pátek, 30 červenec 2021 09:13

V hlavní roli violoncello: La Ritirata se španělským barokem a klasicismem

Autor:

„Výnimočne uhrančivo sa hudobníci predstavili v Sonáte pre violončelo a basso continuo a mol od Giuseppe Antonia Paganelliho.“

„Už od prvých tónov úvodnej Sinfonie pre violončelo a basso continuo D dur od Antonia Caldaru bolo zrejmé, aký výnimočný zvuk dokáže Obregón na svojom nástroji vytvoriť.“

„Josetxu Obregón vtipne poznamenal, že skladbu hrajú po celej Európe a čakajú, kedy sa ozve niekto, kto bude schopný určiť autora.“

 

2000

 

Il violoncello brillante: taký bol podtitul koncertu, ktorý sa uskutočnil 28. júla v rámci festivalu Letní slavnosti staré hudby. Výstižnejší názov by sme pritom hľadali ťažko. Vynikajúci španielsky violončelista Josetxu Obregón sa totiž skvele predstavil v nádhernom programe, zloženom z diel španielskeho baroka a klasicizmu.

Autormi desiatky skladieb, ktoré zazneli v letnom refektári Strahovského kláštora, pritom boli španielski skladatelia (Gaspar Sanz), ale predovšetkým talianski umelci, ktorí v Španielsku nejaký čas pôsobili. Medzi týchto autorov sa radí napríklad Domenico Scarlatti, Luigi Boccherini, Antonio Caldara, Giuseppe Antonio Paganelli či Francesco Paolo Supriano. Lahôdkou bolo potom zaradenie anonymu, Adagia pre violončelo a basso continuo, ktoré sa našlo v rukopisoch (Barcelona, Archivo de la Basilica de Santa Maria del Pi, Ms. 158), pri Boccheriniho skladbách.

 

2001

 

Josetxu Obregón vystúpil so svojím súborom La Ritirata, kde s ním hrá Daniel Oyarzabal (čembalo, organ) a Daniel Zapico (teorba). Ide o veľmi zohraný súbor, ktorý po celý večer dosahoval veľmi vysokých zvukových kvalít – a ktorý preukazoval naozaj veľké porozumenie voči skladbám a ich poučenej interpretácii. Vo viacerých prípadoch išlo o skladby, ktoré sú známe v „bežnej“ interpretácii a dokonca v úpravách: počuť ich takto bolo preto veľmi osviežujúce.

Výnimočne uhrančivo sa hudobníci predstavili napríklad v Sonáte pre violončelo a basso continuo a mol od Giuseppe Antonia Paganelliho, kde sa stretávali v dramatickejších, väčších gestách. Obdivuhodnú súhru zas preukázali v nevšednej, rytmicky komplexnej Gighe z Balletta II od Giacoma Facca. Celkovo sa vkusne vysporiadali s nástrojovým obsadením bassa continua, kde teorbu doplňoval Daniel Oyarzabal striedavo na organový pozitív (predovšetkým v pomalých vetách) a na čembalo. Oyarzabal sa predstavil aj sólovo, v Sonáte F dur K 82 od Scarlattiho a vo Fandangu d mol R 146 od Antonia Solera. V oboch kusoch sa predstavil ako technicky dobre disponovaný hráč, hoci bolo počuť pár nepresností. Ako sólista sa predstavil aj teorbista Daniel Zapico. Zahral známe Españoletas od Gaspara Sanza, ako som sa po koncerte dozvedela, vo svojej vlastnej transkripcii. Teorba dodala skladbe veľmi pôsobivé farebné odtiene a interpretácia bola skutočne vydarená; Zapico ovláda nástroj s veľkým nadhľadom a dokáže na ňom skutočne tvoriť.

 

2002

 

Hlavným protagonistom bol však Josetxu Obregón. Už od prvých tónov úvodnej Sinfonie pre violončelo a basso continuo D dur od Antonia Caldaru bolo zrejmé, aký výnimočný zvuk dokáže na svojom nástroji vytvoriť. Krásne tvarované melódie, napríklad v Adagiu Caldarovej Sinfonie či Preludiu nasledujúceho Balletto II od Giacoma Facca, zneli v jeho podaní až dojímavo. Josetxu hral ušľachtilým tónom, ktorý na mňa ale zároveň na vhodných miestach pôsobil takpovediac trochu rustikálne: to dodávalo, najmä rýchlym a tanečným častiam (napríklad Presto z Caldaru či Gigue z Paganelliho Sonáty), príjemný šmrnc. Bez basso continua sme Obregóna počuli len raz, v Toccate quinta od Francesca Paola Supriana.

 

2004

 

Trochu menej ma zaujala Sonáta pre violončelo a basso continuo G dur od Domenica Porrettiho, kde v súbore nastalo aj pár intonačných neistôt. Krátko po nej však nasledovalo „anonymné“ Adagio: za mňa vrchol večera, prekrásna a harmonicky zaujímavá kompozícia, v ktorej La Ritirata vytvorila úchvatnú atmosféru a bola hráčsky absolútne suverénna. Josetxu Obregón vtipne poznamenal, že skladbu hrajú po celej Európe a čakajú, kedy sa ozve niekto, kto bude schopný určiť autora. Možno ale čakať netreba: neznáme autorstvo čaru skladby len nahralo. Záver patril Boccherinimu a jeho Sonáte pre violončelo a basso continuo C dur G.6: zvlášť potešilo iskrivé, hravé Allegro. La Ritirata potom dvakrát pridávala: jeden veľmi nezvyčajný Boccheriniho menuet a Allegro z jednej z Caldarových sonát.

 

2003

 

2005

 

2007

 

Foto: Petra Hajská

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.