pondělí, 06 prosinec 2021 09:39

Jak to vidí Eurydika? Nová opera Matthewa Aucoina

Autor:

„Sleduje pocity človeka po vlastnej smrti, Euydikine zmätené dojmy z podsvetia, jej rozpoloženie, keď sa do podsvetia musí vrátiť.“

„Za veľkú devízu autora považujem jeho inštrumentačné majstrovstvo.“

„Orfeus je u Aucoina spievaný dvomi sólistami: barytonistom, ktorý predstavuje Orfea ako človeka, a kontratenorom, ktorý je takpovediac jeho umeleckým ja, hudbou, ktorá znie v jeho vnútri.“

 

401

 

Hudba dokáže poraziť smrť, ľudia to ale aj tak pokazia. Tak by sa dali preložiť slová skladateľa Matthewa Aucoina, ktorého opera Eurydice zaznela 4. decembra v newyorskej Metropolitnej opere. Vďaka HD prenosom do kín po celom svete sme mohli operu v skvelej kvalite sledovať aj v Prahe. Naskytla sa tak príležitosť zoznámiť sa s hudbou tridsaťjedenročného, ale v opernom svete už etablovaného Aucoina a zistiť, ako sa tento nesmrteľný príbeh zmení, ak ho budeme sledovať z pohľadu Eurydiky.

Aucoinova, v poradí už piata, opera Eurydice vznikla na základe spoločnej objednávky Opery Los Angeles a Metropolitnej opery. Premiéru mala už v zime roku 2020, práve v LA, kde bol Aucoin rezidenčným umelcom. Túto sobotu prvýkrát zaznela v New Yorku. Oproti predstaveniu v Los Angeles sa zmenilo predovšetkým obsadenie: Eurydiku spievala Erin Morley, v roli Orfea sa síce opäť predstavil Joshua Hopkins, premiéru však malo jeho kontratentorové alter ego Jakub Józef Orliński. V roli Eurydikinho otca sme videli Nathana Berga, jediná záporná postava, vládca podsvetia Hádes, pripadla, podobne ako v LA, Barrymu Banksovi. Hudobne dielo naštudoval Yannick Nézet-Séguin. Inscenáciu režírovala Mary Zimmerman, za scénu zodpovedal Daniel Ostling, kostýmy pripravila Ana Kuzmanic.

 

111

 

Dôležitou zložkou opery je samozrejme jej libreto, ktorého autorkou je Sarah Ruhl. Uznávaná literátka (Tony Award, dve nominácie na Pulitzerovu cenu) libretom nadviazala na svoju rovnomennú hru z roku 2003. Notoricky známy príbeh sa vtedy rozhodla vyrozprávať z iného uhla pohľadu – z toho Eurydikinho. Sleduje tak pocity človeka po vlastnej smrti, Eurydikine zmätené dojmy z podsvetia, jej rozpoloženie, keď sa do podsvetia musí vrátiť. Aby bol obraz komplexnejší, pridáva do deja postavu Eurydikinho zosnulého otca. Ako sama autorka priznáva, do rozhodnutia začleniť túto postavu sa premieta strata jej vlastného otca.

Sujet opery samozrejme nasleduje antickú predlohu, odchýlky vlastne súvisia takmer vždy s doplnenou postavou Eurydikinho otca. K svadobnému dňu svojej dcéry napíše list – ten doručuje Eurydike samotný Hádes. Slizký boh využíva list ako zámienku, a láka nevestu do svojho apartmánu vo výškovej budove, aby z neho Eurydika v dôsledku závratu padla a umrela. Vzápätí sa už ocitáme v podsvetí, kde nás víta trojica kameňov. Svojím pôsobením mi trochu pripomenuli troch ministrov z Turandot: dej pre divákov komentujú a napriek ťaživej situácii pôsobia úsmevne. Výraznejšie sú ale ich nesympatické črty, malicherne lipnú na zákonoch podsvetia a občas sú vyslovene zlomyseľné. Eurydika sa stretáva so svojím otcom, keďže však prešla riekou zabudnutia, nespoznáva ho. Otec ju ale trpezlivo znovu učí slová, vysvetľuje jej, čo sa stalo, a Eurydika si postupne spomína.

 

112

 

Zachovaný je potom moment Orfeovho nešťastného spevu, ktorý mu bránu podsvetia otvorí. Takisto celkom klasicky pracujú tvorcovia s okamihom, kedy sa Orfeus napriek varovaniu otočí. Eurydika sa teda vracia do podsvetia, zisťuje ale, že sa jej otec rozhodol vstúpiť do rieky zabudnutia. Navyše, Hádes (v tejto časti príbehu už jednoznačne stvárnený ako čert, s obrovským chvostom a rohmi) si ju chce zobrať za ženu. Eurydika píše list Orfeovej budúcej manželke, a sama sa ponára do rieky zabudnutia. V tejto chvíli prichádza do podsvetia mŕtvy Orfeus, ktorý list nachádza – nevie ho však prečítať.

Eurydika tak u Sarah Ruhl stojí medzi dvomi mužmi: svojím otcom a manželom. Už v prvej scéne, kde Orfeus žiada Eurydiku na pláži o ruku, pritom cítime, že Eurydika je inej povahy, než zasnený umelec. Eurydika pôsobí pragmatickejšie a zdá sa, že Orfeove neustále myšlienky na hudbu ju zas tak veľmi nebavia. Potichu sa na spolužitie s Orfeom sťažuje aj na svadbe, v podsvetí potom spieva áriu o tom, aké je to milovať umelca. Na druhú stranu otec predstavuje pre Eurydiku spoľahlivú oporu a nie je prekvapením, že pri odchode z podsvetia zvažuje aj možnosť, že na druhom svete ostane, aby nebol osamelý. A keď sa Orfeus otáča a snaha dostať svoju ženu opäť do sveta živých je zmarená, vracia sa Eurydika medzi mŕtvych s takmer s radosťou, s pocitom, že ide domov.

 

409

 

Práve vzťah otca a dcéry bol podľa mňa najlepšie vykresleným aj v rámci réžie, Erin Morley a Nathan Berg spolu navyše veľmi citlivo herecky spolupracovali. Myslím si však, že vo vykreslení jednotlivých charakterov mohli tvorcovia zájsť ďalej. Citeľné to bolo pre mňa hlavne v prípade Eurydiky. Tá síce prakticky neschádza z javiska, namiesto jej vlastných pocitov ale často sledujeme práve jej vzťahy a reakcie voči mužským protagonistom. U Háda je zas jeho zloba až rozprávkovo jednoznačná a nápad transformovať ho v čerta bol pre mňa už trochu popisný. Oveľa zaujímavejší bol pre mňa Hádov prvý výstup, kedy s Eurydikou chlípne manipuloval v deň jej svadby (Barry Banks sa role zhostil skvele). Nakoniec, určitá polarita dobrého a zlého, života a smrti, svetla a tmy bola prítomná v celej inscenácii, predovšetkým potom v scénografických riešeniach. Na scéne, nezahltenej kulisami, sa vo veľkej miere pracovalo s light designom (T. J. Gerckens), prechody medzi podsvetím a svetom živých sa uskutočňovali prozaicky, pomocou výťahu.

Čo sa týka hudby, Matthew Aucoin je známy takpovediac eklektickým prístupom, kedy neváha citovať, parafrázovať či karikovať svojich skladateľských predchodcov i súčasníkov. To je aj prípad Eurydice. Stálo by za to podrobne zanalyzovať koľko „výpožičiek“ Aucoin do svojho opusu začlenil – treba ale povedať, že s týmito prvkami pracuje absolútne priznane a zmysluplne. Opera tak dostáva určitý postmoderný charakter. Ťažko by sme ju zaradili do nejakého smeru, niekde je Aucoin minimalistický, inde znie jeho hudba ako neskorý romantizmus; niekde sa pohybuje v medziach rozšírenej tonality, inde sa dianie nevzťahuje k žiadnemu tonálnemu centru. Za veľkú devízu autora považujem jeho inštrumentačné majstrovstvo, orchestru predpisuje neskutočne farebné plochy, dobre pracuje ako s tutti masou, tak s jednotlivými sekciami. Drámu pritom vykresľuje až filmovým štýlom, efektnou prácou s napätím. Takisto myslím, že je jeho partitúra voči spevákom ohľaduplná – aspoň do tej miery, že sa ich línie neprekrývajú s orchestrom. Inak sú ale ich party nesmierne náročné, zvlášť Hádes a Eurydika majú vstupy v dosť exponovaných tessitúrach (práve ich výkony, spolu s výkonom Orlińského, ma uchvátili najviac). Čo som ale na speváckych partoch veľmi ocenila, bol spôsob, akým Aucoin pracuje s rytmom a intonáciou jazyka. Party si tak vyžadujú bezchybnú dikciu: to samozrejme nikomu z výborného obsadenia nerobilo problém.

 

407

 

Spevácky absolútne neohrozene pôsobila predstaviteľka Eurydiky Erin Morley. Speváčka s veľmi jasným, pohyblivým hlasom znela dobre vo všetkých registroch, obzvlášť ohurujúce boli vysoké tóny, ktoré nasadzovala zakaždým veľmi sebaisto. Bola veľmi presná čo sa týka frázovania, rytmu, artikulovala tak jasne, že som prakticky nemusela pozerať na titulky. Orfeus je u Aucoina spievaný dvomi sólistami: barytonistom, ktorý predstavuje Orfea ako človeka, a kontratenorom, ktorý je takpovediac jeho umeleckým ja, hudbou, ktorá znie v jeho vnútri. Je obdivuhodné, ako sa dokázali Hopkins a Orliński zohrať – a to aj v prípade rytmicky komplexných miest. Ich hlasy sa k sebe navyše dobre hodili a barytónová linka zdvojená kontratenorom dostávala veľmi zaujímavé zvukové rozmery. Part Háda v podaní Barryho Banksa znel prierazne, často v neúprosných výškach, ktoré snáď o čosi lepšie zneli v prvom dejstve predstavenia. Spoľahlivý výkon podal Nathan Berg, ktorého príjemná, skôr zaoblená farba hlasu sa dobre hodila k jeho roli milujúceho otca. Celkovo si myslím, že bolo spevácke obsadenie veľmi dobré a kvalita spevu bola skutočne nosnou zložkou predstavenia.

V siahodlhom rade opier na tento námet tak bude mať dielo Matthewa Aucoina a Sarah Ruhl určite svoje miesto. Už len preto, že sa v nej do popredia dostáva Eurydikina perspektíva – a bude určite zaujímavé sledovať, či sa tento aspekt dostane aj do ďalších diel, ktoré tento príbeh spracujú.

 

411

 

Foto: MET NY / Aerofilms 

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění a ke psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. Absolvovala pražskou HAMU v oboru hudební teorie, v jehož studiu pokračuje od roku 2021 i na doktorandském stupni. V rámci studií také absolvovala stáž na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Ve svém zkoumání se soustřeďuje na oblast formy a tektoniky, na racionální kompoziční postupy a příležitostně na tvorbu slovenských skladatelů. Jako hudební recenzentka a publicistka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Od roku 2019 je součástí managementu orchestru PKF – Prague Philharmonia. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1: a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.