini et principi so žánrovým označením drama musicum pastoritium bola prvý, a až do soboty posledný raz uvedená v roku 1770, ako gratulácia břevnovskému opátovi Fridrichovi (názov diela sa dá preložiť ako „deň gratulácie k zvoleniu nového opáta“). Vzhľadom na interpretačné požiadavky diela je pritom zarážajúce, že sa jedná o takzvanú školskú hru: interpretmi teda boli chovanci kláštora.

 

48366682102140154918835588982461694814978048n

 

Hra pojednáva o pastierovi Alexiovi, ktorému má byť podľa zvestovania Zbožnosti (Pietas) zverený trón. Tieto dve postavy sú pritom tiež ústrednými protagonistami diela a sú v neustálej interakcii: kým Alexis vyjadruje svoje pochybnosti, v librete stelesnená Zbožnosť sa ho snaží povzbudzovať. Dej sa vlastne vzťahuje k oslavám Alexia a jeho značná časť je zasadená do pastierskeho prostredia. Okrem pastorálneho charakteru pripomínajú určitú sakrálnu povahu diela aj výzvy k chvále a oslave Boha, takisto zjavenie Zbožnosti počas Alexiovho spánku je akousi analógiou k biblickým príbehom. Na druhej strane je však v librete aj mnoho z antickej mytológie, objavujú sa tu napríklad dve Nymfy. Posledná scéna je už potom priamym a skutočne veľkolepým blahoželaním a požehnaním opátovi Fridrichovi z úst Zbožnosti. Nutné je poznamenať, že sujet a celkovo literárna stránka diela v tomto prípade nie sú príliš dominantné. Autor totiž, celkom v zmysle účelu diela, akoby smeruje skôr k sošnému vyjadreniu úcty, prostriedky volí tak, aby hre nechýbala určitá noblesa a dôstojná slávnostnosť, ktorá k adresátovi a danému prostrediu celkom prirodzene patrí. Dielo odznelo koncertne, v latinskom origináli, redukované o niekoľko scén.  

Hudobne je dielo skutočne v intenciách neskorého baroka, nemožno však prepočuť aj náznaky raného klasicizmu. Šenkýř do hry zahŕňa recitatívy, árie, ansámble, dokonca aj zborové scény. Práve v speváckych číslach je hudba naozaj ešte komponovaná skôr v zmysle barokovej koloratúry, ozdobnosti. Dianie v orchestri, stále s continuom, však už akoby predznamenávalo jas a ľahkosť raného klasicizmu. Ťažiskom je pritom bez pochyby sekcia sláčikových nástrojov, dychové nástroje sú v partitúre naozaj skôr doplnkom (výnimkou je napríklad scéna, kde sa spomína hra pastierov na píšťaly). Celkovo je hudba diela vznešená, určitú pompéznosť zabezpečujú najmä nesmierne pôsobivé koloratúrne árie: celkom v súlade s dobovými praktikami sú komponované často evidentne priamo na efekt, aj vďaka niekoľkým skvelým sólistickým výkonom však hru naozaj zdobili. Orchestr Národního divadla na čele so Zdeňkom Klaudom samozrejme nepredviedol historicky poučenú interpretáciu v pravom slova zmysle, s charakterom diela a jeho štýlovým zaradením však nijak nekolidovala, práve naopak. Ich hra bola skutočne subtílna, svieža, s dobre zvolenou škálou dynamiky a príjemným, skôr svetlým, zvukom. Ani niekoľko zaváhaní u lesných rohov môj dobrý dojem z prevedenia nijak výrazne nepoškodilo. Súčasťou hry bola aj jedno zborové číslo: deti pastierov predstavoval Dětský pěvecký sbor Českého rozhlasu, pripravený Věrou Hrdinkovou. Deti boli nesporne skvelé, v kontexte toho, že išlo o jediné a naviac nie príliš rozsiahle číslo sa mi však tento angažmán javil ako trochu vytŕčajúci solitér.

 

4DSC09930

 

Slovami chvály nie je treba šetriť najmä v prípade predstaviteľky Zbožnosti Markéty Böhmovej. Od prvých tónov si ma absolútne podmanila svojim priezračným a pritom stále nie ostrým hlasom, znelým vo všetkých polohách, nesmierne plastickým a pohyblivým v početných skokoch a girlandách. Part Zbožnosti je naozaj náročný a rozsiahly, dlhú plochu jej Šenkýř venuje v úvode (vrátane duetu s Alexiom) a najmä na konci, kde dielo uzatvára monumentálnou a vskutku virtuóznou gratulačnou áriou. Práve tá bola iste zlatým klincom večera, Böhmovej akoby sa čím ďalej spievalo lepšie. Navyše bola komplexnou predstaviteľkou aj z pohľadu výrazovosti, jej Zbožnosti nechýbala skutočná vrúcnosť a rozvaha. Pódium ovládala spoločne so Stanislavou Jirků, sólistkou Národného divadla a predstaviteľkou Alexia. Jej zamatový alt znel skvele najmä vo vážnejších úsekoch, napríklad v árii v druhom dejstve veľmi presvedčivo vykreslila pastierove obavy. Speváčkin prejav azda nebol tak suverénny v koloratúrnejšie poňatých pasážach, z celkového pohľadu však bol jej výkon plný zrelosti a nadhľadu. K ženským predstaviteľkám sa radili aj dve Nymfy: Yukiko Kinjo, ktorá sa ujala aj partu pastiera Hylasa, a Michaela Zajmi. Z nich viac zaujala Kinjo, ktorá najmä po technickej stránke predviedla obdivuhodný, vyrovnaný výkon. Ansámbel doplnili Jakub Koś ako Damoetas a Roman Hoza ako Agathocles. Obom postavám sa dostáva viac priestoru v druhom, respektíve v prípade árie Agathocla v treťom dejstve. Touto áriou presvedčil Roman Hoza, ku ktorého prednostiam v hre patril najmä veľmi zvučný hlas v širších líniách. Menej výrazným predstaviteľom bol Jakub Koś, ktorý, hoci s príjemne zafarbeným hlasom, pôsobil vo svojich výstupoch trochu neisto.

 

3DSC09848

 

Azda jediným, čo ma na tejto udalosti trochu zamrzelo bolo to, akým spôsobom bol publiku prezentovaný kontext diela. Možno nie je celkom štandardné vyjadrovať sa v koncertnej recenzii aj k pripravenému bulletinu, azda teda len krátky postreh: je skutočne škoda, že text k programu nebol rozsiahlejší. V podstate totiž len predstavil protagonistov a obsahoval preklad libreta spolu s krátkym vyjadrením jeho prekladateľa, Karla Mikulu. Šlo predsa o novodobú premiéru, dielo nikto z poslucháčov nikdy nepočul a je možné, že ani informovanosť o Šenkýřovi nie je u publika takou samozrejmosťou. Aspoň krátky medailón skladateľa a komentár k uvádzanému dielu by teda určite potešil: ak si totiž poslucháči neprečítali text na webe Národního divadla, mali o hre a autorovi skutočne celkom nekompletné informácie. Možno organizátori čakali výsostne poučené publikum, ale azda aj takýchto poslucháčov by krátky text o diele na jeho uvedenie naladil, konkrétnejšie pripravil na to, čo budú počuť.

Novodobá premiéra diela Dies numini et principi bola pre mňa každopádne pôsobivým zážitkom, ktorý som si vďaka kvalitným interpretom dokázala naozaj vychutnať. Napriek tomu však ostávajú aj zmiešané pocity: stále si musím klásť otázku, aké ďalšie klenoty starej hudby ležia nepovšimnuté v archívoch a múzeách po celej krajine. Každý takýto počin teda vnímam ako veľmi záslužný a verím, že záujem o tieto diela bude už len vzrastať.

 

13DSC09974

 

Foto: Daniel Jäger

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.