„Na pódiu SF tentoraz znelo fascinujúce dielo európskej hudobnej kultúry“

„V pamäti sa vynára nezabudnuteľná kreácia Beethovenovej omše pod taktovkou Ladislava Slováka spred polstoročia“

„Solídne naštudovanie exšéfa SF Jamesa Judda nedokázalo navodiť mysterióznu atmosféru skladby“

Na programe ďalšej februárovej dvojice abonentných koncertov Slovenskej filharmónie v dňoch 16. a 17.2.2023 bolo jediné dielo. Veľkolepá Missa solemnis D dur, op. 123 Ludwiga van Beethovena. Za dirigentským pultom SF stál bývalý šéf telesa James Judd, spoluúčinkoval Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Thomas Lang), sóla spievali Ľubica Vargicová (soprán), Veronika Hajnová (mezzosoprán), Aleš Briscein (tenor) a Ondrej Mráz (bas). Skladba mala pôvodne pod Juddovým vedením zaznieť už v marci 2020, kvôli kovidovej pandémii ju dramaturgia presunula na jún 2020, no ani vtedy sa koncert z pochopiteľných dôvodov neuskutočnil. Vyšlo to napokon až do tretice, o tri roky neskôr.

Beethovenova Missa solemnis je nesporne jedným z vrcholných symfonicko-vokálnych diel európskej hudobnej histórie, ktoré by, podobne ako skladateľova 9. symfónia, malo z koncertného pódia zaznievať len pri výnimočných, takrečeno historických a občiansky vypätých príležitostiach. Jej hudobná či myšlienková výpovedná sila je ohromujúca a prinúti poslucháča ponoriť sa do hlbokej osobnej reflexie. Hádam nebudeme ďaleko od pravdy, ak za mimoriadnu okolnosť budeme v tejto dobe považovať barbarskú vojnu Ruska proti Ukrajine.

Od roku 1964, keď Beethovenova omša po prvýkrát v rámci filharmonických abonentných koncertov zaznela z pódia Reduty, ju jej domáce telesá, Slovenská filharmónia a Slovenský filharmonický zbor, uviedli s domácimi i zahraničnými dirigentmi až po dnešok celkovo osemkrát. Ako pamätník a dobový dramaturg našej vlajkovej koncertnej inštitúcie vrátim sa v spomienkach o viac ako polstoročie dozadu. Písal sa máj 1970, krajinu začala gniaviť ohavná čižma traumatizujúcej politickej normalizácie, kultúrna scéna sa ocitla v hlbokej, beznádejnej depresii, na dlhé roky nikde ani len náznak svetla. A vtedy sa Ladislav Slovák, vtedajší šéfdirigent Slovenskej filharmónie, rozhodol na jednom z festivalových koncertov BHS v Redute uviesť Beethovenovu Missu solemnis s trojicou rakúskych vokálnych sólistov, ktorú doplnil náš Ondrej Malachovský (už sú všetci na pravde Božej, no posledný, legendárny viedenský tenorista Kurt Equiluz, sa na ňu vydal iba nedávno, v júni 2022) a v priebehu toho istého roku dielo predstaviť poslucháčom v rôznych slovenských (a následne v českých i poľských) mestách. Takéto rozhodnutie si vyžadovalo nemalú dávku osobnej odvahy: spupná komunistická moc po okupácii Československa uvádzanie duchovnej tvorby v koncertných sieňach neodporúčala, čo sa prakticky rovnalo nepísanému zákazu. Slovák, na síce angažovaný člen strany, no zároveň vzácne priamy a zásadový človek, si uvedenie omše vtedy presadil. V pamäti mi ostala jej zvláštna naliehavá interpretácia, vrúcny spev zboru a najmä silný účinok, akým dielo (hlavne záverečné Agnus dei) prítomných poslucháčov zasiahlo. Hoci zákaz neskôr od konca sedemdesiatych rokov poľavil a omša sa, najmä po prevrate v roku 1989, častejšie ocitla v programoch koncertov SF (naposledy v marci 2017 pod taktovkou svetoznámeho dirigenta Bertranda de Billyho), onen nevšedný vzrušujúci zážitok zo Slovákovho sugestívneho podania sa už nedostavil.

Nepodarilo sa naň posledný týždeň nadviazať ani hosťujúcemu, inak solídne pripravenému a spoľahlivo dirigujúcemu exšéfovi orchestra Jamesovi Juddovi. Vo svojej kreácii volil umiernené tempá, ktoré akcentovali rozjímavý charakter skladby a potláčali (najmä v časti Gloria) jej eruptívny rozmer. Hudobný tok omše plynul akosi mechanicky, oživiť mysterium atmosféry Premenenia Pána v časti Benedictus sa v husľovom sóle nepodarilo ani koncertnému majstrovi SF Jozefovi Horváthovi. Navyše, celkovému vyzneniu nepomohlo nesúrodé vokálne kvarteto sólistov: rušivo pôsobil ostro frázujúci tenor necitlivo vyčnievajúceho Aleša Brisceina, kým bas poddimenzovaného Ondreja Mráza zasa sústavne klesal pod akceptovateľnú dynamickú hladinu. Harmonickejšie zladené boli oba ženské sólové hlasy: soprán Ľubice Vargicovej má stále vysokú profesionálnu úroveň, hoci jeho kvalitu začína limitovať nadmerné vibráto; sekundujúci mezzosoprán Veroniky Hajnovej je nesporne prísľubom do budúcnosti. Uznanie si zaslúži aj výkon Slovenského filharmonického zboru, v omši už po druhýkrát spoľahlivo pripraveného známym rakúskym zbormajstrom Thomasom Langom.

*******

Foto: Alexander Trizuljak