„9. symfónia Ludwiga van Beethovena bola vždy symbolom zlomových udalostí európskych dejín.“

„Daniel Raiskin viedol účinkujúcich pevnou rukou, no dojem z jeho kreácie ťažko označiť za slávnostný.“

„Boli sme svedkami štandardného interpretačného procesu klasicistického symfonického diela bez príslovečnej symboliky a beethovenovského pátosu.“

Na abonentných koncertoch SF v dňoch 23. a 24. marca 2023 opätovne, s odstupom niekoľkých rokov, zaznelo v podaní nášho prvého orchestra veľkolepé, publikom milované a opakovane vyžadované dielo Symfónia č. 9 d mol, op. 125 Ludwiga van Beethovena, priam symbolický etalón symfonickej hudby 19. storočia. Dirigent Daniel Raiskin mal v úmysle ako šéf telesa tento závažný orchestrálny opus uviesť v Bratislave už dávnejšie, jeho zámer však najprv prekazil kovid a neskôr nevyhnutné organizačné zmeny v dramaturgii koncertov. Teraz sa 9. symfónia na pódiu Reduty ocitla v kombinácii s oratóriom Óda na radosť na slová básnika Milana Rúfusa pre sóla, recitátora, miešaný zbor a orchester Jána Cikkera, zakladateľskej osobnosti slovenskej hudobnej moderny. Obe diela interpretovalo rovnaké sólistické kvarteto Eva Hornyáková (soprán), Alena Kropáčková (mezzosoprán), Ondrej Šaling (tenor) a Tomáš Šelc (bas), ktorých v Cikkerovi ako recitátor doplnil člen SND Štefan Bučko.

Beethovenova 9. symfónia s apelatívnou Schillerovou Ódou na radosť patrí už roky k orchestrálnym stáliciam koncertného repertoáru. Sú „znalci“, ktorí ju považujú za nevydarený, banálny, takmer gýčovo prifarbený ideologický plagát nepočujúceho skladateľa, čoho svedectvom, podľa nich, je v súčasnosti povýšenie jej hlavnej hudobnej myšlienky na úroveň hymny Európskej únie. Nič nie je pravde vzdialené viac ako tento pohŕdavý a cynický pohľad. Beethovenova symfónia je osamoteným výkrikom vydedeného jedinca, zúfalo túžiaceho po mieri a harmónii medzi ľuďmi, veľkolepým kolosom, ktorý koncertne zaznieval vždy v zlomových okamihoch európskych dejín. Po kataklyzme 2. svetovej vojny a po potlačení nacistického inferna to bolo práve toto dielo, ktoré pod taktovkou vrcholných svetových dirigentov (Furtwängler, Klemperer, Walter) vlievalo do ľudí nádej a podávalo svedectvo o tom, že Nemci nie sú len Hitlerovým národom. A keď v novembri 1989, po 40 rokoch neslobody v komunistami ovládanej časti Nemecka, padol nenávidený Berlínsky múr, bol to legendárny Leonard Bernstein, ktorý vo východonemeckej metropole pod egidou slávneho Beethovenovho opusu zjednotil pod svojou taktovkou členov najznámejších európskych orchestrov a prinútil státisíce nadšených ľudí so slzami v očiach spievať zmenený text Schillerovej básne „Freiheit, schöner Götterfunken“. Na takéto chvíle sa nezabúda; práve ony potvrdzujú myšlienku, že 9. symfónia nie je štandardným koncertným dielom a mala by na koncertných pódiách znieť len sviatočne, pri mimoriadnych dejinných udalostiach.

Ponechávam bokom otázku, či 30. výročie založenia Slovenskej republiky je práve tou udalosťou, ktorú si Beethovenovým epochálnym dielom treba uctiť. Z pamäte sa mi vynárajú iné príležitosti. Keď sa po únavnej trojročnej rekonštrukcii (hlboká poklona vtedajšiemu generálnemu riaditeľovi SF Marianovi Lapšanskému) filharmonické súbory vrátili do vynovenej a nádherou svietiacej Reduty, šéf orchestra Emmanuel Villaume na iniciačnom koncerte v januári 2012 dirigoval 9. symfóniu ako posadnutú, extatickú fresku, preháňal dynamiku i tempá a v závere, doslova ako E.T.A. Hoffmannov kapelník Kreisler, sa takmer vzniesol do výšin. Nikto mu jeho ezaltovanosť vtedy nezazlieval: tváre účinkujúcich i poslucháčov prezrádzali dojatie i nadšenie. V poľskej Poznani som bol pri akejsi významnej štátnej príležitosti zasa svedkom predvedenia, kde chlapčenský zbor, chýrni Stuligroszovi Poznanskí slávici, nahradil v miešanom zbore ženské hlasy; účinok sa nedá opísať.

S podobným očakávaním som pristupoval aj k Raiskinovej kreácii Beethovenovej symfónie. Bol som zvedavý ako sa mu s filharmonikmi podarí pretlmočiť jeho nadčasovú „sverchzadaču“. Výsledný tvar bol však sklamaním. Raiskin síce viedol účinkujúcich pevnou dirigentskou rukou, pod svojom boku mal suverénne a s nasadením hrajúci orchester, znamenite pripravený a nedávnym medzinárodným vavrínom ovenčený Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jozef Chabroň) a prekvapujúco zladené sólové vokálne kvarteto, no dojem z predvedenia sotva možno označiť za slávnostný. Prebiehal štandardný interpretačný proces klasicistického symfonického diela bez príslovečnej symboliky a beethovenovského pátosu. V okrajových častiach hnal Raiskin tempá až na hranice únosnosti, v tenorovom sóle Froh, froh, wie seine Sonnen, ktoré by malo mať pohodový pochodový rytmus, kvalitne spievajúceho Ondreja Šalinga takmer uštval (potom, pochopiteľne, ani nasledujúca orchestrálna medzihra a po nej triumfálny nástup zboru, ktorý musí publikum doslova zdvihnúť zo sedadiel, nemal gradačné vyvrcholenie). A keď už sme pri zbore, ten musí byť na pódiu prítomný od samého začiatku diela, jeho nástup medzi časťami pôsobí na prítomné obecenstvo rušivo a pre hráčov takmer demotivujúco (aj samotný orchester znie v sále inak, keď má za chrbtom sediacich zboristov).

V prvej polovici koncertu zaznelo oratórium Jána Cikkera Óda na radosť, ktoré skladateľ napísal v roku 1983 na objednávku lipského Gewandhausorchestra. Aj po štyridsiatich rokoch sa nájdu pamätníci, ktorí boli svedkami nezvyčajných okolností, ktoré sprevádzali premiéru a nasledujúcu nahrávku diela pre OPUS. Úlohy recitátora sa totiž vtedy ujal samotný autor a keď si mladá redaktorka vydavateľstva dovolila vysloviť svoje pochybnosti o kvalitách jeho umeleckého prednesu, majster sa urazil a ona takmer prišla o miesto. Z dramaturgického hľadiska táto programová kombinácia nebol najšťastnejší nápad. Okrem názvu a rovnakého obsadenia nemajú tieto dve diela nič spoločné; na druhej strane Cikker Beethovena neplánovane „prekryl“, svojím významom trochu posunul do úzadia. Herec Štefan Bučko si však za svoj výkon recitátora zaslúži absolutórium. To je presne parketa, ktorú dokonalo ovláda.

Pri počúvaní filharmonického Beethovena mi napadla výstižná česká gnóma, ktorá nemá v slovenčine svoj ekvivalent „propřemýšlet se k podstatě“. Tá platí aj pre výkonných umelcov, dirigentov nevynímajúc. Daniel Raiskin dal tentoraz prednosť pragmatickému prístupu k interpretovanému dielu, vyzdvihol skôr jeho prvoplánovú technikáliu a vyhol sa charizmatickému posolstvu. Škoda.

*******

Foto: Ján F. Lukáš