neděle, 27 březen 2022 20:03

Slovenská filharmonie a Modlitba pro Ukrajinu

Autor:

„Koncert neplánovane uviedla Sylvestrovova Modlitba pre Ukrajinu pre sláčikový orchester.“

„Nedostižná úderová kvalita klaviristu Alexeia Volodina.“

„Daniel Raiskin kraľoval nad symfóniou ako neohrozený vládca a orchester ho oddane nasledoval.“

 

10

 

Středeční abonentní koncert Slovenské filharmonie uvedl díla Valentyna Sylvestrova, Johannesa Brahmse a Ludwiga van Beethovena. Orchestr řídil jeho šéfdirigent Daniel Raiskin, klavírního sóla v Brahmsově koncertu se ujal Alexei Volodin.

Aj posledný marcový abonentný koncert Slovenskej filharmónie, ktorý sa uskutočnil 23. 3. 2022 v bratislavskej Redute, poznamenala atmosféra už mesiac pretrvávajúcej ozbrojenej ruskej agresie voči Ukrajine. Šéfdirigent Daniel Raiskin, holandský štátny občan s ruským pôvodom a ukrajinskou manželkou, poskytol v týchto pohnutých chvíľach rozhovor Denníku N, v ktorom hanebný ruský útok nekompromisne odsúdil a vyhlásil, že s okamžitou platnosťou ruší všetky aktivity, plánované vo svojej pôvodnej vlasti. Zo strany umelca to bol prejav obdivuhodnej osobnej odvahy: v Sankt Peterburgu dodnes žijú jeho rodičia, ktorí sa ľahko môžu stať objektom perzekúcie a nenávistnej propagandy, nehovoriac o riziku, že sa v budúcnosti naživo už ani nemusia vidieť. Pred koncertom, na ktorom zazneli Klavírny koncert B dur, op. 83 Johannesa Brahmsa a Beethovenova Siedma symfónia A dur, op.92, sa Raiskin v apelatívnom tóne prihovoril publiku a avizoval na úvod uvedenie sugestívnej skladby Modlitba pre Ukrajinu Valentyna Sylvestrova, ktorú známy skladateľ napísal pod dojmom udalostí na Kyjivskom Majdane v roku 2014 a dnes sa ako tribút hrdinskému ukrajinskému národu hráva po celom svete v rôznych inštrumentálnych či vokálnych verziách.

 

8

 

Ako sólista Brahmsovho Koncertu pre klavír a orchester č. 2 B dur, op. 83 sa predstavil znamenitý klavirista Alexei Volodin, jeden z vrcholných predstaviteľov dnes už strednej generácie slávnej ruskej inštrumentálnej školy. Do našej metropoly pricestoval zo španielskeho Madridu, kde dlhodobo žije. Slovenská filharmónia sa tak, našťastie, nepridala k nezmyselným a primitívnym sankciám, ktoré v záchvate rusofóbie v západnej Európe rušia koncertné vystúpenia umelcov s rusky znejúcim priezviskom, bez ohľadu na to, kde žijú a aké stanovisko ku konfliktu zaujímajú (to sa prednedávnom stalo klaviristovi Andreyovi Gugninovi vo švédskom Štokholme). Volodin v Bratislave účinkoval a s naším orchestrom ako sólista vzápätí absolvuje týždňový koncertný zájazd do Nemecka i Rakúska. Sólový part Brahmsovho monumentálneho diela predniesol so závideniahodnou technickou istotou, ktorej sotva čo možno vytknúť: obdiv vyvolávala umelcova takmer nedostižná úderová kvalita, vďaka nej sa zvuk nástroja majestátne niesol plnou koncertnou sieňou. Volodin s ľahkosťou zdolával náročné úskalia skladby, Brahmsa hral v správne naliehavom, hoci miestami až prirýchlom tempe, no nikdy neskĺzol do samoúčelnej technickej exhibície, ktorú poznáme z herného prejavu niektorých jeho koncertujúcich kolegov. A predsa sa nevyhol deficitu, ktorého sa pri interpretácii Brahmsovej hudby dopúšťajú predovšetkým mladší klaviristi: jednoducho, hral bravúrne text diela namiesto jeho metatextu. V praxi to znamená, že s Brahmsovou klavírnou faktúrou sa namiesto ľahkého zvládania treba skôr namáhavo ruvať. Kto sledoval, ako pred mesiacom na koncerte s Berlínskymi filharmonikmi zápasil so sólovým partom Brahmsovho diela Sir András Schiff (alebo pred niekoľkými rokmi v Redute so Slovenskou filharmóniou Eugen Indjić), ten vie, o čom je reč.

 

6

 

Po prestávke odznela Siedma symfónia A dur, op. 92 Ludwiga van Beethovena, klasicistické dielo, ktoré neprestáva fascinovať znalcov i širokú hudobnú verejnosť. Helmut Jasbar, redaktor rakúskeho rozhlasu, v jednej zo svojich hudobných prezentácií svojho času nazval druhú časť skladby, Allegretto, „najkrajšou hudbou všetkých čias“. Hoci takéto označenie môže pôsobiť nadnesene, čosi na ňom je: o esejistické dešifrovanie jej tajuplného čara a zvláštnej smutnobôľnej atmosféry sa pokúšajú literáti i muzikológovia od nepamäti. Daniel Raiskin nad symfóniou kraľoval ako neohrozený vládca, do dôsledkov napĺňal tradičný interpretačný archetyp diela a kult jeho pozitivity vystupňoval v záverečných dvoch častiach priam do burácajúceho dunenia. Napriek tomu ma jeho jednojednoznačná kreácia a jej ostro akcentovaný dramatický naratív celkom nepresvedčili. Čo ak je to celkom inak? Čo ak tá slávna „apoteóza tanca“, ako symfóniu nazval Richard Wagner, je v skutočnosti len jeho reflexiou? Čo ak tú víťazoslávnu, neudržateľne prekypujúcu energiu treba udržať na uzde?

 

11

 

Beethovenova Siedma symfónia bola vo februári 1995 na programe posledného koncertu našej filharmónie s legendárnym, vtedy už ťažko chorým dirigentom Zdeňkom Košlerom. Všetky časti diela robil attacca, druhé Allegretto znelo ako predtucha rozlúčky a Presto či Allegro con brio mali zvláštnu, takmer poddimenzovanú zvukovú patinu. O niekoľko mesiacov neskôr slávny dirigent ťažkej chorobe podľahol. Kto vtedy počul ten koncert, nezabudne naň nikdy.

 

Foto: Alexander Trizuljak 

Ivan Marton

Ivan Marton ukončil štúdium hudobnej vedy na FFUK v Bratislave pod vedením prof. Jozefa Kresánka. V štúdiu pokračoval vo Varšave a na Hudobnovednom inštitúte v Hamburgu.

Začínal ako dramaturg v Slovenskej filharmónii, neskôr pracoval v hudobnom vydavateľstve OPUS a v PZO Slovart a napokon pôsobil v slobodnom povolaní. Je členom grantových komisií Fondu na podporu umenia.

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.