„Impozantný záver tohoročných Bratislavských hudobných slávností.“

„Raiskin s obdivuhodným nadhľadom kreoval dramatické i lyrické úseky Leningradskej symfónie.“

„Vondráčkov interpretačný naturel a suverénny herný prejav v mnohom pripomína mladého Mariana Lapšanského.“

Súčasný, 56. ročník Bratislavských hudobných slávností dospel v nedeľu 10. októbra 2021 do svojho úspešného finále. Festival po celý čas svojho viac ako dvojtýždňového trvania dôsledne rešpektoval prísne hygienické nariadenia a do koncertných priestorov v Redute vpúšťal iba návštevníkov s Covid pasmi či inými certifikátmi, ktoré potvrdzovali ich „bezúhonnosť“. Zdá sa, že to prinieslo želaný efekt: organizátori zatiaľ neregistrujú ani jediný prípad koronovej nákazy, pochádzajúci z festivalových siení. Na záverečnom koncerte Slovenská filharmónia pod taktovkou svojho šéfdirigenta Daniela Raiskina uviedla veľkolepú Leningradskú symfóniu Dmitrija Šostakoviča a Dvořákov Klavírny koncert g mol (sólista Lukáš Vondráček).

Ťažiskovou skladbou koncertu bola monumentálna Symfónia č. 7 C dur „Leningradská“, op. 60 Dmitrija Šostakoviča, ikonické vojnové dielo veľkého ruského skladateľa, opradené v domácej hudobnej historiografii dobrodružnými dejinnými udalosťami doslova epochálneho významu. Symfónia sa začala rodiť v blokádou obkľúčenom Leningrade, krátko po brutálnej invázii nacistických vojsk. V čase, keď Šostakovič začiatkom októbra 1941 opúšťal svoje rodné mesto, aby sa s ďalšími významnými kultúrnymi osobnosťami letecky presunul do bezpečného Kujbyševa, mal už hotové tri časti diela a v novom pôsobisku ho dokončil. V marci 1942 nasledovala premiéra symfónie v podaní evakuovaného orchestra Veľkého divadla v Moskve a po dobrodružnej ceste mikrofilmu partitúry cez Káhiru a Teherán sa skladba ocitla v New Yorku, kde ju v júli 1942 s miestnymi filharmonikmi triumfálne uviedol Arturo Toscanini. Symfónia napokon za dramatických okolností zaznela v auguste 1942 aj v obliehanom Leningrade, pričom rozhlasový prenos koncertu sa šíril ďaleko za frontové línie.

Nie je náhodné, že toto legendárne dielo s nespochybniteľným mierovým posolstvom si zvolil pred niekoľkými dňami ako hlavnú programovú časť otváracieho koncertu nadchádzajúcej sezóny Českej filharmónie v Prahe aj šéfdirigent telesa Semjon Byčkov. Obaja umelci, Byčkov i Daniel Raiskin, sú leningradskými rodákmi a so symfóniou ich spájajú spomienky ich najbližších. Byčkovovi rodičia ako tínedžeri v deň napadnutia svojej krajiny búrlivo oslavovali v meste nad Nevou úspešné absolvovanie maturitnej skúšky a až nadránom zistili, že namiesto vysokoškolského štúdia ich čaká neúprosný boj so zákerným nepriateľom. Otec dirigenta Raiskina, významný petrohradský muzikológ Josif Raiskin (inak osobne prítomný na bratislavskom koncerte), sa zasa ako dieťa zúčastnil na kujbyševskej premiére diela a tento zážitok udal smer jeho osobnému a profesionálnemu životu.

Daniel Raiskin partitúru Šostakovičovej symfónie dôverne pozná, koncertne ju s rôznymi orchestrálnymi telesami uviedol už mnohokrát. S obdivuhodným nadhľadom kreoval jej dramatické i lyrické úseky, pričom mimoriadne pôsobivo vyznela pod jeho taktovkou gradácia ostinata malého bubienka v úvodnej časti v rozsiahlej dynamickej škále. Slovenská filharmónia hrala Šostakovičov eruptívny opus naposledy na domácom pódiu pred viac ako ôsmimi rokmi, vtedy v nezáživnej a pomerne nudnej interpretácii japonského dirigenta Michiyoshiho Inoue, ktorý len v náznakoch tušil, o čom hudba symfónie je. Pod Raiskinovými rukami sa, na rozdiel od neho, rodila grandiózna orchestrálna katedrála s celým vejárom meniacich sa emócií, od tajomných, hrozivých hudobných zákutí až po triumfálnu symfonickú apoteózu. Hráči boli motivovaní a technicky znamenite pripravení, čo platí najmä o niektorých orchestrálnych sólových vstupoch (malé bubienky, lesný roh, fagot, hoboj či klavír).

Šostakovičovmu opulentnému dielu predchádzal v prvej polovici zriedkavo uvádzaný Koncert pre klavír a orchester g mol, op. 13 Antonína Dvořáka, rané dielo českého majstra, ktoré komponoval v rokoch 1876–78. Sólový part impozantným spôsobom predniesol Lukáš Vondráček, azda najvýraznejší predstaviteľ súčasnej českej klavírnej školy. Jeho interpretačný naturel a suverénny herný prejav v mnohom pripomína mladého Mariana Lapšanského: badať tam rovnaký dôraz na sofistikovaný klavírny „úhoz“ i na rovnako kultivovanú kultúru klavírneho zvuku, orientovanú na hudobný metatext a nie na jeho prvoplánovú prezentáciu. Spôsob, akým Vondráček pretlmočil poetiku Dvořákovho koncertu (za, mimochodom, Raiskinovho bezchybného orchestrálneho sprievodu), no najmä zrelé, vrchovato invenčné podanie Chopinovho Nokturna cis mol, ktoré odznelo ako prídavok, patrili dozaista k najsilnejším poslucháčskym zážitkom tohoročného festivalu. Už dnes sa môžeme tešiť na jeho nasledujúci 57. ročník.

Foto: Alexander Trizuljak