„Výnimočne uhrančivo sa hudobníci predstavili v Sonáte pre violončelo a basso continuo a mol od Giuseppe Antonia Paganelliho.“

„Už od prvých tónov úvodnej Sinfonie pre violončelo a basso continuo D dur od Antonia Caldaru bolo zrejmé, aký výnimočný zvuk dokáže Obregón na svojom nástroji vytvoriť.“

„Josetxu Obregón vtipne poznamenal, že skladbu hrajú po celej Európe a čakajú, kedy sa ozve niekto, kto bude schopný určiť autora.“

Il violoncello brillante: taký bol podtitul koncertu, ktorý sa uskutočnil 28. júla v rámci festivalu Letní slavnosti staré hudby. Výstižnejší názov by sme pritom hľadali ťažko. Vynikajúci španielsky violončelista Josetxu Obregón sa totiž skvele predstavil v nádhernom programe, zloženom z diel španielskeho baroka a klasicizmu.

Autormi desiatky skladieb, ktoré zazneli v letnom refektári Strahovského kláštora, pritom boli španielski skladatelia (Gaspar Sanz), ale predovšetkým talianski umelci, ktorí v Španielsku nejaký čas pôsobili. Medzi týchto autorov sa radí napríklad Domenico Scarlatti, Luigi Boccherini, Antonio Caldara, Giuseppe Antonio Paganelli či Francesco Paolo Supriano. Lahôdkou bolo potom zaradenie anonymu, Adagia pre violončelo a basso continuo, ktoré sa našlo v rukopisoch (Barcelona, Archivo de la Basilica de Santa Maria del Pi, Ms. 158), pri Boccheriniho skladbách.

Josetxu Obregón vystúpil so svojím súborom La Ritirata, kde s ním hrá Daniel Oyarzabal (čembalo, organ) a Daniel Zapico (teorba). Ide o veľmi zohraný súbor, ktorý po celý večer dosahoval veľmi vysokých zvukových kvalít – a ktorý preukazoval naozaj veľké porozumenie voči skladbám a ich poučenej interpretácii. Vo viacerých prípadoch išlo o skladby, ktoré sú známe v „bežnej“ interpretácii a dokonca v úpravách: počuť ich takto bolo preto veľmi osviežujúce.

Výnimočne uhrančivo sa hudobníci predstavili napríklad v Sonáte pre violončelo a basso continuo a mol od Giuseppe Antonia Paganelliho, kde sa stretávali v dramatickejších, väčších gestách. Obdivuhodnú súhru zas preukázali v nevšednej, rytmicky komplexnej Gighe z Balletta II od Giacoma Facca. Celkovo sa vkusne vysporiadali s nástrojovým obsadením bassa continua, kde teorbu doplňoval Daniel Oyarzabal striedavo na organový pozitív (predovšetkým v pomalých vetách) a na čembalo. Oyarzabal sa predstavil aj sólovo, v Sonáte F dur K 82 od Scarlattiho a vo Fandangu d mol R 146 od Antonia Solera. V oboch kusoch sa predstavil ako technicky dobre disponovaný hráč, hoci bolo počuť pár nepresností. Ako sólista sa predstavil aj teorbista Daniel Zapico. Zahral známe Españoletas od Gaspara Sanza, ako som sa po koncerte dozvedela, vo svojej vlastnej transkripcii. Teorba dodala skladbe veľmi pôsobivé farebné odtiene a interpretácia bola skutočne vydarená; Zapico ovláda nástroj s veľkým nadhľadom a dokáže na ňom skutočne tvoriť.

Hlavným protagonistom bol však Josetxu Obregón. Už od prvých tónov úvodnej Sinfonie pre violončelo a basso continuo D dur od Antonia Caldaru bolo zrejmé, aký výnimočný zvuk dokáže na svojom nástroji vytvoriť. Krásne tvarované melódie, napríklad v Adagiu Caldarovej Sinfonie či Preludiu nasledujúceho Balletto II od Giacoma Facca, zneli v jeho podaní až dojímavo. Josetxu hral ušľachtilým tónom, ktorý na mňa ale zároveň na vhodných miestach pôsobil takpovediac trochu rustikálne: to dodávalo, najmä rýchlym a tanečným častiam (napríklad Presto z Caldaru či Gigue z Paganelliho Sonáty), príjemný šmrnc. Bez basso continua sme Obregóna počuli len raz, v Toccate quinta od Francesca Paola Supriana.

Trochu menej ma zaujala Sonáta pre violončelo a basso continuo G dur od Domenica Porrettiho, kde v súbore nastalo aj pár intonačných neistôt. Krátko po nej však nasledovalo „anonymné“ Adagio: za mňa vrchol večera, prekrásna a harmonicky zaujímavá kompozícia, v ktorej La Ritirata vytvorila úchvatnú atmosféru a bola hráčsky absolútne suverénna. Josetxu Obregón vtipne poznamenal, že skladbu hrajú po celej Európe a čakajú, kedy sa ozve niekto, kto bude schopný určiť autora. Možno ale čakať netreba: neznáme autorstvo čaru skladby len nahralo. Záver patril Boccherinimu a jeho Sonáte pre violončelo a basso continuo C dur G.6: zvlášť potešilo iskrivé, hravé Allegro. La Ritirata potom dvakrát pridávala: jeden veľmi nezvyčajný Boccheriniho menuet a Allegro z jednej z Caldarových sonát.

Foto: Petra Hajská