neděle, 18 duben 2021 13:20

Daniel Raiskin so Slovenskou filharmóniou znova bez potlesku

Autor:

„Na koncerte zazneli aj diela autorov, ktorých domáce publikum vôbec nepozná.“

„Daniel Raiskin odviedol s orchestrom kvalitnú a pozoruhodne precíznu prácu.“

„Potlesk publika je už v koncertných sieňach na dohľad.“

 

661

 

Máloktorý dramaturg symfonického orchestra by sa odvážil na program verejného koncertu zaradiť trojicu diel autorov 20. a 21. storočia, z ktorých mená dvoch naše domáce publikum prakticky vôbec nepozná. Dramaturg SF Juraj Bubnáš a šéfdirigent telesa Daniel Raiskin si na takýto krok v Slovenskej filharmónii trúfli a na minulotýždňovom koncerte sa rozhodli uviesť skladby severských skladateľov Pēterisa Vasksa a Carla Nielsena, medzi ktoré včlenili dielo zakladateľskej osobnosti slovenskej hudobnej moderny, nášho Eugena Suchoňa. Pravda, v danom prípade to bolo bez väčšieho rizika; šlo znova o streamovaný online prenos bez prítomnosti obecenstva, takže v hľadisku – s výnimkou recenzenta a stáleho fotografa inštitúcie – nesedel nikto.

Daniel Raiskin, tak ako zvyčajne, odviedol s orchestrom kvalitnú a pozoruhodne precíznu prácu. Obe programované diela, Vasksovu Musicu serenu a Nielsenovu 2. symfóniu, dirigent dôverne pozná a s obľubou na koncertných pódiách uvádza. V Bratislave však tieto skladby ešte nikdy nezazneli, preto sa väčšmi ako na interpretáciu zameriam na ich charakteristiku. Sedemdesiatpäťročný Pēteris Vasks (skladateľovo jubileum pripadlo práve na deň koncertu 16. 4.) je ikonou súčasnej lotyšskej hudobnej scény. Jeho bohatá, zduchovnená a na výsosť intímna tvorba oslovuje, ba často dojíma až k slzám, tisíce poslucháčov na celom svete. Syn baptistického kňaza, otec piatich detí, to nemal v časoch sovietskej éry ľahké. Komponovať začal koncom sedemdesiatych rokov, po výkonnej praxi tutti kontrabasistu v orchestroch lotyšskej metropoly, pričom sa vo svojich skladbách inšpiroval dejinami i folklórom rodného národa a, čo je dôležité, s vládnucou mocou nikdy neurobil žiaden kompromis. V Bratislave, pokiaľ mi pamäť siaha, zazneli dosiaľ dve jeho ensemblové diela: v roku 2015 talentovaný dirigent Andris Poga uviedol so Slovenskou filharmóniou skladbu Lauda a v tom istom roku, v rámci festivalu Melos-Étos, odznel, za skladateľovej osobnej prítomnosti, Presence, koncert pre violončelo a orchester so sopránovým sólom.

 

651

 

Musica serena patrí do hojného cyklu autorových meditatívnych diel pre sláčikový orchester. Je pôsobivá, dojímavá, vystavaná v nádhernom, architektonicky dokonalom oblúku a vnímavého poslucháča dozaista nezanechá chladným. Lenže, ruku na srdce – v čom sa naratív tejto skladby z roku 2015 líši od legendárneho sláčikového Adagia Samuela Barbera, ktoré vzniklo o takmer osemdesiat rokov skôr a na desaťročia určilo smer príslušnej kompozičnej poetiky? Sledujeme rovnaký archetyp expresívne vyklenutého, tonálneho hudobného toku, siahajúceho od váhavého, stíšeného úvodu cez zahusťujúci sa dynamický proces až po jeho výrazové apogeum a potom tradičný návrat do východiskového bodu. Áno, tento princíp hojne využíva vo svojich sláčikových opusoch aj Arvo Pärt či donedávna aj Gija Kančeli, no pri jeho nadužívaní sa ťažko vyhnúť pocitu, že ide o maniéristický prístup. Daniel Raiskin sa pri interpretácii diela snažil zbaviť ho sentimentality, volil adekvátnejšie, svižnejšie tempá a tak bol celkový dojem triezvejší.

Eugen Suchoň písal svoju Fantáziu pre husle a orchester v období svojho štúdia v majstrovskej triede Vítězslava Nováka na pražskom konzervatóriu. V tom čase, v roku 1933, to bolo jedno z prvých koncertantných diel slovenskej literatúry pre sólové husle a dodnes tvorí jej pevnú súčasť s bohatou interpretačnou tradíciou. O pätnásť rokov neskôr k nej skladateľ skomponoval Burlesku a v ďalšej koncertnej praxi sa skladba ujala pod novým titulom Fantázia a burleska (pod týmto názvom ju pre vydavateľstvo OPUS nahral so Slovenskou filharmóniou aj Peter Michalica). Dielo dozaista nezaprie typický kompozičný naturel svojho tvorcu: je expresívna, virtuózne koncipovaná a v hudobnom priebehu dravo napredujúca (naviac, zreteľne anticipuje štýlové i harmonické postupy Suchoňových neskorších orchestrálnych útvarov). Jarolím Emmanuel Ružička, od roku 2007 prvý koncertný majster SF, sa sólového partu zmocnil sústredene, s príslovečnou suverenitou a sledovať jeho výrazovú krivku v sólovej kadencii pred záverom diela bolo pre poslucháča pôžitkom.

 

558

 

Po prestávke, ktorú na streame vyplnil zaujímavý a odborne fundovaný rozhovor dramaturga Bubnáša s dirigentom, zaznela 2. symfónia „Štyri temperamenty“, op. 16 dánskeho skladateľa Carla Nielsena z roku 1902. Autor sa v nej inšpiroval kresbami karikatúr štyroch základných ľudských charakterov (cholerik, flegmatik, melancholik, sanguinik), ktoré, podľa vlastných slov, kedysi zazrel na stene istého vidieckeho hostinca a spomienky na ne sa ani po rokoch nedokázal zbaviť. Aj Carl Nielsen sa v programoch našich symfonických orchestrov objavuje iba sporadicky – jeho škandinávski krajania Edvard Grieg a Jean Sibelius sú na tom z hľadiska popularity určite lepšie. Bol to práve Raiskin, kto v pravom zmysle slova objavil Nielsenovu hudbu pre naše publikum, keď v novembri 2015 uviedol so SF skladateľovu predohru Helios. Ale ak mám uviesť zážitok, ktorý mi v súvislosti s Nielsenovou tvorbou nadlho ostal v pamäti, bola to kreácia jeho azda najvýznamnejšej 4. symfónie v podaní hosťujúceho mládežníckeho orchestra Junge Deutsche Philharmonie pod taktovkou fínskeho dirigentského génia Jukka-Pekka Sarasteho v rámci BHS 2017. Daniel Raiskin si však aj tu počínal znamenite: bolo zrejmé, že skladateľovej symfonickej tvorbe rozumie a dokáže pre ňu hráčov orchestra, ktorý ju predtým nikdy nehral, inšpiratívne nadchnúť.

 

20210416-SF-Raiskin-Nielsen-foto-Alexander-Trizuljak-9852

 

Obvyklý potlesk na záver koncertu opäť nezaznel, hoci by si ho naši filharmonici nesporne zaslúžili. Ale to v súčasnosti nie je v Európe nič výnimočné. Keď pred časom moderátor rakúskeho rozhlasu uvádzal záznam akéhosi koncertu spred desiatich rokov, vtipne poznamenal, že „ten divný hluk, ktorý po každom odohratom diele počujete, je potlesk publika. Mnohí z vás už možno zabudli, že čosi také bývalo zvykom.“

My sme nezabudli. A tešíme sa, že pandémia je u nás na ústupe a chvíľa, keď potlesk v koncertnej sieni znova zaznie, je už na dohľad.

 

650

 

 

20210416-SF-Raiskin-Ruika-Sucho-foto-Alexander-Trizuljak-9812

 

20210416-SF-Raiskin-Ruika-Sucho-foto-Alexander-Trizuljak-9792

 

20210416-SF-Raiskin-Nielsen-foto-Alexander-Trizuljak-9861

 

Foto: Alexander Trizuljak

Ivan Marton

Ivan Marton ukončil štúdium hudobnej vedy na FFUK v Bratislave pod vedením prof. Jozefa Kresánka. V štúdiu pokračoval vo Varšave a na Hudobnovednom inštitúte v Hamburgu.

Začínal ako dramaturg v Slovenskej filharmónii, neskôr pracoval v hudobnom vydavateľstve OPUS a v PZO Slovart a napokon pôsobil v slobodnom povolaní. Je členom grantových komisií Fondu na podporu umenia.

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.