„Akási zmes rozvahy, umiernenosti a elegancie.“

„Asi najviac sa mi prístup tohto klaviristu hodil k Janáčkovmu cyklu Po zarostlém chodníčku, ktorým večer otvoril.“

„Dramatické úseky diela samozrejme rešpektoval, opäť sa ale držal skôr introvertného prístupu.“

Tohtoročný rezidenčný umelec Dvořákovej Prahy, klavirista Sir András Schiff, zahájil v piatok 17. septembra svoje festivalové účinkovanie. Pred plnou Dvořákovou sieňou odohral recitál z diel Leoša Janáčka, Roberta Schumanna a Franza Schuberta.

Sir András Schiff patrí medzi najuznávanejších klaviristov dneška, pravidelne koncertuje vo významných sálach, oceňovaná je aj jeho diskografia, v ktorej sa s veľkým záujmom venoval napríklad aj dielam Janáčkovým či Dvořákovým. Vyzdvihovaný je tiež jeho prístup k hudbe Johanna Sebastiana Bacha: napokon, práve interpretácia diel tohto génia mu priniesla sošku Grammy. Klobúk dole Dvořákovej Prahe, že umelca tohto formátu pre svoj festival získala.

Andrása Schiffa som mala po prvýkrát česť počuť pred niekoľkými rokmi vo Viedni. Na programe bol Mozart a už vtedy ma na tomto interpretovi zaujalo to, čo sa niekedy označuje ako „aristokratické“ hranie. Akási zmes rozvahy, umiernenosti a elegancie. Na piatkovom recitáli všetko toto platilo opäť. Schiff hrá so samozrejmým nadhľadom, bez zbytočných vzruchov, nedochádza uňho k extrovertným výkyvom výrazu. Nutné je ale poznamenať, že hoci som veľkým priaznivcom takéhoto hrania, predsa len by som si koncert možno užila viac, ak by sme napríklad počuli viac dynamických rovín (predovšetkým čo sa týka silnejšej dynamiky), viac „konfliktu“, napätia. Na tom ale jednoducho hra Andrása Schiffa postavená nie je, a nie je tak postavená úplne schválne. Schiff to proste robí inak.

Asi najviac sa mi prístup tohto klaviristu hodil k Janáčkovmu cyklu Po zarostlém chodníčku, ktorým večer otvoril. Desiatka krátkych, pôvabných kusov, ktoré v sebe ale nesú veľa pozoruhodných nápadov a často sú spojené s určitou emóciou (ako napríklad V pláči), zaznela v podaní Andrása Schiffa s veľmi príjemnou jednoduchosťou, ktorá im, podľa mňa, pristane. Obzvlášť pokojnejšie kusy, očistené od romantizujúcich nánosov (napríklad Frýdecká panna Marie), zaznievali lyricky, pôvabne. Janáčkovskú úsečnosť sólista do skladieb príliš nepremietal: to je možno škoda. Schiff sa držal v nižších dynamikách, rozvážne pracoval s pedalizáciou, dobre viedol spevné úseky, jednotlivé kusy podával ako krátke, prosté, ale obsažné básne.

Druhú polovicu večera potom otvoril celkom odlišným Janáčkovým dielom, Sonátou I. X. 1905 „Z ulice“. Práve v nej som očakávala, že sa sólista pustí do ostrejších, zvučnejších forte, do strhujúcejších výrazov. Dramatické úseky diela samozrejme rešpektoval a predviedol v nich aj znelé polohy, opäť sa ale držal skôr introvertného prístupu. Na niektorých miestach ma to však zaujalo, napríklad v časti Smrt, pri práci s motívom, dokázal týmto spôsobom usmerňovať časové plynutie skladby tak, že sa blížil až k statickosti, stále ale poslucháča viedol ďalej. Naopak negatívne som vnímala jeho frázovanie, kde krátke frázy neponímal tak, aby boli voči celku samostatne vyartikulované – celok tak znel menej členito.

Zaujímavým zážitkom bola Schiffova interpretácia Tancov Dávidovcov od Roberta Schumanna. Ako v prípade Po zarostlém chodníčku, aj tu stál Schiff pred úlohou vystihnúť rozdielne charaktery krátkych skladieb: v Schumannovom cykle je ich až osemnásť. András Schiff hral tieto kusy attacca za sebou, takže pôsobili takmer ako jedna premenlivá, dlhá plocha. Svedomite ich však odlišoval, čo sa týka štýlu a ich nálady, vždy so zreteľom na to, akým tempovým a výrazovým predpisom ich Schumann opatril. Príjemné, pestré počúvanie.

Záver patril Schubertovej nedokončenej Sonáte č. 15 C dur „Reliquie“. Napriek tomu, že má len dve časti, je časovo dosť rozsiahla, trvá takmer tridsať minút. Okrem dvoch dokončených častí existujú a hrávajú sa aj fragmenty ďalších dvoch. András Schiff je však zástancom toho, aby sa hralo len to dokončené – myslím, že je to dobrý prístup, Sonáta pôsobí v takomto tvare relatívne ucelene. Ako píše autor textu k programu Ondřej Šupka, nálada diela je melancholická až dramatická – takto vyznievala aj od Andrása Schiffa. Vyzdvihnúť treba, že aj v tektonicky členitej štruktúre udržal kompaktnosť celku, nechal sa viesť motivicko-tematickým vývojom, mnohé miesta (napríklad vo farebných, akordických faktúrach) opatril veľmi zaujímavou zvukovosťou. Publikum v Dvořákovej sieni odmenilo sólistu dlhotrvajúcim potleskom: dobrý dôkaz toho, že strhujúca efektnosť zďaleka nie je jedinou cestou.

Foto: MHF Dvořákova Praha