„Kantáta Jana Nováka je hudobne veľmi sugestívnou reflexiou obety Jana Palacha; a nemenej sugestívne vyznela v utorkovom prevedení.“

„V zmysle názvu diela Mysterium času malo spojenie dirigenta a hráčov plynutie času v sále absolútne vo svojej moci.“

„Určite sa to podarilo, navyše s veľkou mierou vkusu tak, aby sa dielo nestalo okázalým a zbytočne patetickým.“

Jeden z posledných koncertov veľkolepého šiesteho ročníka festivalu Janáček Brno patril domácej Filharmónii Brno a Českému akademickému zboru. Pod taktovkou Stefana Veselku, šéfdirigenta Symfonického orchestru Münster, zazneli diela Leoša Janáčka, Jana Nováka, Bohuslava Martinů a Miloslava Kabeláča. A hneď na úvod treba povedať, že sa 4. decembra na Stadionu Kounicova podarilo vytvoriť hneď niekoľko takých interpretácií, na ktoré budú prítomní poslucháči celkom určite ešte dlho spomínať.

Program lemovali Janáčkove diela: na úvod sme počuli Baladu blanickú, záver patril majestátnej rapsódii Taras Bulba. Český akademický zbor sa predstavil v Novákovej kantáte Ignis pro Ioanne Palach, zazneli aj Dvojkoncert pre dva sláčikové orchestre, klavír a tympany Bohuslava Martinů a Kabeláčovo brilantné Mystérium času. Dramaturgia sledovala „osmičkové“ roky českého národa: Janáček uvedené diela tvoril pod vplyvom udalostí okolo roku 1918, Martinů reagoval na Mníchovskú dohodu v roku 1938, Jan Novák na protestnú smrť Jana Palacha v roku 1968. 

Balada blanická je symfonická báseň, v ktorej sa Janáček inšpiruje Vrchlického mytologicky ladenou básňou o premene zbraní svätováclavského vojska. Janáček ju komponoval už v atmosfére vznikajúceho Československa, čomu zodpovedá aj víťazný, optimistický charakter skladby. V podaní Filharmonie Brno mala skladba potrebný ťah a pôsobivé lyrické miesta. V celku mi ale chýbala väčšia odvaha v dynamike, vďaka ktorej by bolo dielo presvedčivejšie vypointované, zamrzelo aj nie vždy úplne korektné vyznenie plechových dychov.

Kantáta Jana Nováka skomponovaná na jeho vlastný text je hudobne veľmi sugestívnou reflexiou obety Jana Palacha; a nemenej sugestívne vyznela v utorkovom prevedení. Hráči spolu so zborom dokázali vytvoriť príznačnú atmosféru: niekde stíšenú, pietnu, inde dramaticky vygradovanú k tragickému zúfalstvu. Interpretačne som azda najviac ocenila Český akademický zbor. Veľmi kompaktný, v celku ako aj pri samostatnom znení jednotlivých skupín, so širokou škálou dynamiky a pružnou artikuláciu. To, že nejde o profesionálne teleso, bolo azda poznať len pri niektorých technicky náročnejších (intervalových) postupoch. Ich zbormajster Michal Vajda si tak skutočne zaslúži uznanie, takáto kvalita je u amatérskeho telesa naozaj pozoruhodná.

Dvojkoncert Bohuslava Martinů, v ktorom skladateľ nadväzuje na techniky barokového concerta grossa, je vzhľadom na udalosti, na ktoré reaguje, dielom s naozaj ťaživým vyznením. Veľkú závažnosť a určitú bezvýchodnosť podtrhla aj interpretácia Filharmónie Brno. Okrem drsných úsekov v exponovanej dynamike, ktoré prirodzene strhli, boli dôsledne vystavané aj úseky so slabším zvukom – možno dokonca práve v nich zasahovalo poslucháčov vyznenie diela najsilnejšie. Prevedenie naviac ozdobila aj maximálna precíznosť ansámblu v rytmike, artikulácii, v stavbe fráz.

Za vrchol koncertu považujem interpretáciu Kabeláčovho Mystéria času. Dielo komponované v zmysle passacaglie, teda s v podstate stále prítomným hlavným motívom, zakladá Kabeláč najmä na veľmi postupnej, dlhej gradácii a následnom kratšom uvoľňovaní napätia. Nárast pritom nastáva v zložke dynamiky, ale najmä v zmysle pohybu: tempo sa smerom ku klimaxu neustále postupne zrýchľuje. Bolo fascinujúce sledovať, s akou citlivosťou dokáže Stefan Veselka viesť hráčov tak, aby gradácia bola naozaj kontinuálna, bez zreteľných stupňovitých zmien. Orchester pritom skutočne vnímavo reagoval a v zmysle názvu diela malo spojenie dirigenta a hráčov plynutie času v sále absolútne vo svojej moci. Stačilo sa nechať viesť, pristať na „hru“ ansámblu a samotného skladateľa: odmenou bol zážitok z hudobne mnohovrstevnej, podmanivej cesty od úplného pokoja, k extatickému zážitku na vrchole diela, až naspäť k pôvodnej jednoduchosti. Je už december, môžem teda azda celkom bez preháňania tvrdiť, že to bol pre mňa jeden z najsilnejších koncertných zážitkov v tomto roku.

Ohromujúci však bol aj záver s rapsódiou, respektíve symfonickou básňou sui generis Taras Bulba. Trojčasťová skladba nadväzujúca na novelu Nikolaja Vasilieviča Gogoľa je okrem iného manifestom Janáčkových sympatií k myšlienkam slovanskej vzájomnosti. Skladateľov zmysel pre dramatickosť sa tu prejavuje naplno a hudobníci tak mali možnosť predviesť sa v opulentnom, monumentálnom výraze. Určite sa to podarilo, navyše s veľkou mierou vkusu tak, aby sa dielo nestalo okázalým a zbytočne patetickým. Široké, kantabilné melódie sa v orchestri striedali s ráznymi gestami, ktoré sa k Janáčkovej hudbe veľmi dobre hodia. Pestrofarebný zvuk ansámblu s kovovolesklým zvukom plechov a pevne znejúcimi sláčikmi bol len potvrdením, že skladba telesu naozaj pristane. Dlhotrvajúci potlesk a niekoľko zvolaní „bravo!“ boli len potvrdením, že o vystúpení Filharmonie Brno v rámci festivalu Janáček Brno 2018 možno hovoriť ako o naozaj kvalitnom, pozoruhodnom počine. 

Foto: Marek Olbrzymek