„Roberto Catalano zvolil asketické, strohé pojatie.“

„Napadne nás, že až v hodine smrti je hrdinka naozaj sama sebou, úplná, pochopená, milovaná…“

„Kučerová aj de Vicente dobre vedia, že ich postavy sú jedinečnými osobnosťami.“

Festival Opera 2022 pomaly vrcholí a v predošlom týždni stihol naplniť svoje predsavzatie zamerať sa nielen na české, ale aj na slovenské operné divadlo. Vo štvrtok 10. marca privítal festival Štátne divadlo Košice, v nedeľu 13. marca sme zhliadli La Traviatu Slovenského národného divadla, s popredným tenoristom Pavlom Bršlíkom v úlohe Alfreda.

Opera SND mala do Prahy pôvodne priviezť svoju úplne novú inscenáciu Dvořákovej opery Čert a Káča. Behom festivalu ale došlo k zmene a na doskách Státní opery sme tak videli Verdiho Traviatu, v inscenácii, ktorú SND premiérovalo na jeseň roku 2021. Hlavnými protagonistami boli okrem spomínaného Bršlíka Adriana Kučerová v role Violetty a Daniel Luis de Vicente v role Giorgia Germonta. Orchester SND dirigoval Robert Jindra. Réžia bola v rukách talianskeho režiséra Roberta Catalana – išlo o jeho bratislavský debut, a takisto o jeho debutovú inscenáciu Traviaty. Nešlo pritom o koncepciu vytvorenú špeciálne pre prvú slovenskú scénu – inscenácia už mala premiéru v roku 2018 v Taliansku.

Zaradenie novej inscenácie La Traviaty do repertoáru SND sa pritom v slovenskej odbornej verejnosti nevyhlo ani rozpačitým reakciám. Titul je v SND hraný prakticky nepretržite; za zmienku tiež stojí, že svoju Traviatu majú aj ďalšie dve slovenské operné divadlá v Košiciach a v Banskej Bystrici. Azda už aj preto boli na nové naštudovanie kladené vysoké nároky. Nech však tieto informácie slúžia čitateľovi len pre dokreslenie kontextu – festivalové predstavenie samozrejme tieto otázky až tak neovplyvňujú.

Čo sa týka réžie, Roberto Catalano zvolil asketické, strohé pojatie. Vizuál je, prakticky len s výnimkou scény z vidieckeho sídla Alfreda a Violetty, striktne čiernobiely. Tomu zodpovedajú aj jednoduché, v podstate súčasné kostýmy (Ilaria Ariemme). Základnou črtou inscenácie sú minimalistické riešenia (scéna Emmanuele Sinisi). Tie sú pozoruhodné, čisté, miestami ale pôsobia trochu chladne. Niekde sa to s povahou libreta a hudby snúbi dobre, pre emotívnejšie, či psychologicky komplikovanejšie úseky však predsa len neboli ideálnym prostredím. Azda najviac to bolo citeľné pri najslávnejšom čísle È strano!… Sempre libera, ktoré v takejto koncepcii stojí a padá na speve a herectve speváčky ešte viac, než v tradičnejších inscenáciách. Dovolím si pritom poznamenať, že mám sama oveľa bližšie k takýmto inscenáciám, než k prebujnele efektným, bombastickým produkciám. V tomto zmysle sa mi teda Catalanova réžia javí absolútne legitímna – možno by som len čakala, že to málo rekvizít, ktoré na javisko stavia, využije ešte viac a dôvtipnejšie. Ako krok vedľa som tiež vnímala zborové čísla počas plesu u Flory (cigánky, matadori). Opäť: nemusí sa vždy jednať o hýrivé čísla, Catalano ale volí trochu mechanickú choreografiu, ktorá pôsobila nepatrične, akoby vytrhnutá z kontextu.

Za zaujímavý aspekt Catalanovej inscenácie považujem to, že sa na Violettu snaží nahliadať komplexnejšie, viac analyzuje to, aký vplyv na ňu majú muži a spoločnosť; ako je vnímaná. Violetta vystupuje ako sebavedomá žena, rozhodne nemáme pocit, že sa stavia do role obete. Zároveň ale vidíme, akoby sa všetci domnievali, že ju môžu tak trochu vlastniť. Zaujímavým nápadom je v tomto zmysle použitie fotografií. Tie zachycujú vždy len detail Violettinej tváre – počas prvého dejstva sú rozvešané na stene, po večierku si ich hostia odnášajú. Kompletný obraz vidíme až na konci. Violetta zomiera a strháva so sebou oponu, za ktorou sú tieto fotografie rozvešané tak, že tvoria jej tvár. Napadne nás, že až v hodine smrti je hrdinka naozaj sama sebou, úplná, pochopená, milovaná…

Adriana Kučerová je v úlohe Violetty autentická, bezprostredne vykresľuje a postupne odkrýva jednotlivé roviny tejto postavy. Zatiaľ, čo v prvom dejstve nešetrí rozšafnosťou a Alfredo sa nám pri nej javí ako beznádejne zamilovaný a trochu naivný mladík, v ďalších dejstvách Kučerová pracuje s faktom, že libreto posúva Violettu do pozície osoby s pevným charakterom, do pozície odvážnej ženy schopnej obety. Aj v librete je Violetta tou silnejšou polovičkou vo vzťahu s Alfredom; a Catalanova inscenácia tento rozmer ešte podtrhuje. Pavel Bršlík tento obraz adekvátne a dôveryhodne dotvára, pričom pre svojho Alfreda volí celkom civilný, veľmi prirodzený prejav. Zaujímavá dynamika potom vzniká vo Violettiných interakciách s Giorgiom Germontom (najmä v Dite alla giovine, sì bella e pura) – Kučerová aj de Vicente dobre vedia, že ich postavy sú jedinečnými osobnosťami.

Mimochodom, práve Daniel Luis de Vicente bol tým, kto ma spevácky upútal zo všetkých protagonistov najviac (hoci celé trio hlavných postáv bolo pozoruhodné). De Vicente má nesmierne plastický, nosný, znelý hlas, schopný krásne, vrelo tvarovať melódie. Aj vďaka bohatému fondu pôsobí jeho prejav veľmi ľahko, bez známok námahy. Jeho výkon v nedeľnom predstavení by sme takmer mohli označiť za etalón operných barytónov – koniec koncov, vyslúžil si aj najväčšie ovácie. Pavol Bršlík vládne o čosi užším, zato však veľmi kultivovaným a dobre posadeným materiálom. V Libiamo neʼlieti calici bol spoľahlivý, ale akoby trochu rezervovaný, skvele potom zaznel napríklad v úvode druhého dejstva, v Deʼ miei bollenti spiriti jednotlivé frázy veľmi pôsobivo modeloval. Podstatnou devízou jeho prejavu je pritom okrem ľahkosti aj evidentná starostlivosť o každý detail, prirodzene spojená aj s naozaj dobrou artikuláciou. Mimoriadne poctivé spievanie. 

Adriana Kučerová predviedla veľmi kvalitné koloratúrne miesta, jej hlas je stále pohyblivý a vo výškach svietivý, hoci v nižších a stredných polohách už viac počujeme aj zaujímavé tmavšie zafarbenie. V tomto smere bol jej hlas vlastne kompatibilnejší s de Vicentem. Mala som dojem, že sa najpohodlnejšie cítila v melodickejších úsekoch, v širších frázach. Členité È strano… Sempre libera bolo síce obdivuhodne zvládnuté a exponované miesta zaznievali presne, oveľa viac ma ale Kučerová zaujala v ďalších dejstvách. Efektne vyznel vrchol Amami, Alfredo, počas ktorého sa Violetta naviac impulzívne stavia na stôl. Cituplné potom bolo Addio, del passato, ktoré Kučerová pekne vystavala, začínajúc od príjemných polôh v piane. V rámci iných rolí upútal napríklad zvučný prejav predstaviteľa doktora Grenvila Jána Gallu, kvalitne tiež zaznela rola Anniny v podaní Miriam Maťašovej.

Orchester SND hral pod taktovkou Roberta Jindru, šéfdirigenta Štátnej filharmónie Košice a nastávajúceho hudobného riaditeľa pražského Národního divadla. Jindra priviedol orchester SND evidentne k veľmi detailnej práci. Už od predohry bolo cítiť, že je orchester pripravený veľmi spoľahlivo, farebne pôsobivý bol úvod v sláčikoch. Dobre sa predstavili aj dychy so svojimi líniami, následná brilantná introdukcia takisto znela presvedčivo. Hlavne v začiatkoch predstavenia som ale mala dojem, že napriek technicky kvalitnému výkonu orchestru predsa len chýba určitý náboj, cit. Iskrivým, náročným úsekom tak nechýbala bravúra, skutočný esprit však z jamy prúdil o čosi menej – samozrejme môže ísť o môj dojem. Aj toto sa ale v priebehu predstavenia menilo a ako sme sa dostávali k hlbším, zásadnejším momentom, akoby rástla aj zaangažovanosť a, povedzme, emočné nasadenie orchestru. Naopak zbor SND bol od svojho prvého vstupu absolútne konzistentný, znel kompaktne a vyrovnane – za poslednú dobu to bol pre mňa jeden z najlepších zborových výkonov. Ak by som mala vystúpenie zhrnúť: La Traviata Slovenského národného divadla sa určite postarala o dôstojné zavŕšenie „slovenskej“ časti festivalu Opera.

Foto: Ilustrační  – Marek Olbrzymek