„Predpokladmi pre to, aby sa koncert stal zážitkom vystupujúcim z priemeru, bola v prvom rade jedinečná sólistova osobnosť a svojrázne, často veľmi vtipné, bezprostredné vystupovanie.“

„Svojím hlasom je tento spevák schopný skutočne bezprostredne vtisnúť potrebnú emóciu a dať jedinečný zmysel každému slovu.“

„Program nebol jednoduchý a prebiehal bez prestávky. Napriek tomu však Villazón za nadšených reakcií publika ešte trikrát pridal.“

„Viděti promotéra na pódiu před začátkem koncertu nemusí být katastrofa,“ uviedla sa Alena Kunertová tento utorok v Rudolfinu, keď ohlasovala zmenu programu očakávaného recitálu Rolanda Villazóna. Jej slová sa pritom do bodky naplnili. Kvôli zdravotným problémom harfistu Xaviera De Maistre sme totiž síce nepočuli pôvodne avizované latinskoamerické piesne, slávny tenorista si však podmanil publikum programom z piesní talianskych, za sprievodu klaviristky Morgane Fauchois-Prado.

Rolando Villazón už dlhé roky patrí medzi najvyhľadávanejších operných spevákov. Navyše, ako je známe, nevyhli sa mu zásadné problémy s hlasom. Odborníci aj publikum majú preto dostatok priestoru a „dát“ porovnávať výkony tohto umelca v minulosti a dnes: často s povzdychom, že to už nie je celkom ten Villazón, akého poznali. Nechcem s týmto názorom polemizovať, minimálne v tejto recenzii ale nepovažujem za potrebné ohliadať sa za spevákovou predošlou kariérou. 29. júna sme totiž v Rudolfinu počuli vystúpenie, v ktorom Villazón ukázal všetky tie kvality, ktorých dosahuje teraz. A tých teda rozhodne nie je málo.

Predpokladmi pre to, aby sa koncert stal zážitkom vystupujúcim z priemeru, bola v prvom rade jedinečná sólistova osobnosť a svojrázne, často veľmi vtipné, bezprostredné vystupovanie. Druhým predpokladom bol potom zaujímavý, poslucháčsky vďačný program. Skladal sa z trinástich skladieb, v drvivej väčšine piesní, rôznych talianskych autorov, od baroka až po druhú polovicu 19. storočia. Nakoľko sa program menil na poslednú chvíľu a o piesňach sme sa vo svojich programoch nedočítali, komentoval jednotlivé čísla samotný sólista, z čoho sa napokon stala obrovská devíza koncertu. Obdiv je na tomto mieste nutné vysloviť aj klaviristke Morgane Fauchois-Prado. Za Xaviera De Maistre „zaskočila“ evidentne veľmi pohotovo a sprievodné party boli v jej podaní zahrané skutočne znamenite.

Jednotlivé piesne v programe mali veľmi rozličný charakter. Zatiaľ, čo niektoré svojou jednoduchosťou pripomínali ľudové piesne, niektoré závažnejšie sa blížili opernému vyzneniu. Tomu Villazón, samozrejme, prispôsoboval aj štýl vystupovania a prácu s hlasom. Osobne ma zaujal hneď v prvej piesni, Per la gloria d’adorarvi od Giovanniho Bononciniho, ktorú zaspieval veľmi subtílne. Nasledujúca Tre giorni son che Nina od Vincenza Legrenzia Ciampiho, respektíve Giovanniho Battistu Pergolesiho bola dramatickejšia, na vzrušený charakter potom spevák nadviazal aj nasledujúcou Vergin tutto amor od Francesca Duranteho. Najväčšmi ma v týchto piesňach presvedčili príjemné, mäkko sfarbené stredné polohy. V tých vyšších síce sólista dosahoval pôsobivú zvukovosť, tón ale mohol byť trochu zaoblenejší.

V troch piesňach od Vincenza Belliniho: Malinconia, Vaga luna che inargenti a Torna, vezzosa Fillide mi v lyrických, melodických úsekoch chýbala väčšia plastickosť fráz. Villazón však každú z týchto piesní dokonale vyšperkoval, čo sa týka výrazu, a publikum absolútne uhranul. Svojím hlasom je tento spevák schopný skutočne bezprostredne vtisnúť potrebnú emóciu a dať jedinečný zmysel každému slovu, čím som sa rada nechala uniesť. Vrcholom bola v tomto ohľade (aspoň pre mňa) pieseň Non t’accostare all’urna, jedna z trojice Verdiho raných piesní: ďalšími boli vojensky ladené Il poveretto a členitá pieseň L’esule. Trochu mi, ako vo Verdiho piesňach, tak občas aj inde v programe, prekážala spevákova tendencia ku glissandovým nasadeniam tónov, zvlášť pri stúpajúcich intervaloch.

Večer zakončili piesne Francesca Paola Tostiho: Non t’amo più, L’ideale (ktorú spevák sympaticky, v rámci Mesiaca hrdosti sexuálnych menšín venoval príslušníkom LGBTI komunity) a L’alba separa dalla luce l’ombra. V mnohých miestach veľmi vášnivé piesne so sebou priniesli krásne, strhujúce momenty, ale aj exponované roviny, v ktorých už občas bolo počuť hlasovú únavu interpreta. Niet divu: program nebol jednoduchý a prebiehal bez prestávky. Napriek tomu však Villazón za nadšených reakcií publika ešte trikrát pridal: zabavil prípitkovou scénkou s pollitrom piva, hudobne potešila hlavne pieseň od Alberta Ginasteru, ktorá mala byť zaradená do pôvodného programu. Išlo o veľmi vydarenú interpretáciu: a snáď aj o prísľub, že sa Rolando Villazón s latinskoamerickým programom do Prahy skutočne ešte vráti.

Foto: Petr Dyrc