„Čo však už málokoho necháva chladným, je to, čo je „medzi riadkami,“ čo tam vložil autor bez toho, že by to v podstate vedome robil.“

„Nedá sa úplne vylúčiť, že senzitívny poslucháč nájde určite psychopatické črty aj vo Wagnerovej hudbe.“

„To, čo je totižto vpísané medzi riadkami, nakoniec ostane to najsilnejšie.“

Proč je Wagnerova hudba pro někoho neposlouchatelná? V čem spočívá tajemství skutečnosti, že jsme ochotni poslouchat skladby v různých dalších a dalších interpretacích? Jak důležité pro nás je to, co autor nebo interpret vložili „mezi řádky“? A jak je možné, že každý čteme mezi řádky něco jiného? To jsou jen některé otázky, které sám sobě i čtenáři klade ve své úvaze pianista, pedagog a publicista Adam Stráňavský.

Občas medzi ľuďmi panuje taká obyčaj – že potrebujú prechovávať určité sympatie k človeku, ktorého tvorbu obdivujú. Je to naozaj celkom tradičná zvyklosť, niečo ako čaj s mliekom v Anglicku. A možno preto niekedy, keď zistia, že ich idol nie je taký, ako si ho „vydúfali“ na základe jeho tvorby, tak sa na jeho umenie už nedokážu pozerať rovnako ako pred tým.

Podobný problém vzniká aj naopak, totižto, keď je nám niekto sympatický, tak strašne by sme chceli, aby jeho tvorba bola kvalitná, ale nakoniec, keď sa dostaneme do pozície poslucháča, čitateľa…, nemôžeme si pomôcť, keď vieme posúdiť, že je naozaj nekvalitná. Potom sa už ani naňho nedokážeme pozerať rovnako ako pred tým. Tieto rozpory ale väčšinou aj tak vznikajú na základe toho, čo je najviac na povrchu. Až skúsenosti povedia, že železitá usadenia nie je škodlivá a skočiť do takej vody môže byť ešte aj prospešné. Vravím, že tie veci, ktoré sú takto na povrchu – ako keď je autor dobrodružných románov v skutočnosti nudný patrón a náš obľúbený skladateľ v aute počúva hudbu, ktorá sa nám nemôže páčiť, nie sú v konečnom dôsledku zásadné – a keď sa cez ne človek, ktorého na chvíľu odradili, prenesie, dokáže si tvorbu užiť ešte viac. Stačí len, že od nej prestane očakávať len to nadľudské a vezme si ju občas aj viac k zemi.

Čo však už málokoho necháva chladným, je to, čo je „medzi riadkami,“ čo tam vložil autor bez toho, že by to v podstate vedome robil. To, čo je medzi riadkami, môže byť natoľko obsažné (a častokrát aj je, keďže väčšinou prichádzame skrz umenie do styku z výrazne komplexnou a komplikovanou osobnosťou), že každý môže medzi riadkami vnímať niečo iné. To je práve to neuveriteľné, čo dokáže premeniť jednu skladbu v rukách rôznych klaviristov na rozličné zážitky.

Spomínam si na jeden koncert, klavírny recitál, kde práve to, čo bolo „medzi riadkami“, dokázalo vytvoriť niečo… priam znepokojivé. A nešiel som z toho koncertu pobúrený, práve naopak, odchádzal som s pocitom veľkého, emocionálneho obohatenia, i keď to bol pocit nepríjemný, ako po vzhliadnutí veľmi kvalitného, náročného filmu. Pritom daný repertoár bol tradičný a štandardne prináša úplne iné pocity, ako do nich „vpísal“ daný interpret. Nedá sa ani úplne povedať, ako to dokázal, to je práve to tajomné, to, prečo sme ochotní si jednu skladbu vypočuť v toľkých rôznych prevedeniach.

Táto „zvláštnosť“ sa netýka len priamo interpretácie. Napríklad… keď som sa prvýkrát stretol s hudbou Richarda Wagnera, absolútne neoboznámený históriou, nielenže som jej nedokázal prísť na chuť, dá sa povedať (a doteraz to platí), že som ju vyložene odmietal. Pritom vždy som mal veľmi pozitívny vzťah ku skladateľom, ktorí nejak z Wagnerovej tvorby vychádzali; Skrjabin, Mahler, Strauss. Anton Bruckner je snáď môj najobľúbenejší skladateľ, aspoň čo sa symfonickej hudby týka. Moja obľúbená symfónia d mol, jeho tretia symfónia, je Wagnerovi priamo venovaná, Wagner si ju sám vybral ako dielo, ktoré mu Bruckner venuje. (Bruckner mu ponúkol na výber ešte jednu symfóniu.) Aj po nahliadnutí do partitúry či hraní klavírnych transkripcií som si bol istý, že Wagner je hodný obdivu, tak prečo sa mi jeho hudba tak z duše protiví? Odpoveď sa dá nájsť v každej priemernej knihe dejín hudby.

Richard Wagner, keby bol postavou literárnej fikcie, bol by výrazný anti-hrdina (alebo antagonista, záležalo by na spisovateľovi). Keď čítame o jeho „excesoch,“ a hlavne o jeho schopnosti svojou až nepríjemnou charizmou manipulovať s ľuďmi, nemôžeme sa ubrániť pocitu, že jeho osobnosť spadá do archaických tabuliek, ktoré z neho robia ukážkového psychopata.

A toto síce nie je objektívna pravda, je to len osobný dojem (ktorý medzi sebou zdieľa mnoho ľudí), Wagnerova koncepcia umenia predsa celkovo obsahuje určité megalomanské prejavy, možno až nad mieru štandardného vizionára. Preto sa nedá úplne vylúčiť, že senzitívny poslucháč nájde určite psychopatické črty aj vo Wagnerovej hudbe – čo z nej samozrejme nerobí nekvalitnú hudbu, len možno pre niekoho nepočúvateľnú. Každopádne, kvôli Wagnerovmu komplikovanému charakteru nemusíme jeho hudbu verejne zatracovať. Skôr sa pre mňa stalo pochopiteľné, prečo aj medzi jeho rovnako úspešnými súčasníkmi a hudobnými kritikmi v podstate až do dnešnej doby sa našlo toľko jeho „odporcov.“

To, čo je totižto vpísané medzi riadkami, nakoniec ostane to najsilnejšie, a či už vyvolá negatívne alebo pozitívne emócie a postoje, dokázalo to niečo vyvolať, a to by vlastne malo byť pre autora samotného veľkým zadosťučinením.

Foto: Pixabay, Youtube