sobota, 30 duben 2022 10:30

Sedm Stockhausenových dnů ve třech fascinujících hodinách. Začal festival Prague Music Performance

Autor:

„Oproti iným pojatiam táto koncepcia pracovala s ďalšími dvomi zásadnými parametrami, so svetlom a s priestorom.“

„Výsledok bol žánrovo naozaj neuchopiteľný, nebola to ale eklektická mozaika: skôr vlastný, organický zvukový svet interpretov.“

„Dopriala som si ten luxus, že som sa nechávala vtiahnuť do štruktúry, ktorá ma obklopovala.“

 

0004

 

O uvedení Stockhausenovho Aus den sieben Tagen s umelcami, akými sú Gareth Davis či Roland Dahinden, som už pred samotným uvedením v rámci Prague Music Performance hovorila ako o vzácnom počine. Po tom, čo som uvedenie 28. apríla zažila, síce na tomto tvrdení trvám; nie som však ani trochu spokojná s tým, ako málo to vypovedá o tom, čím skutočne tento zážitok bol.

Dielo Aus den sieben Tagen (Zo siedmich dní) je Stockhausenovou reakciou a azda aj snahou o vyrovnanie sa s osobnými a spoločenskými udalosťami z roku 1968. Ide o takzvanú intuitívnu kompozíciu. Karlheinz Stockhausen v nej podobu absolútnej väčšiny parametrov necháva priamo na interpretoch a hranicu medzi autorom a interpretom značne rozvoľňuje. Samozrejme nás hneď napadnú paralely s indeterminizmom, sám Stockhausen ale volal po „intuitívnom determinizme“. Skladba nemá žiadny notový zápis, jedinou vôdzkou pre interpretov sú Stockhausenove texty. Je ich celkom pätnásť a pokyny sú do nich premietnuté vlastne v podobe veršov. Zápis obsahuje „indície“ ako „hraj zvuk, a hraj ho tak dlho, kým necítiš, že by si mal prestať“; „hraj vibráciu v rytme svojho srdca/dychu/tela...“; „hrajte najlepšie, keď ľudia počúvajú“, či „nemyslite na nič, počkajte, kým je vo vás úplný pokoj“. Stockhausen tiež píše o opakovaní zvuku, o navracaní sa k tónu, prípadne predpisuje, aby každý hral rovnaký tón. Neurčuje nástrojové obsadenie, na interpretoch necháva aj časové proporcie diela. Čo však naopak autor vyslovil, je požiadavka, aby sa dielo neskúšalo – aspoň nie v pravom slova zmysle, prípravu si, samozrejme, vyžaduje. Každé prevedenie je tak absolútne jedinečné.

28. apríla sme v DOXe toto dielo počuli v obsadení Gareth Davis (basklarinet), Roland Dahinden (trombón), David Calderone (kontrabas), Tomas Järmyr (bicie – súprava), Scanner – Robin Rimbaud (elektronika), Agathe Max (husle), Markéta Schaffartzik (spev); plnohodnotnou súčasťou interpretačného tímu bola aj Barbora Jágrová (svetelný dizajn). To, že zostava umelcov je pre vyznenie diela absolútne kľúčová, je asi jasné, napokon, pri prvom naštudovaní Stockhausen vo svojich poznámkach komentoval, ako jednotliví členovia ansámblu pôsobia a akú majú „rolu“.

 

2003

 

Za koncepciou, ktorú sme v DOXe počuli, stál Gareth Davis a práve on rozhodol aj o nástrojovom obsadení. Podľa jeho slov zvolil zvukovo kontrastné dvojice: k husliam kontrabas, k svojmu basklarinetu zas hľadal plechový dychový nástroj. Mimochodom, interpretačne bolo pražské prevedenie naozaj nesmierne kvalitné. Zároveň ale svoje dispozície využíval každý z umelcov plne v prospech diela, nešlo o efektnú, egocentrickú exhibíciu (ktorú by si každý z nich mohol, vzhľadom k technickej zbehlosti, určite bez problémov dovoliť). To isté platí o používaní rôznych rozšírených techník – všetky boli v službách zvukového výsledku.

Protagonisti pritom pôsobia v rôznych hudobných žánroch. To bol určite dobrý základ pre vznik tvorivého, dynamického priestoru – a iste to prispievalo aj k tomu, aby sa interpretácia nestala nechcene idiomatickou. Výsledok bol pritom žánrovo naozaj neuchopiteľný: bolo počuť trochu rocku, jazzu, súčasnej hudby či etna, samozrejme potom aj postupy elektronickej hudby, či hudby konkrétnej. Nebola to ale eklektická mozaika: skôr vlastný, organický zvukový svet interpretov, ktorý terminologické škatuľky môžu len priblížiť, nie však úplne definovať. Hudobníci pritom mali k Stockhausenovým textom vytvorenú časovú os, podľa ktorej vedeli, aké prostriedky budú v danom úseku používať, prípadne v akej zostave budú hrať. Každý z protagonistov tak mal celý čas pustené stopky. Nazerala som do ich zápisov: poznámok k textom bolo naozaj len nevyhnutné minimum, komunikácia medzi účinkujúcimi bola obdivuhodná.

 

2002

 

Pražské prevedenie bolo časovo nakoniec celkom asketické: necelé tri a pol hodiny (verzia so Stockhausenom mala cez šesť hodín). Oproti iným pojatiam pritom táto koncepcia pracovala s ďalšími dvomi zásadnými parametrami, so svetlom a s priestorom. Oba tieto aspekty pritom absolútne zásadne ovplyvnili výslednú podobu zážitku a jeho intenzitu. Svetelný dizajn bol v priamom, bezprostrednom prepojení so zvukovými podnetmi. Priestor bol obohatením aj v tom zmysle, že prevedenie bolo koncipované ako site specific. Celý priestor bol organizovaný v podstate do kruhu: uprostred stál pult na obsluhu elektroniky, okolo neho boli vankúše, na ktorých publikum mohlo voľne posadávať, ležať, presúvať sa. Obklopovali ich samotní interpreti; medzi nimi boli rozostavané klasické stoličky. Do kruhu boli rozmiestnené aj reproduktory na stenách. Priestor ovplyvňoval aj to, ako sa dielo počúvalo – niekedy som vnímala viac zvonku, ako pozorovateľ, inokedy zvnútra, obklopená jednotlivými vnemami. Obzvlášť vnútri kruhu tak mal človek dojem, že so zvukovým tkanivom naozaj splýva.

V rámci vyše troch hodín ponúkol ansámbel množstvo fascinujúcich polôh, textúr, kombinácií. Niektoré bloky boli skôr statickými plochami, iné boli plné kontrastov a diskontinuity. Striedali sa „tutti“ momenty, dialógy, počuli sme úsek, v ktorom postupne každý zo skvelých umelcov predviedol sólový výstup. Niekde dominovala elektronika, inde bola prítomná len v zmysle amplifikácie (a určitej modifikácie) partov muzikantov. Veľmi zaujímavo poňali umelci už úvod: nástroje nastúpili zhruba až po pol hodine plochy vyplnenej čisto elektronikou. Išlo o veľmi postupný nárast s úplne minimálnej intenzity zvuku. Ako prvé nastúpili bicie – činel, ďalšie nástroje sa pridávali; opäť šlo o určitú gradáciu. Napriek tomu, že koncepcia nebola organizovaná tradične lineárne, tak nechýbali úseky, v ktorých sme určitý proces jednoznačne počuli a mohli sa ním nechať viesť. Úchvatným momentom bol (zhruba v čase dve a pol hodiny) virtuózny „battle“ basklarinetu a kontrabasu, ktorý preťala speváčka. Nasledovalo vynikajúce, tajomné sólo Markéty Schaffartzik, ku ktorej boli kontrastom drsné, expresívne údery bicích.

 

3000

 

Neuveriteľne sugestívnu, čo do miery zmeny veľmi striedmu, ale vo výraze intenzívnu plochu potom umelci vytvorili tesne pred koncom prevedenia: pre mňa jeden z najviac ohurujúcich momentov. Niektoré úseky jednoducho pôsobili tak paralyzujúco, že som „analytické“ počúvanie trochu odkladala a písať si poznámky mi pripadalo skoro scestné. Dopriala som si tak ten luxus, že som sa nechávala vtiahnuť do štruktúry, ktorá ma obklopovala – a po dvesto minútach som bola vlastne trochu sklamaná, že to predsa len nebude tých Stockhausenových štyristo...

 

Foto: ilustrační - Wikipedie, ze zkoušky / Marek Bouda

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění a ke psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. Absolvovala pražskou HAMU v oboru hudební teorie, v jehož studiu pokračuje od roku 2021 i na doktorandském stupni. V rámci studií také absolvovala stáž na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Ve svém zkoumání se soustřeďuje na oblast formy a tektoniky, na racionální kompoziční postupy a příležitostně na tvorbu slovenských skladatelů. Jako hudební recenzentka a publicistka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Od roku 2019 je součástí managementu orchestru PKF – Prague Philharmonia. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1: a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.