úterý, 05 únor 2019 16:44

Ticho a zvuk SOČRu s Liebreichom a Kněžíkovou

Autor:

„Nosným bolo včera najmä podanie Kateřiny Kněžíkovej, ktorá podala podľa môjho názoru absolútne strhujúci výkon.“

„Niekoľko naozaj elektrizujúcich momentov sa podarilo vytvoriť aj včera.“

„Leibreichovo podanie „Nedokončenej“ bolo pestré, s ukážkovými pianami, nechýbal však ani temperament.“

 

K11367

 

Raní romantici a súčasná hudba – to bol základ pondelkového koncertu Symfonického orchestru Českého rozhlasu. Na čele so šéfdirigentom Alexandrom Liebreichom predviedli hráči SOČR skladby Franza Schuberta, Felixa Mendelssohna-Bartholdyho a Jiřího Kadeřábka. Pôvodne bol koncert propagovaný s podtitulom „Psáno pro SOČR“: zaznieť totiž mala aj premiéra novej Kadeřábkovej kompozície. A hoci sa tento plán večer 4. februára svojej realizácie nedočkal, atraktivita a vysoká úroveň koncertu celkom určite nechýbali.

Na zaujímavom zážitku sa pritom podieľalo niekoľko faktorov. Prvým boli interpreti: jednak sa k rozhlasovým symfonikom pridal Pražský filharmonický zbor, jednak s nimi ako sólistka vystúpila aj jedna z najuznávanejších českých speváčok Kateřina Kněžíková. Ako pútavé mi pripadalo aj dramaturgické riešenie koncertu. Dve dobre známe kompozície, Schubertovu „Nedokončenú“ a hudbu k hre Sen noci svätojánskej od Mendelssohna-Bartholdyho doplnil neopočúvaný Spev duchov nad vodami od Franza Schuberta a In me la morte Jiřího Kadeřábka.

 

K11077

 

Dielo Spev duchov nad vodami pre mužský zbor a sláčikové nástroje napísal Schubert na rovnomennú  báseň Johanna Wolfganga Goetheho. Vďaka svojej farebnosti a až mystickému charakteru literárnej predlohy autor skladbu priam predurčuje k sprostredkovaniu niečoho nevšedného či neuchopiteľného a treba povedať, že niekoľko naozaj elektrizujúcich momentov sa podarilo vytvoriť aj včera. Akýsi tajomný náboj bolo cítiť najmä v krajných úsekoch kompozície, kde mužská časť Pražského filharmonického zboru znela veľmi kompaktne, v naozaj chvályhodne zvládnutej nižšej dynamike. Už menej presvedčivý bol stredný diel Spevu s viac osamostatnenými hlasmi a vzrušenejším charakterom, v ktorom sa kontinuita celku a s ňou aj atmosféra trochu strácala.

Nasledovala Symfónia č. 7 h mol, neodmysliteľne spojená s prívlastkom „Nedokončená“. Neštandardná dvojčasťovosť kompozície nedáva hudobným vedcom a nadšencom spávať už takmer dve storočia, napriek tomu (alebo azda práve preto) sa však táto symfónia radí k najobľúbenejším dielam tohto rakúskeho skladateľa. Leibreichovo podanie „Nedokončenej“ bolo pestré, s ukážkovými pianami, nechýbal však ani temperament – úsmevným dôkazom je, že dirigentovi v istom momente z ruky vyletela taktovka. Zvukovo mi azda najviac prekážala občasná tvrdosť v husliach, keďže však znel ansámbel vo všeobecnosti príjemne a sýto, mrzela ma väčšmi určitá „uponáhľanosť“ diela. Nemám na mysli rýchle tempo, skôr celkovú prácu s časom, ktorý interpreti nedokázali ovládať natoľko, aby v ňom stihli s prehľadom vytvoriť priestor pre každú frázu. Ozdobou prevedenia boli sólové línie dychových nástrojov, zvlášť klarinetu.  

 

K11223

 

V diele z roku 2007 In me la morte (Je ve mně smrt) pre soprán a orchester nadväzuje Jiří Kadeřábek na obdobie renesancie textom aj samotnou hudbou. Zhudobňuje dve básne Michelangela Buonarrotiho, ktoré kompozíciu formálne delia na dve časti, a cituje chorál Benedictus od Giovanniho Pierluigi da Palestrinu. Práve kompletná citácia chorálu je akýmsi ťažiskom skladby: nejde ale o veľkolepý vrchol, skôr azda o akési „rozuzlenie“ myšlienok deja. V prvej časti diela autor ponúka expresívnu dramatickosť, hovorí dokonca o erotickom podtóne. Speváčke predpisuje intervalové skoky či naliehavé parlando, sceľujúcou je v tomto prípade najmä strofická forma a tým aj opakovanie hudobných myšlienok (výrazným je napríklad citát chorálu v zobcovej flaute). Druhá časť, začínajúca slovami In me la morte, je úplne iná: na pozadí dlhých držaných tónov orchestra v pianissime sa odvíjajú melodicky bohaté, až melismatické línie sopránu a huslí. V plechových dychových nástrojoch tu zaznieva chorál a postupne skladba až s katarznou jednoduchosťou končí. Nosným bolo včera najmä podanie Kateřiny Kněžíkovej, ktorá podala podľa môjho názoru absolútne strhujúci výkon. V prvej časti bola ohnivá, sugestívna, technicky suverénna, s úžasnou znelosťou vo všetkých polohách. Ak však strhla v tejto časti, v druhej si publikum podmanila celkom iným spôsobom. Jej prejav až dojímal, s pokojom a porozumením modelovala jednotlivé frázy a mňa osobne svojim zamatovým pianom v nízkej polohe očarila ešte viac než technicky exponovanými pasážami. Kněžíkovej veľmi kvalitne, hoci možno občas s príliš prierazným tónom, sekundoval na husliach Vlastimil Kobrle.

 

K11436

 

Záver potom patril čarovnému, optimistickému dielu, scénickej hudbe ku hre Sen noci svätojánskej (respektíve výberu z nej). Ako aj v predošlých číslach, aj tu hráči SOČR pod Leibreichovým vedením predviedli veľmi farebný, živo pôsobiaci celok. Občasná prílišná sila zvuku či trochu mechanické frázovanie a artikulácia (už úvodné staccato huslí nebolo celkom precízne) však miestami uberali na pôvabnom vyznení diela. Kúzlo Mendelssohnovej hudbe čiastočne navracala ženská časť Pražského filharmonického zboru (zbormajster Lukáš Vasilek), ktorá aj napriek nie vždy synchronizovaným nástupom podala solídny výkon a sólistky Kateřina KněžíkováKateřina Kalvachová (spoločne spievali v časti Pieseň). Prirodzeným vrcholom bol Svadobný pochod: notoricky známy kus iste potešil hlavne obecenstvo, aj hráči si ho však „strihli“ s očividným potešením.

 

K11385

 

Alexander Leibreich sa v úvodnej debate pred koncertom vyjadril, že v uvedených skladbách (zvlášť v Schubertových) najviac bazíruje na „tichu“, na miestach v nižšej dynamike. Priznám sa, že aj pre mňa je práve určitá umiernenosť črtou, ktorá ma na ranoromatickej hudbe stále priťahuje a paradoxne mi včera občas chýbala. Práve tichšie miesta, neokázalosť a istý spirituálny rozmer však stále ostali parametrami, ktorými ma koncert upútal: či už hovoríme o hudbe romantikov alebo Jiřího Kadeřábka.

 

K10958

 

Foto: Martin Kovář

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.