„V prvom rade sa hudbou vyjadrujem sám kvôli sebe.“

„Proces kompozície mi ukazuje, ako poskladať vlastný postoj k problému.„

„Skladám kvôli tomu, čo sa deje okolo mňa, na to by podľa mňa umenie malo reagovať.“

Pavol Béreš, študent absolventského ročníka Konzervatória Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici v triede Kataríny Koreňovej, je jedným z nadaných tvorcov nastupujúcej generácie mladých skladateľov. Tvorbu svojského hudobníka už napríklad ocenila odborná porota v rámci Súťaži študentov slovenských konzervatórií. Skladateľ, ktorý sa okrem klasickej kompozície venuje aj art rocku či písaniu textov, uvedie v pondelok 29.októbra v rámci banskobystrického študentského Koncertu k 100. výročiu Československa v premiére jeden zo svojich piesňových cyklov. KlasikePlus prezradil, aké sú jeho inšpirácie, postoje k tvorbe a ako vníma blížiacu sa premiéru.

O pár dní bude mať premiéru tvoja kompozícia Cyklus piatich piesní pre mezzosoprán a klavír. Ako si sa dostal k tomu, že napíšeš piesňový cyklus?

Tomuto cyklu už predchádzali iné piesňové kompozície. Prvý cyklus vznikol úplne klasicky, v študijnom pláne proste bolo napísané, že by som niečo také mal vyskúšať. Celkom sa mi to zapáčilo, neskôr som pre mezzosoprán a klavír zložil jednu samostatnú pieseň, potom prišiel na rad tento cyklus a aj momentálne pracujem na piesňach pre soprán a orchester. Ženské hlasy ma fascinujú, majú v sebe emóciu, ktorú u tých mužských nenachádzam.

Ako teda vznikal tento cyklus? A ako by si ho charakterizoval?

Vznikali na moje autorské texty, na ktorých som nesúvislo pracoval počas relatívne dlhého obdobia. Písal som ich s cieľom zhudobniť ich v nejakom piesňovom cykle, prekvapivo sa mi to podarilo v tom istom roku (úsmev). Bol som zamilovaný, už ani neviem, či šťastne alebo nešťastne a do koho vlastne, takže samozrejme som sa nevyhol ľúbostnej tematike. Je to taký cielene trochu naivný, vlastne celkom optimistický náhľad na problém, písal som to s tým, že verím, že sa vyrieši, že nastane katarzia. Hudba potom dosť presne nasleduje text, snažil som sa, aby oboje vytváralo zmysluplný celok. K tomu myslím pomáha, že je cyklus v podstate monotematický. Možno som len lenivý, ale rád píšem tak, že vytvorím len nerozsiahly a relatívne stručný materiál a ten najrôznejšími spôsobmi spracúvam, obraciam, pretváram. Aj v tomto cykle je tento materiál vo väčšine miest v jednej zo zložiek – rytmus, melódia, harmónia – prítomný. Aj keď samozrejme nie v každom jednom takte a celkom iste ho nie je vždy priamo počuť.

Akú úlohu pripisuješ v tejto skladbe textu a akú hudbe?

Textom dokážem celkom presne vystihnúť potrebnú emóciu a v poslednom čase som si zvykol písať práve viac hudby s textom. Vždy, alebo skôr väčšinou, najprv píšem text a pri zhudobnení mi záleží na tom, aby bola v poriadku dikcia, frázovanie, pripisujem tomu dosť veľký význam. Hudba, ktorú k textu napíšem, potom nesmie byť prvoplánová, popisná, určite nepostupujem v zmysle klasickej „programovosti“. Obe tieto zložky sú celkom abstraktné, ale skôr hudba pocitovo vychádza z obsahu textu, i keď ja ju vnímam väčšmi ako hudbu absolútnu. Na výslednom tvare a efekte kompozície by sa ale obe zložky, hudobná i textová, mali podieľať rovnakou mierou. Čo sa týka vernosti emócií, ktoré sa snažím v diele reflektovať – často to cielene zveličím, postavím to do určitej pózy, ale myslím, že práve vďaka tomu je to jednoduchšie uchopiteľné a v konečnom dôsledku to funguje.

Takže sa zaujímaš o to, aké pocity to v ľuďoch vyvolá?

Určite, vychádzal som zo seba a rád by som bol pochopený, hoci v prvom rade sa asi hudbou vyjadrujem sám kvôli sebe. Ale samozrejme, chcem to na ľudí preniesť a vyvolať emóciu, hoc text je subjektívny a vlastne romantický… asi by som bol najradšej, keby sa poslucháči dostali do štádia, kedy si pocit, ktorý majú z mojej hudby intenzívne uvedomujú, ale nevedia ho popísať.

Nie je to pre teba príliš osobné?

To mi nevadí. A vlastne, až tak osobné to nie je. Ja síce vychádzam zo seba, zhudobňujem seba, ale nikto to predsa nevie. Všetci zažívame podobné situácie: chceš ju, chceš ho, nechce ťa, vyhodia ťa z práce… Zakaždým je to trochu iné, ale v jadre sú tie pocity rovnaké. Tak je to aj s mojou hudbou: ja síce vyjadrím, čo cítim ja, ale každý sa v tom nájde sám. Alebo možno nenájde, aj to je v poriadku.

Vyjadruješ svoje pocity, sám si písal hudbu, sám si písal text, sám to dokonca budeš hrať na klavíri, je tu teda len jeden „cudzí“ element: speváčka. Ako vnímaš vklad interpreta do tvojej tvorby?

Mám veľmi jasné predstavy, chcem veľa skúšať, chcem, aby to bolo dobré. Na druhej strane sa mi však veľakrát stalo, aj pri tomto cykle, že interpret do skladby vniesol niečo, čo som tam už odvtedy chcel mať stále, takže práca s interpretom môže byť a je inšpiratívna. Raz hral moju kompozíciu jeden skvelý klavirista, to som žasol, akú dobrú vec som napísal (smiech).

A nejaké ďalšie inšpirácie „zvonku“?

Nič cielené. Môj kamarát mi ale povedal, že v tomto cykle vraj cítiť Deža Ursínyho, čo by bola pre mňa vskutku poklona… Asi nikdy som neskladal tak, že by som sa chcel priblížiť k niečomu, čo som niekde počul, ja si sadnem za klavír, improvizujem a niekedy niečo vymyslím. A ani to nejde na povel, mám problém pokračovať v komponovaní, keď s niečím nie som spokojný. A najspokojnejší som vtedy, keď príde taká náhla inšpirácia, keď mám zimomriavky, chuť rozbíjať veci. Trvá to veľmi krátko, ale vtedy mám najviac nápadov, napíšem najviac.

Takže skladby neprepracúvaš?

Prepracúvam, ale až v tom ďalšom štádiu. Materiál poväčšine ponechám tak, ako prišiel, viac ale rozmýšľam nad spracovaním, nad tou remeselnou stránkou veci, ako napríklad nad inštrumentáciou.

V rámci hudby sa venuješ viacerým činnostiam, hráš na klavír, svoje skladby dokážeš sám dirigovať, máš alternatívnu, artrockovú kapelu MPNP, chvíľu si dokonca študoval spev. Prečo si vlastne začal komponovať?

Keď som raz dávno písal Fanfáry pre flauty a kontrabas, tak som vážne nerozmýšľal, prečo (smiech). Naozaj neviem prečo, vlastne ani neviem, či mám právo a môžem sa za skladateľa vôbec považovať. Ale písať hudbu, alebo aj poéziu, či dokonca trošičku i prózu, mi pomáha. Zisťujem pri tom, ako by som chcel daný problém/problémy vnímať.

Vieš svoju tvorbu v skratke charakterizovať?

To je strašne rozdielne. Skladám kvôli sebe, svojim pocitom, skladám kvôli tomu, čo sa deje okolo mňa, myslím tým napríklad aj spoločensko-politické dianie, na to by podľa mňa umenie malo reagovať. Tiež trochu píšem kvôli svojmu egu, každý z nás má rád uznanie a potlesk. Navyše, moja tvorba sa líši podľa toho, pre aký účel píšem, napríklad pre kapelu píšem skladby a texty oveľa konkrétnejšie, aj vznikajú inak. Mám pieseň o tom, ako sa tulene chcú zachrániť pred kosatkami a vyliezť na čln. Vieš, ako vznikla?

Asi by som to napísala po tom, ako by som videla nejaký dokument…

A presne to som spravil! Celkom sa ma to dotklo, ako tie tulene prišli k člnu a ľudia nevedeli, či im pomôcť, alebo nie… No, to je vedľajšie, každopádne, moja tvorba vychádza ozaj z najrôznejších oblastí inšpirácií, zvlášť, keď ide o kapelu. Raz som ale napríklad napísal aj zbor Jano, Vlk a Marienka. Tam bol text vlastne ako povesť, skrátka som sa trošku zahral na folklór. Čiže, aj v mojej viac-menej abstraktnej tvorbe sú takéto výnimky.

Tie výnimky som počula, aj tak z nich na mňa pôsobí niečo, čo by som bezpochyby označila za tvoje.

Naozaj? Tak to vlastne neviem, či je poklona, ale aj tak si ma potešila. Možno teda predsa len nejaký svoj „rukopis“ mám.

Ako sa cítiš pred premiérou diela Cyklus piatich piesní pre mezzosoprán a klavír?

Neviem, čo čakať, ale teším sa. Ako som povedal, určite mám v sebe ten pocit, že chcem, aby sa to páčilo. So speváčkou si rozumieme, ja som dokonca začal cvičiť na klavír, keď doladíme pár miest, dúfam, že to dopadne veľmi dobre.

Foto: Lutzbauerfoto, archiv