„Vynikajúci sólista Miroslav Beinhauer je jedným z veľmi malého množstva hudobníkov, ktorí ovládajú hru na šestinotónové harmónium.“

„Autor do kompozície zahrnuje veľmi intenzívne, sugestívne momenty, ani expresívnejšie postupy ale nie sú karikatúrami.“

„Dystopic Requiem Quartet pochopili všetky jeho roviny, neostali na povrchu ani tam, kde by sa iní interpreti azda proste uspokojili s nasadením čo najexpresívnejšej dynamiky.“

Predposledný večer Ostravských dní, 27. august, priniesol hneď dva veľmi podnetné programy. Jedným bol koncert mikrotonálnej hudby s názvom Sound Plasma, neskôr večer potom uvedenie diela Black Angels Songs Miroslava Tótha. V rámci Sound Plasma dostalo publikum možnosť bližšie pozorovať rôzne spôsoby práce s mikrotonalitou a zoznámiť sa s unikátnym šestinotónovým harmóniom. Dielo Miroslava Tótha, ktoré sa okrem iného viaže na vražedné besnenie nacistických vojakov počas pochodu smrti, vrhlo publikum do emotívneho, intenzívneho víru.

Protagonistami koncertu mikrotonálnej hudby bol jednak estónsky súbor Ensemble for New Music Tallinn (ENMT) v zložení Maria Elonen (flauty), Chiara Percivati (klarinety), Ivo Lille (saxofóny), Toomas Vana (trombón), Marianna Oczkowska (husle), Talvi Nurgamaa (viola), Paul-Gunnar Loorand (violončelo) a Madis Jürgens (kontrabas) s dirigentom Arashom Yazdanim, jednak vynikajúci sólista Miroslav Beinhauer, jeden z veľmi malého množstva hudobníkov, ktorí ovládajú hru na šestinotónové harmónium. Ako Beinhauer po koncerte uviedol, tieto nástroje, zostrojené podľa Hábových návrhov, existujú len dva. Na včerajší koncert bolo harmónium zapožičané z Českého múzea hudby, kam naň sólista zároveň chodí cvičiť. Podobne tomu pritom bolo pred pár rokmi pri uvedení Hábovej opery Přijď království tvé.

Pre šestinotónové harmónium komponoval ako prvý Alois Hába. Jeho skladby, takmer sto rokov staré, teda zazneli aj na piatkovom koncerte – v spojení s premiérami kusov pre tento nástroj šlo o veľmi zaujímavú a vlastne poučnú kombináciu. Hábových Šesť kusov pre šestinotónové harmónium pritom zaznelo až na samom konci: na to, aby sme si nástroj a schopnosti Miroslava Beinhauera naplno vychutnali aj bez sprievodu, sme si tak trochu počkali. Šestinotónové harmónium ponúka jedinečnú zvukovosť, prirodzene obmedzenejšia je práca s dynamikou, ktorá do značnej miery súvisí so zvoleným registrom. To, čo nástroj dovoľuje, však Beinhauer využil naplno. Nástroj má tri manuály; zvoliť správny spôsob, akým zahrať napríklad určitý súzvuk, je predmetom interpretovho rozhodnutia. Postupy, ktoré sú na chromatickej klaviatúre bezproblémové, tak môžu byť na tomto nástroji výzvou. V rámci koncertu sa part harmónia rôzne kombinoval s partmi ansámblu, niekedy napríklad postupujú v iných systémoch, než v šestinotónovom.

Prvou skladbou večera bola kompozícia Black Tatjany Kozlovej-Johannes, uvedená v premiére. Dielo zahralo ENMT, ešte bez sólistu. Black je koncipovaná vlastne ako oblúk: začína prostým, až punktualisticky ladeným úvodom, postupne sa dianie zhusťuje, graduje, aby nakoniec napätie opadlo a dianie ústilo do stratena. Mikrointervaly som v prípade skladby Kozlovej-Johannes pociťovala ako prostriedok pre prifarbenie, zdôraznenie či vyostrenie. ENMT už tu predviedlo absolútnu precíznosť. Bezchybnú súhru a orientáciu zaisťoval jednoznačnými, úspornými gestami dirigent Arash Yazdani. Veľmi pôsobivá bola skladba Marca Sabata Fleeting flight sleeping woke. Sabat používa systém prirodzeného ladenia, v centre stoja súzvuky, ktoré sú týmto ladením vytvorené. Jeho práca s mikrotonalitou, respektíve s mikrointervalmi, buduje originálny zvukový priestor, do ktorého zasadzuje premenlivé dianie. Miroslav Beinhauer tu vstupuje do interakcií s ansámblom, harmónium celkový zvukový obraz dotvára, niekde z neho výrazne vystupuje. Fascinujúco zneli plochy, veľmi farebne zahrané, v ktorých sa dianie upokojovalo a mali až katarzný efekt.

Do celkom iných výrazových rovín nás preniesla skladba Antichrist-Fresco, ktorej autorom je Gérard Pape. Ako píše v anotácii k skladbe, ide o zvukovú evokáciu kontroverzného filmu Antichrist Larsa von Triera. Vyznenie skladby tomu jednoznačne zodpovedalo. Hutná, diskontinuálna sadzba bola pretkaná zúfalými zvukmi, ktoré vydávali jednotliví hráči. Za to, ako sa tejto úlohy zhostili, im patrí nesmierne uznanie: zvlášť hráčom na dychové nástroje, ktorý zvukové efekty promptne kombinovali s hrou. Harmónium znie prevažne v krajných polohách, repetitívnymi súzvukmi prispieva k celkovému zvukovému obrazu hrôzy. Napriek vynikajúcej interpretácii bolo na môj vkus ale rozmanitých efektov už príliš. Navyše, priznávam, že po prvotnom údese na mňa atmosféra diela už nepôsobila skľučujúco a cynicky, ale na niektorých miestach až groteskne.

Druhú polovicu koncertu otvorila veľmi zaujímavá kompozícia dirigenta Arasha Yazdaniho s názvom contains strong emotions and explicit sounds. Autor tento titul považuje za tak výstižný, že sa rozhodol anotáciu nenapísať; názov totiž prezrádza všetko. Dá sa s tým súhlasiť. Autor do kompozície zahrnuje veľmi intenzívne, sugestívne momenty, ani expresívnejšie postupy ale nie sú karikatúrami. Brilantne pracuje s gradáciami, a celkovo sa mu darí vystavať tektonicky veľmi funkčnú štruktúru. Materiál je pritom niekedy až triviálny: na niektorých miestach je založený na stupniciach, Yazdani ich ale využíva veľmi pozoruhodne.

Nasledovala skladba Klausa Langa QVIS EST. Inšpiračným východiskom bol autorovi príbeh filozofa Nágárdžunu, ktorý mohol Buddhovi položiť dve otázky. Skladba začína súzvukmi v harmóniu, v basových polohách, do ktorých postupne opatrne vstupujú ďalšie nástroje. Teleso v tejto skladbe fungovalo veľmi organicky, vytvorilo úžasnú chvejivú atmosféru, plnú najrôznejších nuáns, často založených práve na možnostiach vyplývajúcich z hustejšieho, mikrotonálneho systému. Poslednou skladbou, ktorú zahralo ENMT, bol kus Touching the First Sounds od skladateľky Elis Hallik. Charakterovo je skladba na mnohých miestach krehká, kontemplatívna, autorka ale myslí aj na kontrast v podobe rozrušenejších úsekov. Skladba vyniká skvelou inštrumentáciou, dôležitú rolu tu má saxofón, na ktorý výborne hral Ivo Lille.

Black Angels Songs Miroslava Tótha sa mali najskôr odohrat open-air, na nábreží Ostravice. Nakoniec ale koncert prebehol v Kostele svatého Vojtěcha a myslím, že to pre tento typ kompozície bolo veľmi dobré prostredie. Písať o Black Angels Songs a ich interpretácii je dosť náročné. Pre závažné, smutné mimohudobné východiská a to, aké prenikavé je ich hudobné spracovanie, totiž jazyk recenzií celkom nepostačuje. Miroslav Tóth skladbu venuje rodičom Fedora Gála, slovenského sociológa a publicistu, s ktorým Tóth už viackrát spolupracoval.

Gálov otec Vojtech bol zastrelený na pochode smrti z koncentračného tábora Sachsenhausen, matka Barbora potom synov vychovávala sama. Zároveň sa Tóth inšpiruje dnes už ikonickou kompozíciou Black Angels Georgea Crumba: obe skladby reflektujú vojnové udalosti, zhodujú sa aj inštrumentáciou.

Skladbu v Ostrave uviedol krátky Epitaf, v ktorom Fedor Gál o osude svojho otca hovorí. Je to priamočiare, krátke rozprávanie, ktoré až paralyzuje. Tóthova skladba potom tieto pocity umocňuje, jednak intenzívnym, až surovým výrazivom, jednak pietnymi, umiernenými časťami. Ak pritom hovorím o emóciách, rozhodne tým nemyslím, že by Tóth na pocity poslucháča pôsobil vypočítavo. Neviem, aký bol jeho presný zámer; skôr som ale mala dojem, že predkladá svoju perspektívu, výklad, ku ktorému už ale každý nájde svoju cestu a postoj sám.

Formálne je táto zhruba hodinu trvajúca skladba členená do troch častí: Book I, Book II a Epitaf. V Ostrave zneli časti vlastne odzadu; začínalo sa Epitafom. Základnými myšlienkovými prvkami sú úryvky z deviatich pohrebných a vojnových skladieb. Zreteľne napríklad počujeme prácu s Chopinovým Marche funèbre – niekedy slúži ako rytmický základ, niekedy je motív vyslovene deformovaný. Vďaka týmto motívom sú v skladbe zreteľné súvislosti, pre tektonický priebeh sú tak kľúčové. Obzvlášť dobre to funguje v Book II, v jemnejšej, elegickej Book I už práca s nimi na niektorých miestach nebola tak nosná. Kým Book I je čisto akustická a výrazovo subtílna, v Book II používa Tóth elektroniku, ktorou do deja výrazným spôsobom vstupuje, zhusťuje faktúru, dosahuje exponovaných zvukových rovín. Médium je pritom založené na nahrávkach deviatich skladieb, ktoré sú použité aj v partoch hráčov. Výslednú podobu dosiahol Tóth použitím resamplingu a granulárnej syntézy.

Interpretmi Black Angels Songs boli Dystopic Requiem Quartet v zložení David Danel, Anna Veverková, Júlia Urdová a Andrej Gál. Súbor pritom vznikol špeciálne pri príležitosti prevedenia tohto diela. Treba povedať, že výkon protagonistov bol pre vyznenie diela rozhodujúci. Skutočne som mala pocit, že sa s dielom zžili, pochopili všetky jeho roviny, neostali na povrchu ani tam, kde by sa iní interpreti azda proste uspokojili s nasadením čo najexpresívnejšej dynamiky. Tóth na hráčov kladie nemalé technické nároky: exponované úseky bravúrne zvládal David Danel. Miroslav Tóth a Dystopic Requiem Quartet tak spolu vytvorili uhrančivý, znepokojivý, v určitom zmysle ale aj dojemný celok, bez falošného sentimentu či prehrávaného zúfalstva, určite ale s potenciálom zasiahnuť: každého ale asi trochu iným spôsobom.

Foto: Martin Popelář