„V sobotu bolo na programe hneď päť nových skladieb českých autorov a autorky. Každý z pätice sa na tejto ploche dokázal predstaviť ako tvorca s osobitým hudobným jazykom a estetikou.“

„Ťažiskom – dramaturgickým, interpretačným aj poslucháčskym – sa oba večery stali kompozície Georga Friedricha Haasa. Až tu sme mohli naplno oceniť, s akým výnimočným telesom máme v rámci Pražského jara tú česť.“

„V prípade in vain stoja všetci zúčastnení – hráči, dirigent, aj poslucháči, pred ešte väčšou výzvou.“

Opätovná rezidencia súboru Klangforum Wien v rámci Prague Offspring bola od festivalu Pražské jaro veľmi dobrým ťahom. Svoje dva koncerty (26. a 27. mája v sále DOX+) premenil ansámbel pod vedením Petra Rundela na mimoriadne, strhujúce večery a naplnil tak oprávnené očakávania povestne špičkovej interpretácie súčasnej hudby.

Klangforum bolo rezidenčným súborom tohto pražskojarného víkendu súčasnej hudby už druhýkrát. Tentokrát bola ich rezidencia spojená aj s prítomnosťou skladateľa Georga Friedricha Haasa, od ktorého zazneli dve zásadné kompozície: Wer, wenn ich schriee, hörte mich… a ikonická rozsiahla skladba in vain. Uvedenia týchto diel sa v piatok aj v sobotu stali prirodzenými vrcholmi večera a v oboch prípadoch sa podľa mňa stali výraznými počinmi aj v kontexte širšom než len festivalovom. Ďalšími dôležitými rozmermi dramaturgie potom bolo uvedenie skladieb českých autorov a pripomienka stého výročia narodenia Györgya Ligetiho.

V Ligetiho kusoch sa Klangforum na čele s Petrom Rundelom predstavilo ako precízny, technicky mimoriadne zdatný ansámbel, nevyhnutne zostavený z hráčov, ktorí dokážu obstáť ako sólisti, zároveň sú ale schopní nadštandardnej súhry a komunikácie. Práve k tomu ostatne vyzývala aj prvá skladba večera, Komorný koncert. Každý tu svoj part kreoval s absolútnym nasadením a pozornosťou venovanou skladateľovým detailom, nikto ale nestrácal napojenie na ostatných dvanásť hráčov. Spojujúcim prvkom im samozrejme bol aj dirigent. Jeho precízne, nie však strohé gestá pôsobia tak, že dávajú hráčom nielen spoľahlivý rámec, ale aj dostatočnú dávku inšpirácie. V rámci Ligetiho Komorného koncertu boli protagonisti schopní presvedčivej výstavby na malej ploche jednotlivých častí a preukázali, nakoľko flexibilným súborom sú. Veľmi pekne vyznela pomalá druhá časť, kde sa zo statických plôch organicky vynárali konkrétnejšie motívy a línie, strhujúce bolo záverečné Presto, v podaní Klangfora expresívne a nekompromisne presné (mimoriadne na mňa zapôsobil najmä kontrabas v podaní Bartosza Sikorskeho).

Druhou Ligetiho skladbou bol Koncert pre klavír a orchester. Tu sa ku Klangforu pridal Joonas Ahonen – fínsky klavirista a člen súboru, ktorý má na konte okrem iného aj oceňovanú nahrávku práve tohto Ligetiho diela. Ahonenov výkon bol pre mňa naozaj ohurujúci. Za klavírom pôsobí klavirista relatívne expresívne: nejde však len o vizuálny dojem, táto energia sa prenáša aj do jeho hry. Tej tento jeho prístup dodáva špecifický náboj, Ahonenovu interpretáciu si proste zapamätáte. Pohotovo prispôsoboval dynamiku, úhoz, artikuláciu; presvedčivo a zakaždým zrozumiteľne zneli delikátne pasáže, v mohutných akordoch znel veľmi prierazne a pokiaľ to faktúra vyžadovala tak dostatočne úsečne (to azda najviac vyznelo vo fragmentárnej štvrtej vete). Takisto však dianie dokázal upokojiť a v prípade potreby dať priestor iným, než sólovým partom. Celkovo bola chémia medzi súborom a sólistom mimoriadna, všetci a všetko malo svoje miesto, čas, význam.

Medzi Ligetiho diela bola zaradená premiéra skladby Jany Vörösovej Lunapark, napísaná na objednávku Pražského jara. K skladbe Vörösová pridáva len krátky, lyrický popis: píše o „místě iluzí“, „záblescích štěstí a tušených strachů“ či o „obraze světa plného atrakcí“. Ostatne, podrobný popis asi skladba ani nepotrebuje. Jej program jasne vymedzuje jej názov a potom aj názvy častí: Autodrom, Labutě, Střelnice, Velké kolo, Horská dráha. Výsledný dojem je pritom lunaparku naozaj podobný. Počujeme mnoho rozdielnych, niekedy prekrývajúcich sa vnemov na jednom mieste, veľa zmien, strihov, neočakávaných následností, vtipov, ale aj napätia a vzrušenia. Napriek všetkým kontrastom ale Vörösová dokázala tkanivo „ukočírovať“. Dobrou voľbou bol podľa mňa z tohto hľadiska aj fakt, že sú jednotlivé časti relatívne krátke a dokopy tak cyklus pôsobí ako pätica rozmanitých, krikľavých obrázkov. Lunapark sprítomňuje skladateľka často priamočiarymi prostriedkami. Každá časť má tak celkom jednoznačne svoj charakter: napríklad časť Labute je statickejšia, melodickejšia, Autodrom a Střelnice sú, pochopiteľne, dynamickejšie. Vörösová pracuje aj so zvukomaľbou: v Autodrome tak počujeme napríklad glisandá pripomínajúce zvuky pneumatík, v Strelnici imituje výstrely (okrem iného tu praskajú balóny). Prostredie zábavného parku ale v partitúre nereprezentujú len zvukové „efekty“. Vörösová niektoré javy transformuje na hudobné prvky tak, že majú výraznejšiu formotvornú rolu: v časti Velké kolo napríklad imituje pohyb kolesa striedavo descendenčnými a ascendenčnými postupmi v klavíry, trochu podobne postupuje aj v Horskej dráhe, kde pomocou rôznych výrazových prostriedkov (zmeny v agogike, dynamike) nasleduje stúpania a pády dráhy. Miestami už tento prístup môže pôsobiť trochu popisne (aspoň ja som mala občas tento dojem). Autorka ale nestráca nadhľad a mnoho zo svojich postupov predstavuje divákovi ako jasnú hyperbolu (napríklad keď do deja vkladá šlágrovú „kolotočársku“ melódiu). S týmto aspektom podľa mňa dobre pracovalo aj Klangforum – aj vďaka nim mala skladba iskru a celkom nenútený, hravý esprit.

V sobotu bolo na programe hneď päť nových skladieb českých autorov a autorky: Michaely Pálka Plachkej, Matouše Hejla, Františka Chaloupky, Pavla Šabackého a Šimona Vosečka. Každý z nich mal k dispozícií priestor zhruba piatich minút a ansámbel v zložení flauta, hoboj, klarinet, fagot, lesný roh, trúbka, trombón, bicie, klavír, akordeón a sláčikové nástroje. Každý z pätice sa na tejto ploche dokázal predstaviť ako tvorca s osobitým hudobným jazykom a estetikou. Veľký obdiv patrí Klangforu Wien a dirigentovi Petrovi Rundelovi, že tento blok piatich skladieb zvládli na tak vysokej úrovni. Naozaj bolo často potrebné rýchlo prepnúť z jedného sveta do často úplne iného. Podnetov bolo, azda aj na poslucháčov, relatívne dosť a chvíľu som premýšľala, či v tomto formáte kompozície vôbec majú šancu vyznieť. Aj vďaka výbornému ansámblu sa však úvodná sobotná polhodina podarila a publikum, z veľkej časti poučené, si azda dokázalo vytvoriť dostatočnú predstavu. Uznanie si potom zaslúži aj samotná myšlienka festivalu, ukázať širšie spektrum toho, aká môže byť česká súčasná hudba a dať jej šancu zaznieť v kvalitnom prevedení. Nič z toho nie je samozrejmosťou; a na Pražské jaro takáto aktivita určite patrí.

Ako prvá znela skladba Michaely Pálka Plachkej Pět barev alpské mlhy. Pre skladateľku sú hory, v ktorých žije, veľmi častým zdrojom inšpirácie – a aj v tomto ohľade tak predstavila kompozíciu založenú na prostriedkoch, ktoré má evidentne dobre zažité. Vo svojom texte sama píše, že sa inšpiruje momentom, kedy hmlu pretne slnečný lúč. Tento jav bol podľa mňa v skladbe celkom jasne stvárnený, aspoň ja som ho vnímala v momente, kedy plynule gradujúce súzvuky pretínajú prosté melódie v drevených dychoch. Pálka Plachká nepoužíva komplikované konštrukcie, skladbe ale dáva celkom jasný tvar a vystavuje ju do voľného oblúku. Výrazovo v diele azda počujeme určité impresionistické roviny – to ostatne evokuje už názov. Nasledovala skladba Matouše Hejla Kývání. Autor píše, že zhudobňuje model dvojitého kyvadla. „Model je přesně popsán rovnicemi, ale nepatrná změna vstupních podmínek (…) vede k nepředvídatelnému chování systému“. Hejl využíva vo svojej skladbe množstvo veľmi subtílnych prostriedkov – predpisuje „breath noises“, bezhlučné prechádzanie slákom po strune či nástroji, rôzne pizzicata. Celok vyrastá z úplne stíšenej pulzácie (počuť práve jemné pizzicata), postupne nastupujú krátke, stručné motívy v drevených dychoch. Popisovanú krehkosť systému vystihol Hejl nádherne. Skladba pôsobila ako situácia, ktorú autor (a ansámbel) publiku predstavuje, v ktorej nemajú priestor veľké efekty, ale v ktorej spolu úzko interagujú jednotlivé detaily. Pre mňa skvelá ukážka toho, ako výstižne a očarujúco môže invenčný autor využiť tak krátku plochu.

Ako tretiu zahralo Klangforum Wien skladbu Spectral Waltzes Františka Chaloupky. Autor k skladbe uvádza, že pri jej komponovaní premýšľal nad vzťahom klasiky a avantgardy, tradície a súčasnosti. Povedala by som, že niečo z týchto otázok sa do kompozície priamo premieta – je cítiť, že Chaloupka nezavrhuje ani tradičnejšie prvky (napokon, už samotné použitie valčíku by to naznačovalo), hoci sú u neho v úplne inom kontexte, osviežujúco vytrhnuté z bežných súvislostí. Chaloupka sa nerozpakuje použiť väčšie gestá, jeho kompozícia pre mňa v podstate mala aj trochu veľmi dobre dávkovaného divadelného aspektu a zároveň až snových, farebne pôsobivých plôch. Možno aj tomu by som pripisovala skutočnosť je skladba bezprostredne príťažlivá bez toho, aby bola vypočítavou.

Nasledujúca skladba Pavla Šabackého Ishan´t stavia na materiály odvodenom z harmonickej rady tónu Es – Šabackého pritom zaujímajú prvočísla tejto rady. Ako sám tvrdí, stavia voči sebe melodické fragmenty a súzvuky, či odladené harmonické tóny s temperovanými nástrojmi. Kontrasty rôzne koncipovaného materiálu, ktorý sa často odvíjal súčasne v dvoch pásmach (držané tóny „verzus“ rytmické ostinátne figúry v sláčikoch sul ponticello a podobne), bolo pre mňa jedným z kľúčových aspektov diela. Sekcie súboru (alebo niekedy aj menšie skupiny nástrojov) dokázal Šabacký držať v určitej tenzii, samotné Klangforum Wien zdôraznilo najmä expresívnosť diela. Zaujímavým, v rámci formy celkom funkčným momentom, bola epizóda s exponovaným sólom klarinetu (mimoriadne sugestívne hral Ettore Biagi). Je potrebné dodať, že Šabacký dostal objednávku na základe minuloročnej účasti na študentských „reading lessons“ s Klangforom Wien. Spomedzi piatich autorov bol najmladším, nemala som ale ani v najmenšom pocit, že by jeho kompozícia zaostávala; naopak, patrila pre mňa k tým zaujímavejším. Na záver prvej polovice potom zaznela skladba Šimona Vosečka Mouchy. Diptera pro ansámbl. Po tektonickej stránke podľa môjho názoru výborne modelovaná kompozícia prináša neprvoplánový pohľad skladateľa na svet dvojkrídleho hmyzu. Voseček predstavuje kompozíciu, ktorá nie je nijak zvlášť dramatická, má však svoje logické gradácie, koncentrovanú motivicko-tematickú prácu a azda aj trochu prchavej zvukovosti, ktorá hmyz z titulu diela naozaj pripomenie.

Ťažiskom – dramaturgickým, interpretačným aj poslucháčskym – sa oba večery stali kompozície Georga Friedricha Haasa. Až tu sme mohli naplno oceniť, s akým výnimočným telesom máme v rámci Pražského jara tú česť. Obe kompozície sú mimoriadne náročné a bez kvalitného prevedenia môžu byť ochudobnené aj o tie najesenciálnejšie elementy, nemusia vôbec „zafungovať“. Dvojnásobne to platí pri in vain, kde musia byť hráči schopní vytvoriť akustické ilúzie (zmeny tónových výšok, tempa). Tento aspekt spomínal skladateľ aj v rámci verejného rozhovoru so slovami, že ilúzie sa dajú jednoducho vytvoriť elektronicky, zahrať ich je však omnoho problematickejšie.

Čo sa týka piatkového uvedenia Haasovho Wer, wenn ich schriee, hörte mich… (v preklade: Kto, keby som kričal, by ma počul…) pre bicie (Lukas Schiske) a komorní ansámbel, nedá sa písať inak, než v superlatívoch. To, že je to mimoriadna kompozícia, asi zdôrazňovať netreba. Haas je proste skladateľom, ktorý dokáže zvuk naozaj ovládnuť; najmä skrze svoje postupy vychádzajúce zo spektralistických metód a s tým súvisiaci mikrotonálny materiál. To, s akou intenzitou, v absolútne nekompromisnom, až zdrvujúcom podaní zaznela kompozícia v piatok, to už až taká samozrejmosť nie je. V takomto prípade je to potom samotný zvuk, ktorý ovláda – priestor, čas, poslucháčov a ich vnímanie. Klangforum Wien dokázalo vytvoriť mimoriadne farebné, plné zvukové plochy; také, pri ktorých sa hudba stáva priamo fyzickým zážitkom. Práve tak by mala podľa mňa Haasova hudba znieť. Peter Rundel sa potom postaral o to, aby v prospech zážitku hral aj čas. Celú kompozíciu, vrátane miest, ktoré predstavujú určitý pokles a stíšenie, udržal v tenzii. Dielo dirigoval ako jeden komplexný celok plný najrôznejších vzťahov. Skvelý výkon potom podal sólista Lukas Schiske v parte predpísanom zväčša pre kovové idiofóny (a rôzne „nehudobné“ kovové predmety). Opäť, aj v tomto prípade boli vzťahy s ansámblom veľmi živé, rozhodne sa nejedná o part, v ktorom sólista nehľadí na nič, len na svoju virtuozitu. Vyzdvihnúť potom treba skupinu plechových dychových nástrojov, ktorá svoje exponované party zvládla naozaj bravúrne a hlavne v klimaxe zohrala v rámci zvukového výsledku kľúčovú rolu.

V prípade in vain stoja všetci zúčastnení – hráči, dirigent, aj poslucháči, pred ešte väčšou výzvou. Skladba napísaná ako reakcia na vzostup krajnej pravice v Rakúsku na konci 90. rokov trvá jednu hodinu a okrem „nástrah“ vpísaných do partitúry obsahuje jednu, ktorú si všimne aj absolútny laik – má úseky, v ktorých je úplná tma. V praxi teda hrá ansámbel spamäti komplexné hudobné tkanivo bez kontroly dirigenta a bez možnosti inej, než sluchovej komunikácie. Práve tieto úseky sú pritom pre poslucháča najsugestívnejšie; tak tomu bolo aj v DOXe. Akonáhle sa publikum oprostí od iných vnemov, zostane len hudba. Práca so svetlom (osvetľoval Jan Pudlák) teda nie je u Haasa efektom či snahou upútať, ale inherentnou súčasťou diela s nezanedbateľnými dopadmi. Veľmi pekne napríklad pôsobili aj miesta, kde je tlmené svetlo upriamené len na harfu (tú hrala výborne Miriam Overlach). Skladba je relatívne členitá, môžeme vnímať určité bloky, niektoré sú zostavené z hustej textúry figuratívnych (iluzívnych) postupov, niekde ide o jasne ohraničené hudobné prvky. V niektorých momentoch musí byť poslucháč aktívnejší, inde ho dianie pohltí celkom bez varovania. Takisto skladba pojíma celkom širokú škálu dynamiky – vo vrchných extrémoch to v akustike DOXu bolo už na hrane, v Haasovom kolose to ale malo svoje miesto. Aj v tomto prípade platí, že Klangforum spravilo všetko pre to, aby kompozícia vyznela vo všetkých aspektoch tak, ako má. To najdôležitejšie ale bolo podľa mňa zreteľné ešte aj tesne po dohraní, v pár sekundách ticha po poslednom takte. Keď som sa pozrela na hráčov, videla som, že sú pohnutí minimálne tak, ako obecenstvo, že sa sami nechali Haasovou hudbou uniesť, a že tomu, čo hrali, naozaj verili.

Georg Friedrich Haas tvrdí, že umenie nemôže nič zmeniť – nanajvýš môže niečo evokovať. Po takom zážitku, aký prinieslo hosťovanie Klangfora s Haasovými skladbami, by som si ale možno dovolila opatrne oponovať.

******

Foto: Pražské jaro / Ivan Malý, Petra Hajská