„Jakákoli vypočítavost nebo snaha za každou cenu vzbudit pozornost nemá v Capuçonově hře místo.“

„Gilbertova Polednice byla velmi přímočará, nešlo o pojetí, ve kterém by dirigent tvrdošíjně hledal novou významovost díla.“

„Ocelovou průraznost fanfár nahradili interpreti spíše měkkým muzicírováním. Jako celek působila Sinfonietta trochu rozvláčným dojmem.“

Takmer po desiatich rokoch sa nastávajúci šéfdirigent hamburskej Elbphilharmonie Alan Gilbert opäť postavil pred orchester Wiener Symphoniker. V štyroch koncertoch sa pritom viedenskému publiku spoločne predstavili v programe zloženom výlučne z diel českých autorov. Kým na prvých dvoch podujatiach zaznel Dvořákov Klavírny koncert g mol v podaní Stephena Hougha či Symfónia č. 4 Bohuslava Martinů, v druhej polovici svojho hosťovania uviedol Gilbert okrem Dvořáka aj hudbu Leoša Janáčka. Ako sólista sa k nemu na pódiu pridal jeden z najlepších violončelistov súčasnosti, Gautier Capuçon.

V Musikvereine tak bol 15. a 16. januára na programe pochopiteľne ikonický Koncert pre violončelo h mol Antonína Dvořáka, druhú polovicu potom vyplnila jeho symfonická báseň Polednice a Sinfonietta Leoša Janáčka. Zaradenie čisto českej dramaturgie do programu zahraničného koncertného telesa vo mne prirodzene vyvolávalo zvedavosť: a to zvlášť v prípade Polednice a Sinfonietty, ktorých miesto v medzinárodnom koncertnom repertoári nie je až tak samozrejmé, ako v prípade Dvořákovho Koncertu. A jedným dychom treba povedať, že večer 15. januára sa Viedenským symfonikom skutočne podarilo predstaviť pomerne zaujímavý pohľad na tieto diela.

Prvú polovicu večera vyplnil práve Violončelový koncert h mol, jedna z najslávnejších a najobľúbenejších kompozícii pre tento nástroj. To, že sa sólového partu ujal nemenej obľúbený Gautier Capuçon, sľubovalo kvalitný zážitok: a toto očakávanie sa určite naplnilo. Capuçonovo vnímanie Dvořákovej hudby je podľa mňa nesmierne pútavé. Do svojej interpretácie nezahŕňa prázdne klišé, v každom tóne a v každej fráze je maximálne autentický, akákoľvek vypočítavosť a snaha za každú cenu vzbudiť pozornosť v jeho hre nemá miesto. Navyše, tento čelista je pre mňa stelesnením charizmatického typu umelca, ktorý naozaj celkom prirodzene ovláda dianie na pódiu, komunikuje s orchestrom, vytvára atmosféru.

Je azda na mieste poznamenať, že ma sólista v minulosti po čisto „technickej“ stránke presvedčil už aj viac – včera mi napríklad prekážalo niekedy podľa môjho názoru už prílišné vibrato a ani s frázovaním som sa nie vždy úplne stotožnila. Capuçonovo pojatie je však dobre fungujúcim komplexom, ktorý zanecháva nespochybniteľne pozitívny dojem. Zaujímavo sa k dielu postavil aj Alan Gilbert s ansámblom. Skôr striedmejšia dynamika a výraz, od ktorých upustili možno len v energickom Finale, pôsobili veľmi sviežo, občas však už mali za následok na môj vkus trochu ochudobnené vyznenie. Ako prídavok zahral Capuçonom s orchestrom úpravu árie Měsíčku na nebi hlubokém: celkom explicitný príklad tvrdenia, že violončelo má k ľudskému hlasu zo všetkých nástrojov najbližšie.

Symfonická báseň Polednice od Antonína Dvořáka patrí k dielam, v ktorých sa autor čerpá z balád Karla Jaromíra Erbena. Tragický dej, v ktorom matka nešťastne usmrcuje svoje dieťa v snahe zachrániť ho od mýtickej Poludnice, vykresľuje Dvořák vo svojej skladbe adekvátne expresívne a strhujúco. Ten do svojej interpretácie zahrnul aj Alan Gilbert. Jeho Polednice bola veľmi priamočiara, nešlo o pojatie, v ktorom by dirigent tvrdošijne hľadal novú významovosť diela. Práve naopak: Gilbert pracoval s tým, čo skladba priamo ponúka a nekompromisne konfrontoval publikum s jej charakterom. Prostý výklad Dvořákovho opusu, ktorý sa podľa mňa výborne hodil ku v podstate stále ľudovému pôvodu námetu, predstavoval vhodný pomer poetiky, mysterióznosti aj zdrvujúcej dramatickosti tak, aby mal dirigent výraz diela stále pod kontrolou. Myslím si, že práve vďaka tomuto prístupu a vyrovnanej, farebnej zvukovosti ansámblu malo prevedenie celkom zaujímavý efekt.

Na záver sa Viedenský symfonický orchester predstavil v poslednom orchestrálnom diele Leoša Janáčka, v päťčasťovej Sinfoniette. V skladbe sa autor inšpiroval vojenskými kapelami a má, najmä v okrajových častiach, veľmi rozhodný, až triumfálny charakter. Ten je, aspoň pre mňa, pri interpretácii Sinfonietty absolútne nosný. V Gilbertovom podaní tento janáčkovský náboj chýbal, a nemyslím si pritom, že to bolo nevydareným prevedením, zdalo sa, že ide o vedomý dirigentov zámer. Oceľovú prieraznosť otváracích fanfár nahradili interpreti skôr mäkkým muzicírovaním, a hoci určitú príznačnú ostrejšiu dikciu hráči v zásade zachovali, v celku pôsobila Sinfonietta trochu rozvláčnym dojmom. Čo ma upútalo, boli kontrastné lyrickejšie časti: v tých Gilbert s orchestrom ponúkli pozoruhodný náhľad na Janáčkovu hudbu. Kľúč k skladateľovmu štýlu sa však podľa mňa tentokrát celkom nájsť nepodarilo.

Foto Peter Hundert, Stefan Oláh, Petr Veber