pátek, 05 listopad 2021 09:04

Kontrasty Igora Levita

Autor:

„Levit, ako klavirista zameraný skôr na detail, si nenechal ujsť žiadnu možnosť vyostriť dynamické, tempové, výrazové či artikulačné zmeny a kontrasty.“

„To všetko si môže dovoliť vďaka perfektnej technike, obzvlášť jeho brilantná prstová zbehlosť je naozaj obdivuhodná.“

„Levit napriek potlesku v stoji nepridával, akoby už jednoducho povedal všetko.“

 

1010

 

Klavírní festival Rudolfa Firkušného priviedol do Prahy Igora Levita. Pred tunajšie publikum pritom tento neprehliadnuteľný umelec predstúpil prvýkrát. Obecenstvu v Rudolfinu sa predstavil v troch posledných sonátach Ludwiga van Beethovena.

Meno Igora Levita je v médiách (a to aj tých nehudobných) skloňované často a v najrôznejších súvislostiach. Okrem klavírneho umenia na seba totiž púta pozornosť aj svojou občianskou a spoločenskou angažovanosťou. Skutočnosť, že musel, pod paľbou vyhrážok, koncertovať s ochrankou, asi dobre dokresľuje mieru Levitovej zainteresovanosti do vecí verejných. Hoci ale považujem jeho činnosť za nesmierne pozoruhodnú, dovolím si ďalej v texte na Levitovo „mimohudobné“ pôsobenie neupozorňovať. V Rudolfinu bola totiž najdôležitejšia hudba.

Levit je oceňovaným beethovenovským interpretom, uznanie si vyslúžil aj za kompletnú nahrávku sonát tohto skladateľa. Výber programu bol teda absolútne logický. Sólista mohol vytiahnuť všetky svoje esá a i keď bol večer dramaturgicky veľmi koncentrovaný, Beethoven ponúka dosť kontrastov na to, aby sa publikum nenudilo ani sekundu.

 

2000

 

Pri slove kontrast ešte chvíľu zostanem. Kontrast, a možno do istej miery aj určitý rozpor, boli totiž (pre mňa) esenciou celého večera. Levit, ako klavirista zameraný skôr na detail, si nenechal ujsť žiadnu možnosť vyostriť dynamické, tempové, výrazové či artikulačné zmeny a kontrasty. Jeho piano je nádherne mäkké (napríklad úvod Sonáty č. 30), na hrane toho, čo je ešte počuteľné. Miesta vo vyššej dynamike zas znejú kovovo, jasne ohraničene, sú zahrané pevným úhozom. Ak k sebe Beethoven stavia dramatickú a lyrickú plochu, Levit v priebehu niekoľkých taktov absolútne zmení svoj prístup, úhoz, zvuk, sed aj gestá. Kým v úsekoch s predpisom espressivo, Levit výrazne experimentuje s agogikou, k fúge (posledná časť Sonáty č. 31) zrazu pristupuje skoro asketicky. Zvraty, strihy, juxtapozície: to všetko je neoddeliteľnou súčasťou výsledného tvaru Levitovej interpretácie. Z textu to môže znieť, že takýto prístup je samozrejmosťou, Levit ale proste pokúša hranice častejšie, než väčšina iných klaviristov. To všetko si môže dovoliť vďaka perfektnej technike, obzvlášť jeho brilantná prstová zbehlosť je naozaj obdivuhodná.

Určitý rozpor som nenachádzala len v jeho hre, ale dostal sa aj do môjho výsledného dojmu. Levit k Beethovenovi pristupuje tvorivo, svojsky, pohráva sa s každou frázou. Na jednu stranu je nesmierne zaujímavé tento proces sledovať, na druhej strane sa mi však už zdalo, že jeho práca s detailom zasahuje do priebehu celku. Levitova hra naozaj smeruje k čo najintenzívnejšiemu sprostredkovaniu prežitku. Niektoré, predovšetkým agogické prostriedky mi potom pripadali už trochu hyperbolizované. Mohli by sme hovoriť aj o teatrálnosti niektorých Levitových pohybov rúk – to ale na zvukový výsledok nevplývalo. Nad jeho pojatím by sa teda dalo polemizovať, do šedého priemeru nezapadá ani omylom. Klavirista má presný, premyslený zámer, vďaka ktorému sa mu darí na poslucháčov zapôsobiť tak, ako chce. Prah lacného efektu však neprekračoval – i keď má od intimity či filozofických rovín väčšinou ďaleko. A aj keď je môj ideál interpretácie Beethovenových sonát asi o niečo menej kvetnatý, boli miesta, kde ma Levit vyslovene dojal: jeho pojatie druhej časti Sonáty č. 32 nevymažem z hlavy asi ešte dlho.

 

105

 

Sonátu č. 30 E dur otvoril Levit vo veľmi subtílnom zvuku, za celkom bohatého použitia pedálu. Stavil tak na trochu rozotrený, chvejivý účinok. Ten sa ale postupne, s gradáciou vytrácal a v druhom v Prestissime ho Levit nahradil za precíznu, až úsečnú artikuláciu. Tretiu, variačnú časť pojal Levit skutočne romanticky, so širokými frázami, ktoré ale striedali pohyblivejšie úseky, v ktorých sa blysol technikou. Svoj hrací aparát má Levit naozaj absolútne pod kontrolou, napríklad motívy v diskante, za sprievodu hutných figurácií, hral piatym prstom nosne, bez akýchkoľvek problémov.

V Sonáte č. 31 som mala asi najväčší problém naladiť sa na Levitovo pojatie: akoby v ňom už nápadov, ako jednotlivé frázy ozvláštniť, bolo príliš. A to hlavne v prvej, lyrickej časti, ktorej sa síce určitá snová tvorivosť hodí, v Levitovom podaní mi ale už miestami chýbal ťah. Úsek leggiermente v prvej časti mi pripadal zbytočne nekonkrétny, hlavný motív druhej časti Allegro molto zaznel naliehavo, ale tak trochu „z rýchlika“. Pozoruhodná bola potom záverečná časť, s viachlasou faktúrou fúgy sa Levit vysporiadal nápadito, jednotlivé hlasy sústredene sledoval.

 

103

 

Ako som už naznačila, posledná sonáta (v programe aj v Beethovenovom odkaze) ma v Levitovom pojatí zaujala najviac. Prvú časť (Maestoso. Allegro con brio ed appassionato) otvoril plnými, znelými akordami, vzápätí vystriedanými sústredeným pianom. Vysokú kvalitu a farebnosť zvuku si pritom udržal počas celej časti. Obzvlášť pestré boli v jeho podaní miesta v nižších registroch: skvele znela v tejto polohe hlavná téma, Levit dosahoval naozaj veľmi pôsobivý zvuk. S kontrastmi sa tu pritom mohol sólista hrať dosýta. Nad všetkým pritom vládla jeho nástojčivosť, vášeň, v tejto časti až bolestivá, každopádne strhujúca: výraz na mňa pôsobil najosobnejšie, najuveriteľnejšie z celého programu. To sa potom prejavilo aj v poetickej variačnej druhej vete. Levit sa, predovšetkým v téme, držal Beethovenovho predpisu semplice a vytvoril naozaj veľmi citlivo sa odvíjajúcu plochu. Uzavrel delikátnymi trilkami a figuráciami, záverečný pianissimový C dur pritom ukončil celý večer. Levit totiž napriek potlesku v stoji nepridával, akoby už jednoducho povedal všetko. Považujem to za dobré rozhodnutie, ktorým udržal čistú dramaturgickú líniu neporušenú.

Verím, že množstvo ľudí bolo Levitovým vystúpením uchvátené, takisto som presvedčená, že sa niektorí z nich s jeho riešeniami nestotožnili. Ja sama som vlastne počas večera medzi týmito pólmi lavírovala, je to vecou vkusu. Dojmov, otázok a podnetov som si ale odnášala každopádne oveľa viac, než zvyčajne.

 

104

 

 

Foto: Ivan Malý

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění a ke psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. Absolvovala pražskou HAMU v oboru hudební teorie, v jehož studiu pokračuje od roku 2021 i na doktorandském stupni. V rámci studií také absolvovala stáž na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Ve svém zkoumání se soustřeďuje na oblast formy a tektoniky, na racionální kompoziční postupy a příležitostně na tvorbu slovenských skladatelů. Jako hudební recenzentka a publicistka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Od roku 2019 je součástí managementu orchestru PKF – Prague Philharmonia. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1: a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.