„Interpreti prirodzene komunikovali, dopĺňali sa, tvorili spolu.“

„Duo sa diela zhostilo veľmi nonšalantne a Dvořákovmu predpisu grazioso bolo v tomto prípade rozhodne učinené zadosť.“

„Rozsiahlu Franckovu Sonátu A dur zaradili interpreti na koniec programu a stala sa tak logickým vyvrcholením koncertného popoludnia.“

Vo štvrtok 16. septembra odštartoval v Sukovej sieni nový cyklus popoludňajších komorných koncertov s príznačným názvom Klasika o čtvrté. Protagonisti koncertu, violončelistka Michaela Fukačová a klavirista David Mareček, pripravili pre publikum príjemné popoludnie s dielami Josefa Suka, Antonína Dvořáka a Césara Francka.

Koncert bol pritom uvedený ako súčasť spoločného turné týchto dvoch umelcov. Turné nesie názov „Můj hudební domov“, čím reflektuje fakt, že dramaturgia zahrnuje kľúčové skladby kariéry Michaely Fukačovej. V Rudolfine zazneli Sukova Balada a serenáda op. 3, Dvořákovo Rondo g moll, ťažiskom sa stala Franckova Sonáta A dur. David Mareček diela priebežne komentoval, atmosféra v sále bola veľmi priateľská.

Túto atmosféru samozrejme umocňovalo aj to, ako interpreti pôsobili pri hre. Prirodzene komunikovali, dopĺňali sa, tvorili spolu. David Mareček bol voči svojej hudobnej partnerke mimoriadne pozorný a doprial jej dostatočný priestor na všetkých miestach, kde mal zvuk violončela dominovať. Michaela Fukačová na oplátku part klavíru sústredene vnímala a cituplne naň nadväzovala v každej z interpretovaných skladieb.

Plastické, krásne znelé melódie violončela v rukách Michaely Fukačovej sme si mohli naplno vychutnávať od samého začiatku. Suk totiž pripravil čelistom vo svojej Balade naozaj veľmi sugestívny part, ktorý Fukačová prezentovala nádherne plným, nosným tónom. David Mareček sa držal skôr v nižších dynamických rovinách: violončelo tak výborne vyniklo, hoci napríklad na più mosso úsekoch mohol klavír pokojne znieť aj výraznejšie. Baladu strieda odľahčená Serenáda. Tá znela v podaní Michaely Fukačovej a Davida Marečka pôvabne a elegantne. Staccato v klavíri nebolo zbytočne ostré, všetko však zaznievalo zrozumiteľne, línia violončela sa sieňou niesla ľahko a spevne.

Nasledujúcim číslom mal byť pôvodne Dvořákov Klid, op. 68. Ako však glosoval Mareček, táto skladba je na popoludnie predsa len „klidná“ až príliš, preto ju nahradilo energickejšie Rondo g moll. Ukázalo sa to ako dobrá voľba. Duo sa diela zhostilo veľmi nonšalantne a Dvořákovmu predpisu grazioso bolo v tomto prípade rozhodne učinené zadosť. Michaela Fukačová sa s témou ronda invenčne pohrávala, David Mareček dodával dielu potrebnú pulzáciu. A na margo Dvořákovho výroku o violončele: ak by naň skladateľ počul hrať Fukačovú, o žiadnom huhňaní a brumlaní by ho hovoriť ani nenapadlo. Táto interpretka má totiž zvuk svojho nástroja bezpečne pod kontrolou a dosahuje s ním krásne, farebné výsledky.

Rozsiahlu Franckovu Sonátu A dur zaradili interpreti na koniec programu a stala sa tak logickým vyvrcholením koncertného popoludnia. Táto obľúbená skladba je v prvom rade súčasťou repertoáru huslistov; violončelo je však v tesnom závese. Napokon, o výbornú nahrávku sa postarala aj legendárna Jacqueline du Pré spolu s Danielom Barenboimom. Interpretácia Michaely Fukačovej a Davida Marečka priniesla veľa skvelých momentov, bola pôsobivá po výrazovej stránke a znamenite zvládnutá po tej technickej. Prvá veta Allegro ben moderato pôsobila veľmi emotívne, nie však prehnane pateticky. Kvalitne zneli široké línie violončela, ako aj čisto klavírne úseky, dianie plynulo gradovalo. V druhom Allegre ponúkli protagonisti množstvo strhujúcich okamihov, veľmi zaujímavo sa potom počúvala tretia, premenlivá veta s fantazijnými úsekmi violončela, ktoré hrala Michaela Fukačová mimoriadne uhrančivo.

Franckova Sonáta bola zároveň číslom, v ktorom mal klavír najviac priestoru: a David Mareček ho využil výborne. V komplexnej faktúre sa spoľahlivo orientoval, technicky exponované plochy zvládal s prehľadom, udržiaval zvukový balans medzi registrami, predvádzal veľmi zvučné, plné forte. Michaela Fukačová predviedla vynikajúci výkon, presvedčivo vykresľovala všetky výrazové roviny. Možno len čo sa týka vibrata by som (v poslednej vete) preferovala trochu striedmejšie pojatie – to je ale subjektívna záležitosť. Aj v tomto čísle platilo, že spolu hudobníci dobre komunikovali a dali si záležať aj na výstavbe diela, vďaka čomu bol zážitok zo sonáty naozaj intenzívny. Michaela Fukačová a David Mareček sa potom s publikom rozlúčili v dvoch prídavkoch: Nedbalovom Valse triste a Arabeske Bohuslava Martinů.

Foto: Ilustrační: LHAK, Akademie klasické hudby, Martin Andrle