„Contempuls si za desať ročníkov a jedenásť rokov existencie vybudoval povesť podujatia s nápaditou a nekompromisnou dramaturgiou.“

„Nemčina je všeobecne považovaná za neľubozvučný až nepríjemný jazyk, jej intonácia a dikcia však boli v tejto kompozícii využité nesmierne funkčným spôsobom.“

„Mrkvičkova premiérovaná kompozícia nie je nijak výrazovo megalomanská a sústredí sa skôr na vypracovanie konkrétneho ´problému´.“

Desiaty ročník festivalu súčasnej hudby Contempuls začal v nedeľu 24. novembra dvojicou celkom rozdielnych koncertov. Zatiaľ čo na tom prvom sa predstavil súbor ascolta v diele Martina Smolku a Jiřího Adámka plnom ostrých kontrastov a spájajúcom hudbu a slovo, druhý koncert patril jedinej interpretke, klaviristke Satoko Inoue, a veľmi koncentrovaným kompozíciám obsahujúcim často len minimum zmien.

Contempuls si za desať ročníkov a jedenásť rokov existencie vybudoval povesť podujatia s nápaditou a nekompromisnou dramaturgiou, ktorá zaručene zaznieva v podaní interpretačných špičiek v oblasti súčasnej hudby. Po vynechanom ročníku 2017 a okresanom roku 2018, kedy sa uskutočnil ako Contempuls Night len v rámci jedného večera, sa tento rok festival odohráva v rámci dvoch nedeľných večerov vždy po dvoch koncertoch, ktorých súčasťou sú aj tri svetové a jedna česká premiéra. Lokáciou podujatia ostala, podobne ako minulý rok, multifunkčná sála DOX+, ktorá je momentálne jedným z najobľúbenejších miest pre tento druh udalostí.

„Pro 7 mluvících hráčů na nástroje i nenástroje na text povídky Franze Kafky“. To je popis skladby Vor dem Gesetz (Pred zákonom) skladateľa Martina Smolku a divadelníka Jiřího Adámka, ktorej patril prvý z koncertov úvodného večera festivalu. Už tento podtitul relatívne veľa odhaľuje. Okrem hrubého popisu obsadenia a predlohy anticipuje spojenie „nástroje a nenástroje“ – hravú rovinu diela, ktorú autor, ako sám popisuje, po mnohých rokoch našiel aj v Kafkových textoch. Skladba, ktorá vznikla pre popredné nemecké teleso Ensemble ascolta, je absurdným, expresívnym, niekedy znepokojivým, inokedy až vlastne vtipným dielom s hlavným východiskom v Kafkovej poviedke Pred zákonom. Tá popisuje muža, ktorý chce vidieť zákon: ostáva však pred vchodom, ktorý stráži dverník, v pôvodnom nemeckom texte „Türhüter“. Ako vraví Smolka, pre jeho dielo ho upútalo skôr toto slovo, než význam poviedky. V inak skôr monotónne odriekanom texte má potom práve toto slovo význačné postavenie, je predlžované, tvorí akési záchytné body a nie je možné ho prehliadnuť.

Okrem tejto poviedky je v skladbe Pred zákonom citovaných aj niekoľko iných, prevažne Kafkových textov, a jazyk, ktorý v diele prevláda je teda prirodzene nemčina. Tento jazyk je všeobecne považovaný za neľubozvučný až nepríjemný; jeho intonácia a dikcia však boli v tejto kompozícii využité nesmierne funkčným spôsobom. Ako milovníčka nemčiny som tak, hoci nepodkutá reálnym jazykovedným vzdelaním, nemohla inak, než sa tešiť z dobre využitého potenciálu tejto reči. Hovorené úseky boli prekladané úsekmi čisto inštrumentálnymi, bežne používané nástroje (klavír, elektrická gitara, violončelo, trúbka, trombón a rôzne perkusie) boli v priamom strete s už spomínanými „nenástrojmi“. Zvuk napríklad vznikal aj šplechotom ruky v nádobke s vodou – všetko však prebiehalo na pozadí určitého pulzu. Mimochodom, práve v zohranosti takýchto akcií sa prejavila kvalita performujúceho ansámblu. Smolka pracuje s určitou priamočiarosťou, až takpovediac popisnosťou. Keďže to však nerobí z nedostatku iných prostriedkov, majú tieto postupy svoju legitimitu a opodstatnenie. Pre ilustráciu, v priebehu časti, alebo výstižnejšie azda scénky, kde sa citujú Camusove úvahy o Sizyfovi, hrá klavirista nepretržite molovú stupnicu dokola zhora nadol. Zbytočné sa občas javili pohyby interpretov, boli iba na pár miestach a nepôsobili na mňa obsažne. Zvukovo bola skladba často už na hranici posluchovej prijateľnosti, v celku vyznievajúcom ako postmoderná koláž založená na naozaj až absurdných juxtapozíciách však mal takýto výraz rozhodne svoje miesto.

Druhý koncert večera potom patril uznávanej japonskej klaviristke Satoko Inoue. Predviedla sa v dvoch dielach svojho krajana Jo Kondu, v opuse Mortona Feldmana a v premiérovanej skladbe Luboša Mrkvičku. Nechcem program zbytočne generalizovať, určite ale platí, že nešlo o skladby cielené na efekt, absentovala akákoľvek brilantnosť, či extrovertnejšie polohy. Čo sa týka diel Jo Kondu, Satako Inoue sa im venuje dlhodobo a niektoré z nich sú jej priamo venované. V DOX-e zahrala Kondove Sight Rhytmics a Interlude. Kým v prvej zmienenej skladbe, pôvodne určenej komornému ansámblu, pracuje Kondo s nepatrnými variáciami (sám hovorí o „pseudorepetícii“), v druhej z nich sa venuje deleniu melodických línií a práci s týmito fragmentami. Skladby prebiehajú pokojne, ale nie príliš plynulo a pravidelne, niekedy je ťažké nájsť si v nich kontinuitu. Príznačná je špecifická, prepracovaná artikulácia, ktorá spája držané tóny s tónmi krátkymi, sucho odsadzovanými. Kondove skladby som so Satoko Inoue počula z nahrávok: a musím povedať, že mi pripadali farebnejšie, než naživo na Contempulse. Sčasti to pripisujem aj nástroju – zvuk, ktorý z neho vychádzal, bol trochu prázdny a nuansy celkom nevynikli. Škoda – aj v tom spočíva zvláštna jedinečnosť Kondovej hudby.

Trochu plochá zvukovosť ostala aj premiérovanému dielu Luboša Mrkvičku For Piano, Part K. Podobne ako iné skladby na programe, ani tá Mrkvičkova nie je nijak výrazovo megalomanská a sústredí sa skôr na vypracovanie konkrétneho „problému“. Takisto vybraný materiál je v tomto prípade obmedzený. Ako uvádza aj autor, pracuje so zostupnými trojzvukmi, vzostupnými rozkladmi akordov a pulzujúcim tónom c1, ktoré poníma ako tri pásma. Zo skladby je tak cítiť súdržnosť dejov, napriek tomu, že sú v čase rozložené rôznymi spôsobmi. Na jednej strane ma veľmi upútala logika a presnosť kompozície, na druhej strane, „konštrukcie“ bolo možno už niekde z môjho pohľadu príliš. Najviac tak na mňa zapôsobilo posledné číslo, Palais de Mari Mortona Feldmana. Zhruba 25 minút trvajúca kompozícia s prchavou atmosférou bola v podaní Satoko Inoue naozaj neobvyklým zážitkom. Jemné odtiene dynamiky a úhozu, pre Feldmanove klavírne diela tak signifikantné, už v tomto diele vyzneli presvedčivejšie, a napriek nepríliš hustej faktúre a skôr úsporným postupom tak bolo Palais de Mari plné podnetov.

Festival Contempuls sa koná celkom na konci novembra, ktorý bol tento rok v Prahe neobvykle plný súčasnej hudby. Rozhodne však ponúka ešte niečo iné, nové a hlavne kvalitné, čo sa oplatí počuť.

Foto: Karel Šuster