„Dramaturgický model, v ktorom sú k sebe voľne postavené súčasná a staršia hudba, by mal byť čím ďalej frekventovanejší.“

„Skladbu sprevádza určitá mysterióznosť a na druhej strane krehkosť – výrazné prvky, prítomné v hudbe mnohých severských skladateľov.“

„Pred orchestrom pôsobil, akoby sa s ním hral – a ansámbel táto hra očividne bavila.“

Dirigent Jakub Hrůša a „jeho“ Bamberskí symfonici sa v posledných týždňoch na pódiu stretávali s vyhľadávanou interpretkou diel súčasnej hudby, sopranistkou Barbarou Hannigan. Jedným z miest, v ktorých malo publikum možnosť počuť toto jedinečné spojenie, bola Viedeň. Umelci sa tu predstavili 3. novembra s dielami Hansa Abrahamsena a Johannesa Brahmsa.

Na krátkom turné, ktoré Hannigan a Bamberský symfonický orchester absolvovali, zaznieval predovšetkým piesňový cyklus dánskeho skladateľa Hansa Abrahamsena, Let me tell you, ktorý je speváčke venovaný. Okrem neho potom zaznelo klasickejšie, symfonické dielo: vo Viedni to bola Symfónia č. 2 D dur od Johannesa Brahmsa. Niekomu sa môže sa zdať zvláštne spájať diela z tak odlišných období. Myslím si však, že práve tento dramaturgický model, v ktorom sú k sebe voľne postavené súčasná a staršia hudba, by mal byť čím ďalej frekventovanejší – nové kompozície sa tak prirodzene stávajú súčasťou koncertného repertoáru. Navyše, ak sú hráči schopní interpretovať skladby oboch štýlov na úrovni tak vysokej, ako v sobotu vo Viedni, nepredstavuje takýto program vôbec žiadny problém.

V prvej polovici večera sme teda počuli cyklus Let me tell you. Ide o kompozíciu rozdelenú do troch väčších častí, Abrahamsen sa v nej inšpiroval rovnomennou novelou Paula Griffithsa. V oboch dielach sa pritom pracuje s textami Ofélie zo Shakespearovho Hamleta. Abrahamsenov opus ponúka viacero výrazových rovín, celú skladbu však sprevádza určitá mysterióznosť a na druhej strane krehkosť – pre mňa celkom výrazné prvky, prítomné v hudbe mnohých severských skladateľov. Použité prostriedky v podstate nevyznievajú nijak komplikovane. Napriek tomu je však kompozícia detailne prepracovaná, jednotlivé tóny, ich artikulácia, farba či dynamika majú veľmi konkrétny zmysel a pravidlá.

Barbara Hannigan je naozaj tou najpovolanejšou na interpretáciu tohto cyklu. Skladba je jej venovaná, uviedla ju v premiére a vlastne ani neviem o žiadnej inej speváčke, ktorá by ju naštudovala. Okrem toho, jej prevedenie je fascinujúce: dielo dokonale pozná, uvedomuje si jeho dynamické a výrazové nuansy, je tak autentická, až beží mráz po chrbte. Najviac ma zaujala v nižších polohách, v ktorých bola emočná hĺbka najzreteľnejšia, očarila ma tiež statickejšia posledná, tretia časť. Orchester pod vedením Jakuba Hrůšu hral veľmi spoľahlivo, výborne vystihol atmosféru cyklu. Niektoré detaily Abrahamsenovej priezračne čistej kompozície sa mi však zdali trochu zotrené: čiastočne možno aj kvôli akustike sály.

Druhá časť koncertu potom patrila Druhej symfónii Johannesa Brahmsa. Optimistické dielo, ktoré mnohí prirovnávajú napríklad k Beethovenovej „Pastorálnej“, zahrali Bamberskí symfonici podľa môjho názoru skvele. V prvom rade, Hrůša symfóniu vynikajúco vystaval, či už hovoríme o najdrobnejších frázach, jednotlivých častiach alebo o symfónii ako celku. Pred orchestrom pôsobil, akoby sa s ním hral – a ansámbel táto hra očividne bavila. Ďalším obrovským plusom bola zvukovosť telesa. Vyzdvihnúť tu musím violončelovú skupinu: línie týchto nástrojov v prvej časti Allegro non troppo patria k mojim obľúbeným miestam v symfónii, a včera som si ich mohla naozaj vychutnať. Absolútne strhujúca bola oslavná, rozjasnená posledná časť. Dirigent presne odhadol pomer spontaneity a kultivovanosti interpretácie, takže aj napriek veľkolepému vyzneniu časť nepôsobila prehnane opulentne a okázalo. Možno len úplne na záver sa už nechali hráči akoby až príliš uniesť radostným charakterom – také niečo však ľahko odpustiť. Bolo by toho veľa, čo by som zo včerajšieho prevedenia rada spomenula. Za všetko však vyberiem vetu, ktorá mi na myseľ prichádzala počas symfónie najčastejšie: takto ma žiadny Brahms nebavil už dávno.

Publikum ocenilo Bamberských symfonikov dlhým, nadšeným a samozrejme bezpochyby zaslúženým potleskom. Ďalší dôkaz toho, že spojenie Jakuba Hrůšu a tohto orchestra funguje skutočne bezchybne. 

Foto: Andreas Herzau, Petr Veber