„Česká filharmónia zanechala dojem veľmi kvalitného, všestranného ansámblu.“

„Vtisnúť dielu hĺbku tak, ako sa to podarilo Capuçonovi, nie je samozrejmosťou.“

„Byčkov publiku ponúkol spolu s orchestrom originálnu „Novostvetskú“ bez náznaku šablónovitosti.“

Prvý z trojice koncertov Českej filharmónie vo viedenskom Musikvereine odznel, za prítomnosti niekoľkých štátnikov, v sobotu 24. novembra. Večer bol zároveň zakončením cyklu filharmonikov k 100. výročiu vzniku republiky: orchester sa spolu so šéfdirigentom Semjonom Byčkovom predstavil prevažne v dielach českých autorov. Jedinou výnimkou bol vedľa Fišera, Smetanu a Dvořáka Koncert pre violončelo a orchester č. 1 Camilla Saint-Saënsa, v ktorom Česká filharmónia sekundovala skvelému Gautierovi Capuçonovi.

Hosťovanie v Musikvereine je tiež zavŕšením inauguračného turné nového šéfdirigenta Byčkova. V sobotu so svojim orchestrom predviedol Double pre orchester Luboša Fišera, Smetanove tance z Predanej nevesty, spomínaný Saint-Saënsov koncert a na záver Dvořákovu Deviatu symfóniu „Z Nového sveta“. Už na pohľad je to program, v ktorom sa teleso mohlo naplno ukázať v najrôznejších podobách – to sa aj naplnilo a Česká filharmónia zanechala dojem veľmi kvalitného, všestranného ansámblu.

V úvodnom Double pre orchester z roku 1969 stavia autor, Luboš Fišer, na dvoch celkom odlišných rovinách. Jedna je „moderne“ disonantná, naliehavá, v ascendenčných postupoch, druhá je priamo odvodená z hudby barokového skladateľa Johanna Fischera a od prvej odlišuje štýlom aj odľahčeným charakterom. Tieto roviny sú k sebe nekompromisne radené, tak, aby vyznievala ich kontrastnosť. V podaní Českej filharmónie pôsobila skladba zvukovo veľmi presvedčivo, s pochopením. Double pre orchester by však znieslo aj výraznejšie vykreslenie daných kontrastov – v tomto zmysle sa mi zdala byť interpretácia nie celkom dovedená do dôsledku.

Predohra, Polka, Furiant a Skočná z opery Predaná nevesta boli v podaní Českej filharmónie naozaj iskrivé a technicky absolútne suverénne aj v nasadených rýchlych tempách. Hudobníci ani na moment neskĺzli do chaotickosti alebo naivného folklórizmu, ktorý u Smetanu niektorí ešte stále hľadajú. Najmä záverečná Skočná bola naozaj pôsobivá. Vzhľadom k tomu, že ide o tance, by som na niektorých miestach privítala možno o čosi hravejší podtón; včerajšie prevedenie bolo však skôr temperamentné než pôvabné, čo je, samozrejme, celkom v poriadku.

Koncert pre violončelo a orchester a mol francúzskeho skladateľa Camilla Saint-Saënsa predviedol vo Viedni spolu s filharmonikmi vynikajúci Gautier Capuçon, jeden z najvyhľadávanejších violončelistov súčasnosti. Francúzsky interpret v piatok očaril svojim kultivovaným, trochu introvertným, stále však uhrančivým a veľmi precíteným, invenčným prejavom. Saint-Saënsov koncert ponúka interpretovi mnoho miest, kde sa má možnosť po technickej stránke ukázať, vtisnúť však dielu hĺbku tak, ako sa to podarilo Capuçonovi, však už samozrejmosťou nie je. Virtuozita ako by ho ani nezaujímala, skrátka hral a aj v najbrilantnejších pasážach si zachoval nadhľad a eleganciu. Na túto hru pristúpila aj Česká filharmónia, výsledkom čoho bola subtílna, neohlušujúca interpretácia, s ťažiskom v nižšej dynamike. Spolu s harfistkou Janou Bouškovou zahral sólista prídavok, Labuť zo skladateľovho Karnevalu zvierat.

Celú druhú časť potom vyplnilo jednoznačne najznámejšie české symfonické dielo, Deviata symfónia Antonína Dvořáka. Existuje mnoho pojatí tejto symfónie a je už možno celkom náročné nájsť si k nej vlastnú cestu. Byčkovovi sa to bez pochýb podarilo a publiku v Musikvereine ponúkol spolu s orchestrom originálnu „Novostvetskú“ bez náznaku šablónovitosti. Byčkov akoby bazíroval viac na detailoch, najmä v prvej a druhej časti. Na jednej strane veľmi príjemný prístup, pri ktorom v notoricky známej kompozícii zrazu počujete jednotlivé frázy inak, akoby trochu nanovo. Na druhej strane sa mi však sústredenia na detail zdalo až príliš a napríklad Largo z môjho pohľadu neplynulo úplne hladko. Na tom, že šlo o skvelé prevedenie, to však neuberá. Orchester bol maximálne pripravený, bez technických zaváhaní, s výrazom a na väčšine miest z vyrovnanou zvukovosťou. Aj sólové línie anglického rohu či flauty boli naozaj veľmi vydarené a symfóniu ako celok ešte pozdvihli. Nesmierne strhujúca bola potom hlavne štvrtá časť, Allegro con fuoco. Údernosť, presnosť frázovania, neokázalá majestátnosť – vďaka týmto a mnohým iným atribútom dostal večer mimoriadne sugestívnu bodku.

Vystúpenie Českej filharmónie ma tak presvedčilo najmä o dvoch veciach. Prvej, že jej spojenie so Semjonom Byčkovom bude (a vlastne už je) veľmi funkčné a prínosné. A druhej, že v prípade prvého českého orchestra môžeme naozaj hovoriť o telese na svetovej úrovni, ktoré Veľkú sálu Musikverainu dokáže postaviť na nohy.

Foto: Petra Hajská, FB Jany Bouškové