„Mozartov Koncert venoval Baborák nedávno zosnulému režisérovi Jiřímu Menzlovi.“

„Zreteľná bola nadštandardná komunikácia medzi muzikantami, obzvlášť pri prvých pultoch sláčikovej sekcie, na čele s výraznou koncertnou majsterkou Martinou Bačovou.“

„Vďaka Koncertu Jana Kučeru sme počuli barytónový saxofón v sólovej pozícii, z čoho sa stal celkom pozoruhodný zážitok.“

Sedím pred monitorom s neúprosne prázdnym textovým dokumentom a premýšľam, ako písať o piatkovom koncerte Českej sinfonietty a Radka Baboráka na Dvořákovej Prahe. Každé adjektívum či každý prívlastok, ktorý mi napadne, sa zdá byť totiž oproti tomu, aká vládla v sále nálada, akosi suchý. Dve slovíčka si ale na úvod predsa len skúsim vybrať. Výrazy energia a pestrosť by mohli čitateľa aspoň trochu nasmerovať k tomu, ako si večer 18. septembra predstaviť.

Obidve tieto vlastnosti pritom vyplývali už z dramaturgie koncertu. Program, ktorý bol v piatok uvedený, totiž ponúkol skladby rôznych štýlov a období, všetky však prepájalo určité pozitívne vyznenie. Nechýbal Mozart a jeho Koncert pro lesný roh a orchester Es dur č. 3, či Prokofievova Symfónia č. 1 „Klasická“. Podstatnú časť večera potom tvorila hudba súčasných autorov, hudba, ktorá stojí na pomedzí žánrov. Počuli sme Sinfoniettu „La Petite Joie“ od Ondřeja Brouska (v českej premiére) a Koncert pre barytonsaxofón a orchester Jana Kučeru (v pražskej premiére). Sólovo sa predstavila saxofonistka Kateřina Pavlíková a, pochopiteľne, Radek Baborák, ktorý koncert zároveň dirigoval.

Ešte pred prvou skladbou Baborák avizoval, že Mozartov Koncert venuje nedávno zosnulému režisérovi Jiřímu Menzlovi. Tejto osobnosti Česká sinfonietta potom venovala aj záver koncertu. V rámci prídavkov nádherne vyznela časť zo Suity z hudby k filmu Ostro sledované vlaky, ktorú na témy Jiřího Šusta skomponoval v hľadisku prítomný Jiří Teml. Ale späť na začiatok.

Koncert pre lesný roh sa ukázal ako skladba, ktorá naturelu Sinfonietty nesmierne pristala. Na Dvořákovej Prahe vystúpili ako stáli členovia súboru, tak aj viacerí hosťujúci hráči. Už po prvých tónoch ale bolo zrejmé, že sa úspešne dokázali naladiť na rovnakú vlnu. Zreteľná bola nadštandardná komunikácia medzi muzikantami, obzvlášť pri prvých pultoch sláčikovej sekcie, na čele s výraznou koncertnou majsterkou Martinou Bačovou. Sláčiky boli v tomto diele naozaj veľmi kompaktné, zneli s ľahkosťou a citom pre štýl. K pôsobivo elegantnému dojmu samozrejme veľkým dielom prispel Radek Baborák. Sólového partu sa ujal s prirodzenou bravúrou, bez snahy upozorňovať na technicky náročné, efektné miesta. Kadencia v prvej časti Allegro tak bola v jeho podaní až dojemnou, podobne očarujúco na mňa pôsobili plastické pianové úseky prostrednej časti Romance: Larghetto. Prevedeniu zároveň nechýbal dôvtip a o technickom zvládnutí diela sa azda ani netreba baviť: najmä v záverečnom Allegre ukázal Baborák dokonale prevedené, vyartikulované pasáže či trilky.

Inšpirácie Sinfoniettu „La Petite Joie“ (do češtiny možno preložiť ako „potěšeníčko“, v slovenčine mám trochu problém) našiel jej autor Ondřej Brousek u Parížskej šestky. Je to teda dielo radostné, vtipné, harmonicky bohaté a (aj z hľadiska orchestrácie) farebné. Krajné časti majú trochu mozaikový, premenlivý charakter: všetka česť hráčom a dirigentovi za to, ako ich zvládli udržať. Hoci nie všetky úseky týchto častí kontrastujú vyslovene výrazne, nemohla som sa zbaviť dojmu nesúrodosti. O nedostatku efektnosti ale nemôže byť reč. Za veľmi zaujímavú som potom považovala orchestráciu. Brousek vyťažil z možností orchestra maximum, predpísal množstvo pôsobivých dielčích sól, z ktorých možno spomenúť kvalitné výkony Jana Součka (hoboj) či Jana Hudečka (fagot). V Sinfoniette pritom nájdeme aj dva výraznejšie sólové nástroje: harfu, na ktorú pútavo hrala Ivana Švestková Dohnalová, a klavír, ktorý sme počuli v podaní Miroslava Sekeru. Kompozične ma viac upútali prostredné časti. Druhé Andantino malo, pre mňa, miestami nádych melodiky filmovej hudby, s niekoľkými krátkymi gradáciami. Vrcholom bola potom tretia veta Tempo di Bolero. Inšpiráciu Ravelovým Bolerom skladateľ priznáva, aj bez popise v programe by však bola neprehliadnuteľná. Schéma postupného zhusťovania, gradácie, zafungovala aj v tomto prípade. Aj vďaka nasadeniu hráčov zarezonovala táto časť ako sugestívna, príťažlivá a, žiada sa povedať, sexy hudba.

Druhý Koncert večera, tentokrát od Jana Kučeru, priniesol na pódium vplyvy jazzu, ale aj inšpiráciu v stredoveku. A, v neposlednej rade, sme vďaka nemu v sólovej pozícii počuli barytónový saxofón, z čoho sa, aspoň pre mňa, stal pozoruhodný zážitok. Priznám sa, že štýlovo sa toto dielo priamo nestretáva s mojimi bežnými preferenciami. Čo však na tom: je napísané skvele a vlastne som si ho veľmi užila. Orchester v tomto prípade vystupoval skôr ako jeden organizmus, v rôznom postavení sa potom voči nemu ocital sólový nástroj. Kateřina Pavlíková svoj part krásne tvarovala, hrala sa so zvukovými možnosťami nástroja, zaujímavo sa ukázala napríklad aj v poslednej časti Medieval Ritual, kde bol barytónový saxofón v podstate štylizovaný do role niektorého dobového stredovekého nástroja. Táto časť bola celkovo veľmi strhujúca, rytmicky pregnantná a neobvyklá. Kučera zvolil materiál a prácu s ním tak, aby dosiahol „stredoveko“ znejúceho výsledku, postupoval však citlivo, neprehnal to s napodobňovaním tohto charakteru tak, aby sa z hudby stala karikatúra. Zaujímavá bola aj druhá časť Syncopated Lullaby. Časť, ktorá sa ľahko tajomnou náladou približuje povahe noktúrn, vystaval Jan Kučera v podstate s jedného motívu, zloženého z dvoch intervalov.

Poslednou skladbou v oficiálne uvedenom programe bola neoklasicistická „Klasická“ Sergeja Prokofieva. Divák by mohol mať pocit, že Česká sinfonietta všetku svoju energiu už vydala, opak bol však pravdou. Skladbe takéto nasadenie rozhodne pristane. Rýchle krajné časti ale podľa môjho názoru trochu stratili na delikátnosti kvôli veľkorysej zvukovosti – napokon, ani obsadenie nebolo celkom najmenšie, sláčiky hrali v zostave 9,8,4,6,4. S pôvabom a vzdušne však boli podané miernejšie prostredné časti. Posledné Finale: Molto vivace potom orchester celkom precízne udržal aj v obdivuhodnom tempe.

Je to pravdepodobne z veľkej časti aj zásluhou Radka Baboráka, že sa Česká sinfonietta predviedla ako takto oduševnené teleso. Škoda, že sme mu počas koncertu nemohli vidieť do tváre: mnoho z jeho dirigentského vkladu bude určite spočívať aj v schopnosti motivovať a nadchnúť svoj orchester.

Foto: Petra Hajská