„Českej filharmónii sa dobre podarilo zachytiť štýlové špecifiká skladieb, hrali spoľahlivo, pútavo, jednoducho, na skutočne vysokej úrovni.“

„Prevedenie vzbudzovalo dojem spontánnej kreativity a optimizmus Schubertovej symfónie orchester publiku bez problémov sprostredkoval.“

„Išlo o jedného z najlepšie zvládnutých Straussov, akých som počula.“

K záveru sezóny, ako šiesty koncert abonentnej rady B, sa Česká filharmónia rozhodla zaradiť dvojicu skladieb z okrajových fáz romantizmu: Symfóniu č. 3 D dur Franza Schuberta a Sinfoniu domestica Richarda Straussa. Večer 26. júna, prebiehajúci pod taktovkou Franza Welsera-Mösta, bol tak okrem skvelého zážitku z interpretácie aj zaujímavou možnosťou porovnať celkom odlišné štádia vývoja jedného hudobného druhu.

Zatiaľ čo je Schubertova Tretia symfónia ranoromantickým počinom, ktorý ešte charakterovo aj formálne nadväzuje na viedenský klasicizmus, Straussova Sinfonia domestica je programovým, jednočasťovým (hoci vnútorne členeným) monumentom, niekedy už považovaným aj za symfonickú báseň, a ktorý nesie DNA neskorého romantizmu v každej svojej bunke. Obidve diela však spája ich pozitívna nálada: napokon, Strauss skladbu napísal priamo ako oslavu svojho šťastného rodinného života. Českej filharmónii sa dobre podarilo zachytiť štýlové špecifiká skladieb, hrali spoľahlivo, pútavo, skrátka na skutočne vysokej úrovni. Navyše, okrem dirigenta mali oporu aj vo svojom charizmatickom koncertnom majstrovi Jiřím Vodičkovi.

V Schubertovi sa Welser-Möst rozhodol pre naozaj energické, priamočiare vyznenie. Nešetrilo sa vysokými dynamikami či dôraznými akcentami, rovnako presvedčivé a azda ešte čarovnejšie boli lyrické, melodické úseky – výborne tu zneli napríklad drevené dychy. Celkovo prevedenie vzbudzovalo dojem spontánnej kreativity a optimizmus symfónie orchester publiku bez problémov sprostredkoval: už uprostred prvej časti Adagio maestoso – Allegro con brio som sa celkom podvedome začala usmievať. Je pravda, že dirigentovo pojatie mi pripadalo miestami trošku tvrdé, občas by som prijala trochu viac jednoduchosti či akejsi grácie. Je to však viac otázka poslucháčskych preferencií než priamo kvality prevedenia. Welser-Möst sa skrátka rozhodol pre tento výraz, Menuetto.Vivace-Trio tak napríklad vyznievalo ako zemitý, temperamentný tanec, záverečné Presto.Vivace bolo naozaj strhujúce, hoci občas už interpretácii chýbala vzdušnosť.

Sinfonia domestica, dokončená v roku 1903, je skladateľovým vyjadrením spokojnosti a pokoja, ktorý v tomto čase nachádzal so svojou rodinou. Nejde pritom ani tak o emočnú výpoveď, skladateľ skôr popisuje deň svojej rodiny, to, čo so svojou manželkou a synom každodenne prežíval. K niečomu, na čo by iný skladateľ azda zvolil komornejšie prostriedky, volí Strauss trištvrte hodinu dlhý hudobný tok pre veľký orchester a priznám sa, že okázalosť tohto diela pre mňa ostáva trochu zvláštnou záležitosťou. Každopádne, hovoríme o Richardovi Straussovi, ani tento počin teda neprekvapuje: navyše, ako býva u tohto skladateľa zvykom, aj tu predvádza majstrovskú, pestrofarebnú orchestráciu.

Česká filharmónia predviedla v tejto kompozícii skvelý výkon. S priliehajúcou šírkou, s mäkko znejúcimi sláčikmi, rozumne rozvrhnutými gradáciami. Nie je jednoduché udržať toto dielo „na uzde“, najmä čo sa týka práce s časom: aj v stredu občas dianie trochu stagnovalo, celkový dojem však ostával dobrý. Zvukovo a výrazovo vyťažili z Domesticy filharmonici s dirigentom všetko, čo sa dalo, a išlo o jedného z najlepšie zvládnutých Straussov, akých som počula. Česká filharmónia sa tak opäť ukázala ako výborne funkčné, spoľahlivé teleso, s vyváženou kvalitou všetkých nástrojových sekcii a so schopnosťou zaujať.

Foto: Petr Kadlec