neděle, 14 listopad 2021 15:43

Slovenská filharmonie s Raiskinem ve znamení další vlny nákazy

Autor:

„Jednotvárny Mosolovov harfový koncert hudobne nezaujal.“

„Sóloharfistka SF Katarína Turnerová patrí medzi najvýraznejšie osobnosti slovenskej interpretačnej scény.“

„Daniel Raiskin viedol orchester Slovenskej filharmónie spoľahlivo a pôsobivo modeloval tok Sibeliovej symfónie.“

 

21-SF-Mosolov-20211111-foto-A-Trizuljak

 

Ďalšia dvojica abonentných koncertov Slovenskej filharmónie pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina sa v dňoch 11. a 12. novembra 2021 uskutočnila nútene pred poloprázdnym hľadiskom. Kým festivalové podujatia Bratislavských hudobných slávností sa pred niekoľkými týždňami ešte mohli pýšiť kvalitnou návštevnosťou a pomerne plnými sálami, štartujúci abonentný koncertný cyklus Slovenskej filharmónie koncom októbra už začala atakovať tretia vlna epidémie, stúpajúce počty nakazených a v nie poslednom rade neochota zopár verných a stálych abonentov dať sa zaočkovať. A tak sa prvý novembrový koncert musel uskutočniť v režime OTP (očkovaní, testovaní, po prekonaní choroby), čo v zmysle nariadenia príslušných orgánov znamenalo, že do koncertnej sály mohol po absolvovaní prísnej vstupnej kontroly vojsť len limitovaný počet 250 návštevníkov. Nuž, je to škoda, pretože program, zostavený zo zriedkavo uvádzaných symfonických diel Alexandra Skriabina, Alexandra Mosolova a Jeana Sibelia sľuboval, tak ako všetky koncerty pod Raiskinovou taktovkou, zriedkavý umelecký zážitok.

Program uviedla impresívna miniatúra Snenie/Rêverie pre orchester, op. 24 Alexandra Skriabina, juvenílne orchestrálne dielo známeho ruského hudobného mystika a symbolistu z obdobia pred prvou svetovou vojnou, ktorý svoju skladateľskú pozornosť venoval predovšetkým sólovému klavíru (jeho diela pre tento nástroj patria ku kánonu sólovej klavírnej literatúry a prakticky žiaden adept klavírnej hry sa bez nich nezaobíde). Z autorových symfonických diel sa na koncertnom pódiu udomácnila Tretia symfónia a najmä opulentná, zvukovo naddimenzovaná Poéma extázy, op. 54, ktorá pri živom predvedení dodnes elektrizuje poslucháčov. Snenie medzi relevantné Skriabinove opusy nepatrí a zdá sa, že z pódia Reduty azda ešte nezaznelo. Dirigent si atmosféru skladby moskovského rodáka z konca 19. storočia viditeľne užíval a jej farbistý oblúk od poetického úvodu cez naliehavú dynamickú gradáciu späť k stíšenému doznievaniu plasticky modeloval. Bol to pôsobivý úvod do ťažiskovej časti koncertnej dramaturgie.

 

08-SF-Skriabin-20211111-foto-A-Trizuljak

 

Na pozícii inštrumentálneho koncertu sa tentoraz netradične ocitol Koncert pre harfu a orchester Alexandra Mosolova. Málo známy, dnes už takmer zabudnutý ruský búrlivák do hudobnej histórie vstúpil vďaka jedinému dielu – konštruktivistickému symfonickému obrazu Závod z roku 1926, ktorý znalci dodnes považujú za ikonický opus sovietskeho hudobného futurizmu. Mosolov začal tvoriť v období takzvaného zlatého veku ruskej umeleckej avantgardy, ktorej tvár, popri Šostakovičovi, formovali ďalšie významné skladateľské osobnosti (Gavriil Popov, Nikolaj Roslavec, Arthur Lourié a iní). Jeho divoký kompozičný rozlet narúšali neprestajné alkoholické eskapády a barové výtržnosti, až kým oficiálnemu Zväzu skladateľov nedošla trpezlivosť a v roku 1935 ho zo svojich radov vylúčil. Nasledoval skladateľov pád na spoločenské dno: v roku 1937, v čase krutých stalinských čistiek, ho orgány NKVD zatkli, postavili pred súd a za údajnú kontrarevolučnú činnosť odsúdili na osem rokov nútených prác v sibírskom gulagu. Vďaka intervencii skladateľových pedagógov Reinholda Gliera a Nikolaje Miaskovského, vážených osobností sovietskej kultúry, sa Mosolov po ôsmich mesiacoch dostal z trestného tábora na slobodu, no ďalších päť rokov strávil vo vyhnanstve v Strednej Ázii.

 

38-SF-Mosolov-20211111-foto-A-Trizuljak

 

Vtedy došlo v jeho tvorbe k zásadnému zlomu: z nekompromisného rebela sa stal konvenčný autor sovietskeho strihu, ktorý svoju kompozičnú pozornosť zameral na folklór, agitky a ďalšie, ideologicky spoľahlivé opusy. Medzi tie patrí aj neveľmi invenčný harfový koncert z roku 1939, pomerne jednotvárne plynúca, takmer štyridsaťminútová štvorčasťová skladba s exponovaným sólovým partom a dvomi rozmernými kadenciami, ktoré na hráča kladú nemalé technické nároky. Koncert ešte pred vojnou premiérovala známa ruská harfistka Viera Dulová, no potom sa jeho partitúra i party stratili a na dielo sa celkom zabudlo. Ruskej verejnosti ho opätovne v januári 2019 sprístupnila americká sólistka Taylor Ann Fleshman za sprievodu Moskovského symfonického orchestra pod taktovkou Arthura Arnolda.

 

29-SF-Mosolov-20211111-foto-A-Trizuljak

 

O nezáživnom Mosolovovom koncerte by hádam ani nestálo za to podrobnejšie referovať, nebyť sóloharfistky Slovenskej filharmónie Kataríny Turnerovej, ktorá pre bratislavské uvedenie sólový part diela naštudovala a s orchestrom SF dvakrát uviedla. Prominentná umelkyňa už roky patrí medzi stálice domáceho koncertného umenia a s neutíchajúcou energiou sa venuje interpretácii a propagácii slovenskej i svetovej tvorby pre svoj kráľovský nástroj. Neúnavne objavuje pre publikum nové diela, podnecuje autorov k písaniu (takto inšpirovala aj nedávno zosnulého Milana Nováka k bohatej tvorbe pre harfu), intenzívne nahráva, účinkuje ako sólová hráčka i v rôznych inštrumentálnych zoskupeniach a najnovšie sa s nemalým záujmom venuje aj pedagogickej činnosti. Spoľahlivo a zodpovedne už roky spolupracuje ako členka aj s domovskými filharmonikmi: kto v minulosti opakovane počul jej harfovú kreáciu Kvetinového valčíka z Čajkovského Luskáčika, musí dať recenzentovi za pravdu. Katarína Turnerová, dnes na vrchole svojich tvorivých síl, je v súčasnosti nesporne jednou z našich najvýraznejších interpretačných osobností v domácom, ba i medzinárodnom kontexte. Sólový part Mosolovovho koncertu predniesla s nadhľadom a profesionálnou istotou.

 

69-SF-Sibelius-20211111-foto-A-Trizuljak

 

Program abonentného koncertu Slovenskej filharmónie zavŕšila po prestávke Druhá symfónia D dur, op. 43 Jeana Sibelia, jedno z autorových najznámejších a najčastejšie uvádzaných orchestrálnych diel. Paradoxne, naši filharmonici ju už dlho nehrali, hoci symfónie fínskeho novoromantika sa v programoch telesa z času na čas objavujú (naposledy tento rok Štvrtá symfónia pod taktovkou Jamesa Judda). Daniel Raiskin si na interpretácii dal už tradične záležať a symfonický cyklus pôsobivo vyformoval (pozornosť si zaslúži najmä náročná tretia časť Vivacissimo, ktorú orchester odohral bravúrne, bez najmenšieho technického zaváhania).

 

77-SF-Sibelius-20211111-foto-A-Trizuljak

 

Foto: A. Trizuljak 

Ivan Marton

Ivan Marton ukončil štúdium hudobnej vedy na FFUK v Bratislave pod vedením prof. Jozefa Kresánka. V štúdiu pokračoval vo Varšave a na Hudobnovednom inštitúte v Hamburgu.

Začínal ako dramaturg v Slovenskej filharmónii, neskôr pracoval v hudobnom vydavateľstve OPUS a v PZO Slovart a napokon pôsobil v slobodnom povolaní. Je členom grantových komisií Fondu na podporu umenia.

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.