„Dôležitými atribútmi boli jednoduchosť a vlastne aj funkčnosť scény.“

„Najväčšiu pozornosť na seba pútal práve prvý menovaný, Adam Plachetka.“

„Rosina Arnheiður Eiríksdóttir bola šibalským dievčaťom, zároveň ale aj rozhodnou ženou, ktorá k príkoriam pristupuje s odzbrojujúcim nadhľadom.“

Stálica repertoárov operných domov, Rossiniho opera Barbier zo Sevilly, sa dočkala ďalšej inscenácie na doskách pražského Národného divadla. Prvá česká scéna pritom stavila na renomovaných hlavných protagonistov a na svieže režijné pojatie Magdaleny Švecovej. Diváci sa s výsledkom mohli po prvýkrát zoznámiť vo štvrtok 7. októbra.

O Barbierovi zo Sevilly (čitatelia azda odpustia, že pre jednotnosť textu používam slovenský, o niečo menej pôvabný názov) sa celé desaťročia hovorí ako o jednej z najobľúbenejších Rossiniho opier, respektíve ako o jednej z najobľúbenejších komických opier vôbec. Dej je to pritom veľmi prostý, založený na príbehu zamilovanej dvojice, ktorej osud nepraje. Ako sa však na komickú operu patrí, sú milenci, alebo aspoň niekto z ich blízkeho okolia, natoľko prefíkaní, že sa tejto nepriazni dokážu postaviť vďaka svojmu dôvtipu, ľsti a prezliekania sa za iné osoby. Hudobne je potom táto opera výkladnou skriňou toho, čo na Rossiniho dielach publikum miluje: obsahuje pôvabné melodické línie, delikátne ozdoby, množstvo efektných, bravúrnych miest a celkovo veľmi odľahčenú náladu.

Samozrejme, ani naštudovanie takto výnimočne obľúbeného diela sa nemusí rovnať úspechu. Barbiera poznajú všetci, a dvojnásobne to platí o najznámejších operných číslach. Očakávania sú tak prirodzene vyššie, každý má s čím porovnávať, každý si pamätá na svoje dojmy zo skvelo zaspievaného Largo al factotum či Una voce poco fa. Priniesť na pódium nového a dobrého Barbiera zo Sevilly tak nie je samozrejmosťou – priniesť takého, ktorý ohúri, je potom skutočnou výzvou. Čo sa teda podarilo Národnému divadlu?

Začnime divadelným aspektom; réžiou a scénickým riešením. Novú inscenáciu režírovala Magdalena Švecová, scénu navrhol David Janošek, protagonisti účinkovali v kostýmoch Kateřiny Štefkovej. Ich pojatie dostalo v programe Národného divadla nálepku „moderné“ – a dalo by sa s tým súhlasiť, hoci žiadny veľký experiment sa nekonal. Dôležitými atribútmi boli jednoduchosť a vlastne aj funkčnosť scény. V prvých obrazoch ju tvoril v podstate len horizont s balkónovým oknom a rad kaktusov (kaktus sa stal aj symbolom inscenácie). V ďalšom priebehu opery sme potom videli akýsi prierez Bartolovým domom: dole mal zázemie Bartolo, hore bola izba Rosiny. Do izby viedlo schodisko, veľmi bežný prvok inscenácií Barbiera, ktoré bolo v akciách dobre využité. Jeho posunom bola napríklad riešená situácia, kedy je Rosina v izbe zavretá. Je pravda, že som občas zdúpnela, či niektorý zo spevákov z vyvýšených miest nepadne – hlavne keď prekračovali medzeru medzi schodmi a Rosininou izbou. Scénické riešenia ale bývajú k spevákom aj ďaleko nemilosrdnejšie.

Za najväčšie devízy scény pritom považujem práve určitú čistotu (nebola celkom minimalistická, tvorcovia ju ale chránili nánosov kulís a rekvizít), homogenitu a aj to, že umožňovala vznik esteticky veľmi pôsobivých situácií. K tomu výrazne dopomohol svetelný design (Pavla Beranová): napríklad celkom nápadité použitie bodových svetiel scénu osviežilo. Kostýmy neboli presne ukotvené do konkrétneho obdobia, pôsobili ale vkusne a jednotlivým postavám svedčali. V niektorých prípadoch boli použité prvky karikatúry, vzhľad záporných postáv bol zreteľne menej lichotivý – Bartolo je takmer po celý čas v kockovanom pyžame.

Réžia Magdaleny Švecovej bola pojatá naozaj s vtipom. Režisérka síce celkom nevystúpila zo zaužívaných operných schém, určite ich ale oživila. Jej pojatie nepôsobilo skostnatelo, podarilo sa viacero jednoduchých, osviežujúcich vtipov (osobne ma v úvode celkom pobavil Figaro strihajúci pomarančovník), herecky spevákov evidentne priviedla k dobrej komunikácii a prázdne gestá operného herectva tu nemali priveľa priestoru. V ansámbloch pracovala so štronzom, postavy zľahka štylizovala do role sôch. Celkovo pracovala Švecová s pohybom protagonistov podľa môjho názoru celkom podarene. Vhodne v tomto smere rešpektovala hudbu, nenechávala postavy zbesilo pobehovať len preto, aby scénu zaplnila. Niektoré prvky som ale považovala za zbytočné. Asi najmenej som rozumela trochu prvoplánovému výstupu Berty (ária v šiestej scéne druhého dejstva), v ktorom sa zrazu mení na akúsi retro fitnesku, ktorá cvičí s cuketou.

Čo sa týka hudobnej stránky naštudovania, v centre samozrejme stojí kvarteto Figaro, Rosina, Almaviva a Bartolo. Prvá premiéra pritom ponúkla naozaj atraktívne obsadenie: v roli Figara sa blysol Adam Plachetka, ako člen ND debutoval Petr Nekoranec v roli Almavivu. Relatívne novou členkou sólistického ansámblu Opery Národného divadla je tiež Arnheiður Eiríksdóttir, islandská mezzosopranistka, ktorá sa predstavila ako Rosina. Kvarteto doplnil dobre známy Jiří Sulženko ako Bartolo. Basilia si zaspieval Roman Vocel, v roli Berty sme počuli Lucii Hájkovou. Išlo o výkony na dobrej úrovni – s rossiniovským charakterom sa však vyrovnávali speváci rôzne.

Najväčšiu pozornosť na seba pútal práve prvý menovaný, Adam Plachetka. Je to iste aj charakterom jeho role; bolo však naozaj zábavné sledovať jeho herecké kreácie, ktorými rolu rafinovaného holiča obohatil. Pódium ovládol svojim zvučným hlasom a fondom, ktorým jednoznačne dominoval nad svojimi speváckymi kolegami. Pevne znel vo všetkých polohách, ohuroval dobre posadenými melodickými líniami a nesklamal ani v drobných ozdobách: hoci by im, napríklad hneď v úvodnej árii, možno pristala ešte detailnejšia artikulácia. Adam Plachetka výborne pôsobil vo vzťahu k ďalším hlavným protagonistom. Herecky boli na seba, obzvlášť s Petrom Nekorancom, dobre napojení a pôsobili, že sa naozaj bavia. Čo sa týka kombinácie hlasov, celý kvartet fungoval dobre: každý zo spevákov má rozpoznateľnú, špecifickú farbu, znamenite sa ale k sebe hodili.

Mimoriadne zaujímavý výkon podala podľa môjho názoru Arnheiður Eiríksdóttir alias Rosina. Túto rolu často spievajú sopranistky, mezzosopranistka Eiríksdóttir však dodala partu ďalšie rozmery a pohybovala sa v ňom veľmi spoľahlivo. Asi najlepšie zo všetkých spevákov zvládala Rossiniho ornamentiku, bola naozaj precízna, jej hlas znel nesmierne farebne. Bolo pre mňa veľmi príjemné počúvať, s akou ľahkosťou prechádza medzi jednotlivými registrami – a vždy ma vlastne prekvapilo, ako plne znie v nižších polohách. S prehľadom zaspievala očakávanú Una voce poco fa, citlivo zaspievala napríklad tiež Contro un cor. Herecky bola Arnheiður Eiríksdóttir absolútne očarujúca. Jej Rosina bola šibalským dievčaťom, zároveň ale aj rozhodnou ženou, ktorá k príkoriam pristupuje s odzbrojujúcim nadhľadom.

Petr Nekoranec prešiel ako gróf Almaviva najväčším množstvom rôznych premien: predstieral, že je opitý vojak a učiteľ hudby Don Alonso. Neprispôsoboval tomu pritom len herecký prejav, ale čiastočne aj hlas – a darilo sa mu to veľmi dobre. Každopádne, najdôležitejším bolo to, ako spieval mimo tieto dielčie role. Nekoranec spieva veľmi kultivovane až noblesne, krásne tak tvaruje lyrické melódie, vďaka dobrej kontrole nad svojím hlasom ale znamenite zvláda aj pohyblivejšie pasáže. Najviac ma Petr Nekoranec zaujal v prostredných polohách, a takisto mu veľmi dobre vyšlo aj množstvo exponovanejších miest vo vyšších polohách. Inde (skôr ku koncu opery, napríklad v duete s Rosinou v deviatej scéne druhého dejstva) už ale vo výškach znel jeho hlas trochu plocho.

Roly Bartola sa spoľahlivo ujal Jiří Sulženko. Jeho bas síce nie je až tak plný, je ale stále dostatočne nosný a najmä pružný. Ako Bartolo sa dostával do množstva konfrontácií, v ktorých si so speváckymi kolegami dobre rozumel a mal veľký podiel na dynamike celého predstavenia. Bartolo v jeho podaní je ješitný, podozrievavý a sebecký – presne taký, aký má byť. Ansámbel sólistov doplňoval Roman Vocel ako Basilio – jeho La Calunnia bola vyrovnaná, chýbala jej však farebnosť, najmä v nižších polohách, a Lucie Hájková ako Berta: svoju áriu zaspievala spoľahlivo, vo výškach trochu nevýrazne. Drobnú rolu Fiorella spieval Lukáš Bařák.

Partnerom bol ansámblu sólistov Orchester Národného divadla, pod vedením Jaroslava Kyzlinka. Teleso nepodalo zlý výkon; hral spoľahlivo a zrozumiteľne, zaujali aj jednotlivé sólové línie predovšetkým v drevených dychových nástrojoch. Každopádne, ľahučkému, hravému Rossiniho štýlu nebolo celkom učinené zadosť. Početné staccata či rôzne pasáže boli síce artikulované svedomito, nezneli ale s takou bravúrou, na akú môžeme byť zvyknutí u orchestrov, ktoré majú Rossiniho „v krvi“. Zreteľne to bolo cítiť už v predohre. Jej Allegro con brio poskytuje už vo svojom hlavnom motíve priestor na to, aby sa s ním orchester „vyhral“, predviedol artikulačné nuansy a predstavil svoj dôvtip. Orchester Národného divadla v tomto prípade zostal trochu na povrchu – množstvo pôvabných detailov prešli s akousi samozrejmosťou. Je to škoda, z toho, čo sme počuli, je orchester v slušnej kondícii a rozhodne by mal na to, aby bol jeho Barbier iskrivejší a „rossiniovskejší“.

Ak by som mala túto inscenáciu Barbiera zo Sevilly zaradiť do kontextu nedávnych premiér v Národnom divadle (Rigoletto a Don Giovanni), pôsobí na mňa táto inscenácia asi najkompaktnejšie. Má režijné a scénické riešenia s nápadom a zaujímavo vybavených sólistov (čo sa týka obsadenia prvej premiéry). Neviem, či sa nový Barbier Národného divadla stane senzáciou, tie najdôležitejšie očakávania publika však ale naplniť zrejme zvládne.

Foto: Národní divadlo Praha, Zdeněk Sokol