„Súbor hral bez dirigenta, post koncertného majstra zastával Leoš Čepický.“
„Ansámbel má predovšetkým silnú oporu vo svojej sláčikovej sekcii.“
„Hráči začali v odľahčenom, kultivovanom piane.“
Pražský komorní orchestr vstúpil v nedeľu 17. októbra do svojej jubilejnej, sedemdesiatej sezóny. Oslavy tohto úctyhodného výročia presunulo teleso, kvôli pandemickým opatreniam, až na budúci rok: punc výnimočnosti však nechýbal ani nedeľnému zahajovaciemu koncertu. V priestore veľkej sály paláca Žofín privítal PKO jedného z najuznávanejších českých huslistov dneška, koncertného majstra Českej filharmónie Jiřího Vodičku.
Pražský komorní orchestr svoju sezónu zahájil hudbou Wolfganga Amadea Mozarta, Ottorina Respighiho a Maxa Brucha. Súbor hral bez dirigenta, post koncertného majstra zastával Leoš Čepický. PKO hralo vo svojom klasickom obsadení o 34 hráčoch. Klasicistické a Respighiho neobarokové, respektíve neorenesančné faktúry telesu prirodzene pristali, hráči však prekvapili aj zvukovo bohatým, emotívnejším Bruchom. Ansámbel má predovšetkým silnú oporu vo svojej sláčikovej sekcii. Aj v tomto výsostne komornom obsadení znejú sláčikové nástroje PKO veľmi zvučne, sekcia je kompaktná, jednotlivé skupiny vyrovnané – zreteľne tak znejú aj kvalitne vypracované línie nižších sláčikových nástrojov. Dychová sekcia bola tentokrát o čosi menej výrazná. Jednotliví hráči sa v sólových vstupoch často predstavili znamenite, predovšetkým v sekcii drevených dychových nástrojov sa ale objavovali intonačné nedostatky (napríklad v introdukcii Bruchovho koncertu).
Orchester koncert dobre otvoril predohrou k Figarovej svadbe. Hráči začali v odľahčenom, kultivovanom piane, a v takto hravom charaktere zotrvali počas celej skladby. Treba pritom poznamenať, že si PKO zvolilo pre túto predohru celkom živé tempo: najmä sláčikové nástroje ale zvládli udržať zrozumiteľnú artikuláciu.
Sláčiková sekcia sa potom predstavila v Respighiho Starých tancoch a spevoch, v suite č. 3. Respighi v týchto suitách inštrumentuje renesančné a rane barokové skladby pre lutnu. Určitý starobylý charakter orchester dobre vystihol, za najväčšiu devízu považujem to, že sa teleso naozaj svedomito orientovalo v sadzbe a v kontrapunktických úsekoch (najmä Passacaglia) nápadito vyzdvihovalo jednotlivé línie. Veľmi pekne tiež vyzneli spevné melódie úvodnej Italiany.
O pôsobivý zážitok sa v tento večer postaral sólista, Jiří Vodička. Predstavil sa v dvoch veľmi odlišných koncertoch: v Koncerte pre husle a orchester č. 3 G dur Wolfganga Amadea Mozarta a v Koncerte pre husle a orchester č. 1 g mol Maxa Brucha. Vodičkovo pojatie Mozarta bolo neromantizujúce, so striedmym použitím vibrata, s vyrovnane, jednoducho vedenými melódiami. Zvuk jeho huslí nie je úplne priezračne jasný, má zaujímavé, trochu nasálne zafarbenie. Vodička s týmito atribútmi dobre pracuje a vytvára napríklad obzvlášť pozoruhodné, pestré kreácie v nižších polohách (skvele sa potom tento zvuk uplatnil v Bruchovi). Vodičkovo pojatie nie je exhibicionistické (ani v kadenciách), prevláda v ňom elegancia a určitá rozvaha. To sa spojilo aj s interpretačným uchopením orchestru, ktorý napríklad volil, aj v krajných vetách, miernejšie tempá. Asi najmenej ma zaujalo prostredné Adagio, mala som dojem, že dianie v ňom už trochu stagnuje.
Z dvoch husľových koncertov som si o čosi väčší zážitok odniesla z interpretácie Bruchovho diela. Jiřímu Vodičkovi sugestívny, temperamentný charakter diela veľmi pristane. Bruchovými melódiami si publikum veľmi rýchlo podmanil, hral plasticky, zvučne, s vášňou, ktorou však neprekrýval jemnejšie nuanse dynamiky a artikulácie. Čo sa týka výkonu orchestra, predovšetkým treba vyzdvihnúť, že dosahoval naozaj veľmi znelých zvukových rovín. V dlhších dynamicky exponovaných úsekoch už bol zvuk síce trochu zaťažený, výsledok bol však presvedčivý: a slávnostný večer adekvátne zavŕšený.
Foto: Petra Hajská
