„Veronika Jarůšková je na post primária svojou charizmou a hráčskymi dispozíciami ako stvorená.“

„Brahmsova hráčsky neľahká kompozícia v ich prevedení vyznela ako príjemné, priateľské muzicírovanie.“

„Veľmi lyricky podaný, podmanivý prídavok z Dvořákovho Kvintetu bol skôr ďalším číslom programu než prídavkom.“

Doma vraj nikto nie je prorokom: ibaže by bola reč o skvelom českom ansámbli Pavel Haas Quartet. Vystúpenia tohto telesa, ktoré je aj v zahraničí čoraz renomovanejšou značkou, sú totiž pre domáce publikum stále očakávanou udalosťou a vždy sa stretávajú s nadšenými reakciami. Stredajší koncert v Rudolfíne nebol výnimkou a tiež len potvrdil, že sa štvorica Jarůšková, Zwiebel, Kabát a Jarůšek tejto obľube teší skutočne právom. Ako rezidenčný súbor tohtoročnej sezóny Českého spolku pro komorní hudbu sa 6. februára predstavil Pavel Haas Quartet v dielach Petra Iľjiča Čajkovského a Johannesa Brahmsa, v druhej polovici koncertu doplnil zostavu violista Pavel Nikl, bývalý člen súboru.

Na programe boli dve charakterovo vskutku rozdielne skladby. Kým Čajkovského Sláčikový kvartet č. 3 es mol vznikol ako autorova trúchlivá spomienka za zosnulým priateľom, v Brahmsovom Sláčikovom kvintete č. 2 G dur prevláda až bezstarostná nálada a podľa slov skladateľa sa má blížiť k radostnej atmosfére viedenského Prátru. Zoskupenie sa tak malo možnosť prezentovať v dvoch celkom kontrastných rovinách: respektíve až v troch, ak rátame opäť charakterovo odlišný a relatívne rozsiahly prídavok, Larghetto z Dvořákovho Sláčikového kvintetu č. 3 Es dur.

V Čajkovského opuse sa Pavel Haas Quartet priklonil k umiernenému, introvertnému podaniu. Namiesto patetickej tragickosti zvolili hráči skôr kontemplatívny, pietny výraz a ich prevedenie tak malo od prvých tónov adekvátnu rozvahu a hĺbku. Je fascinujúce sledovať súhru tohto telesa, skvele fungujúceho organizmu, v ktorom hráči pôsobia, akoby spolu už boli schopní komunikovať telepaticky. Centrom tohto sveta je potom celkom určite Veronika Jarůšková, ktorá je na post primária svojou charizmou a hráčskymi dispozíciami ako stvorená. Ansámbel sa v Čajkovskom nepúšťal do prílišnej šírky melodických línii a fráz, čo mi na väčšine miest vyhovovalo, občas však celok trochu strácal na plastickosti. Vo všeobecnosti ma potom viac oslovili lyrickejšie miesta, emočne vypätejšie úseky súboru podľa môjho názoru až tak nepristali.

Kvintet Johannesa Brahmsa, v ktorom sa k štandardnému sláčikovému kvartetu pridáva ešte jedna viola (Pavel Nikl), bol v interpretácii včerajších protagonistov veľmi spontánnou, prirodzene plynúcou záležitosťou. Práve v tomto čísle ma upútali viac, najmä zvukovosťou, ktorá akoby bola ešte pestrejšia, a ktorá dielu dodávala potrebné rozjasnené vyznenie. Aj tu sa súbor stránil zbytočne veľkých gest a hráčsky neľahká kompozícia tak v ich prevedení vyznela ako príjemné, priateľské muzicírovanie. Nechýbala citlivosť (Adagio), živosť (Vivace ma non troppo presto-Animato) a hoci by sa po technickej stránke azda našlo pár nedokonalostí, išlo stále o hudobný zážitok mimoriadnej kvality. Nasledujúci veľmi lyricky podaný, podmanivý prídavok z Dvořákovho Kvintetu bol potom skôr ďalším číslom programu než prídavkom: svojim trvaním aj interpretačnou stránkou šlo naozaj o závažnejší počin.

Koncert súboru Pavel Haas Quartet tak bol atraktívnou zmesou invencie, kvality, muzikantskej inteligencie a inšpiratívnej atmosféry. Na pódiu v Dvořákovej sieni síce ansámbel priestorovo zabral len zlomok toho, čo orchestre, ktoré tam vystupujú, svojím umením však nevplýval na publikum o nič menej ako veľké symfonické telesá: možno inými prostriedkami, určite ale nie s nižšou intenzitou. Komorná hudba je skrátka u tohto telesa skutočne v tých najlepších rukách.

Foto: Zdeněk Chrapek