„Teleso sa v tomto diele držalo skôr elegantného, miestami až hravého vyznenia.“

„Schopnosť vykresliť spevné, plastické línie sa tu tak ukázala ako jedna z najväčších devíz súboru.“

„Orbis trio vystihlo ťaživú náladu tejto hudby dokonale.“

O veľmi znamenitý večer v rámci komornej rady Symfonického orchestru hlavního města Prahy FOK sa v posledný novembrový deň postaralo Orbis trio. Teleso hrajúce v zložení Petra Brabcová (husle), Petr Malíšek (violončelo) a Stanislav Gallin (klavír) vystúpilo v Kostole sv. Šimona a Judy s programom z diel Ludwiga van Beethovena a Arna Babadžanjana.

Súbor vystaval dramaturgiu koncertu veľmi podarene a mohol na ňom predviesť širokú škálu svojich kvalít. K tým patrila počas celého večera kultivovaná zvukovosť, zmysel pre melodiku, ale aj štýlovosť, s ktorou k jednotlivým skladbám pristúpili. Od Beethovena sme počuli dve diela z dosť rozdielnych období jeho tvorby: na úvod to bolo Trio B dur op. 11 „Gassenhauer“ (napísané pôvodne pre klarinet, čelo a klavír), druhú polovicu programu vyplnila neskoršia kompozícia, Trio Es dur op. 70 č. 2. Beethovenove opusy boli preložené živelným Triom fis mol arménského autora Arna Babadžanjana.

Už v optimistickom úvode Tria B dur od Ludwiga van Beethovena sme si mohli vychutnávať rozjasnené tóny huslí v rukách Petry Brabcovej; brilantnými, s ľahkosťou zahranými pasážami zas upútal Stanislav Gallin. Teleso sa v tomto diele držalo skôr elegantného, miestami až hravého vyznenia, ktoré sa k tejto pôvabnej skladbe dobre hodí. Charakter sa trochu premieňa akurát v prostrednom Adagiu. To otvára vstup violončela con espressione, ktorý pôsobil v podaní Petra Malíška veľmi vyrovnane, vrúcne, znejúc krásne plným tónom. V tretej variačnej časti sa blysla predovšetkým Petra Brabcová s precízne artikulovanými pohyblivejšími pasážami. Faktúra tejto časti celkovo stavia do popredia skôr sláčikové nástroje, klavír znel teda o čosi menej výrazne, pre dobrý zvukový výsledok ale bola táto voľba celkom logická.

V trochu inom svetle sa predstavilo Orbis trio v Triu Es dur op. 70 č. 2. Ide o veľmi lyrickú, väčšinou pokojne sa odvíjajúcu skladbu (výnimkou je posledná časť), v ktorej Beethoven stavia najmä na nádherných nosných melódiách. Schopnosť vykresliť spevné, plastické línie sa tu tak ukázala ako jedna z najväčších devíz súboru. Jednotlivé melódie boli krásne klenuté, doplnené citlivou dynamikou. Nakoľko dielo nie je prvoplánovo efektným kusom, môže byť o čosi náročnejšie uchopiť tektonický priebeh tak, aby nestagnoval. To sa Orbis triu podarilo. Je ale pravda, že ako najprirodzenejšie sa mi zdalo plynutie hudby v evolučných, o čosi hybnejších úsekoch poslednej časti. Tieto miesta zneli obzvlášť farebne aj vďaka pojatiu Stanislava Gallina, ktorý pestré harmonické riešenia s porozumením vyzdvihoval.

Každopádne, asi najkomplexnejšie na mňa pôsobila interpretácia skladby Arna Babadžanjana. Tento arménsky skladateľ, žiak Arama Chačaturjana, patril už od polovice 20. storočia medzi veľmi uznávaných autorov vtedajšieho ZSSR a bol tak držiteľom viacerých cien udeľovaných priamo Sovietskym zväzom. Čerpal z arménskeho folklóru, inšpiráciou mu bol Prokofiev či Bartók. Trio fis mol, ktoré sa stalo obľúbeným hneď po svojej premiére, je veľmi sugestívnou, často dramatickou kompozíciou. Úvodné Largo začína až elegicky vyznievajúcim motívom, Orbis trio pritom vystihlo ťaživú náladu tejto hudby dokonale. V ďalšom priebehu časti sa potom hráči predviedli v zvukovo veľmi exponovaných rovinách, často možno na hranici toho, čo ešte považujeme za ušľachtilý zvuk: v tomto kontexte by však bez určitej surovosti nebol dosiahnutý potrebný efekt. Interpreti boli dobre zohratí aj v rytmicky pregnantných plochách, vynikajúco sa im podarilo vykresliť až závratné gradácie, ktoré dielo obsahuje. Dielo by určite dobre fungovalo aj na záver programu: večer pritom definitívne uzavrela až pridávaná Sukova Elégia.

Foto: Petr Dyrc