pondělí, 19 listopad 2018 17:19

Odvážný a kvalitní Contempuls s Mahanem Esfahanim a Yarn/Wire

Autor:

 

„Rounds sú ukážkou toho, čo všetko čembalo dokáže: zvlášť, ak naň hrá interpret takých dispozícií, ako Esfahani.“

„Hudbe, ktorú hrá bezhranične, verí a poslucháčom ju tak posúva až odzbrojujúco presvedčivú

„Yarn/Wire sú nesmierne zohraté, sugestívne teleso.“

 

4638306421017429998820125503212536339628032n

 

 

 

Festival Contempuls, jedno z najvýraznejších pražských a vôbec českých podujatí venovaných súčasnej hudbe, sa už po deviatykrát uskutočnil v nedeľu 18. novembra. Tento raz šlo o dva koncerty organizované do jedného večera, čomu zodpovedal aj prívlastok udalosti, Contempuls Night. V novej sále holešovického DOXu sa tak predstavil čembalový virtuóz Mahan Esfahani a newyorské kvarteto hudobníkov Yarn/Wire.

Contempuls si za svoj cieľ dáva predstaviť najnovšie trendy súčasnej hudby, bez kompromisov či prvoplánovej snahy „zavďačiť“ sa poslucháčovi, zato však s dôrazom na kvalitu interpretácie a vybraných diel: túto črtu festivalu na úvod vtipne vystihol dramaturg festivalu Josef Třeštík, keď poslucháčom zaprial „příjemný, nebo spíše zajímavý poslech“. Neodmysliteľnou súčasťou sú v takomto prípade aj premiéry. V nedeľu po prvýkrát zazneli dve kompozície vytvorené priamo na objednávku Contempulsu – Triggering Miroslava Srnku a Pěsti Šimona Vosečka.

Prvým koncertom večera bol recitál Mahana Esfahaniho, iránsko-amerického hudobníka, žiaka Zuzany Růžičkovej. Jeden z najuznávanejších čembalistov dneška zahral skladby Grahama Lyncha, Luciana Beria, Kaiji Saariaho, Miroslava Srnku a Anahity Abbasi: s niekoľkými z autorov pritom interpret dlhodobo spolupracuje. Na úvod odzneli dve kratšie kompozície, Lynchovo Admiring Yōrō Waterfall a Rounds Luciana Beria. Lynchova skladba pôsobí veľmi pokojne, kontemplatívne, hudobne načrtáva zvuk vodopádu – nie však vyslovene popisným, zvukomalebným spôsobom. V Esfahaniho interpretácii sa jednalo o precítené dielo s hĺbkou a jedinečnou atmosférou. Celkom iné sú temperamentné Beriove Rounds, skladba v troch väčších dieloch: prvý pracuje s motivickým materiálom v rôznych registroch, v druhom hráč otáča partitúru hore nohami, v treťom zas v pôvodnej polohe ale v rýchlejšom tempe. Prácu s materiálom a otáčanie nôt Esfahani pritom výstižne prirovnal k Bachovým postupom. Rounds sú pre mňa fascinujúcou ukážkou toho, čo všetko čembalo dokáže: zvlášť, ak naň hrá interpret takých dispozícií, ako Esfahani.

Jardin Secret II boli prvou skladbou večera, v ktorej sa ku čembalu pridala elektronika. Strhujúca kompozícia jednej z najpozoruhodnejších skladateliek dnešnej doby, Fínky Kaiji Saariaho, ukazuje rôzne vzťahy medzi elektronikou, ktorá má v tvorbe autorky výrazné miesto, a interpretom za nástrojom. Z nahrávok v tomto prípade znie hlas skladateľky a zvuky čembala. Čembalo sa v niektorých úsekoch stáva takpovediac súčasťou nahratého materiálu, v iných úsekoch k nemu vystupuje kontrastnejšie, v ďalších sa zas ocitajú v akomsi dialógu. Prevedenie, ktoré odznelo na Contempulse, bolo pre mňa naozaj silným zážitkom, s až provokatívnou energiou a absolútne suverénnym výkonom sólistu.

Inak sa k využitiu elektroniky stavia iránska autorka Anahita Abbasi vo svojich Intertwined Distances. Všetky nahraté zvuky sú výlučne čembalové, skladateľka sa pohráva s vzdialenosťou: časovou, priestorovou, s tým, ako ju vníma poslucháč. V tomto diele som azda najviac vnímala jednu z tých interpretových schopností, ktoré považujem za najkľúčovejšie: hudbe, ktorú hrá bezhranične, verí a poslucháčom ju tak posúva až odzbrojujúco presvedčivú. Abbasi v tejto skladbe stavia čembalo do celkom extrémnych polôh, nástroj, ktorý je ešte stále vnímaný skôr ako jemný a krehký, zrazu vyludzuje clustre v exponovanej dynamike. Esfahani však rozumie súvislostiam, priebehu kompozície a publiku tak ponúkol opus vo veľmi účinnej podobe.

Premiérovanú skladbu Triggering napísal Miroslav Srnka priamo pre Mahana Esfahaniho. Srnka patrí k najvyhľadávanejším českým autorom, medzi jeho výrazné počiny patrí napríklad opera South Pole uvedená v Bavorskej štátnej opere. Sám píše, že ako aj v iných skladbách pre sólové nástroje, aj v Triggering sa snaží objaviť, nájsť podstatu nástroja. Rolu zohráva opäť čas – medzi stisnutím klávesy a zaznením tónu, ale aj medzi tónmi samotnými, ktoré kvôli spôsobu, akým sa na čembale tvoria, prirovnáva Srnka k výstrelom. Skladbu som vnímala ako rozdelenú najmä do dvoch veľmi zreteľných, väčších blokov. Jedného, v ktorom je čembalo využité „klasicky“, a druhého, v ktorom Srnka predpisuje použitie „elektronického sláčika“. Po jeho pripevnení na strunu zaznieval neprerušovaný, rovný, až transcendentálne znejúci tón, ktorým bol absolútnym kontrastom k ostrým, krátkym tónom vytvorených brnknutím plektra. Ďalšie kontrasty som nachádzala aj v „pohybe“ po klávesoch, respektíve vo faktúre: raz horizontálnej, inokedy vertikálnejšej, takpovediac súzvukovej, prípadne v prepojení oboch. Napriek navonok veľmi rôznorodým postupom skladba logicky plynula, ako očividne prepracovaný, premyslený a pútavý celok.

Druhý koncert večera bol vystúpením skvelého amerického ansámblu Yarn/Wire. Súbor sa skladá z dvoch hráčov na klávesové nástroje (klaviristky Laura Barger a Ning Yu) a z dvoch hráčov na perkusie (Ian Antonio, Russell Greenberg). V DOXe sme si v ich podaní vypočuli časti skladby Images of Duration Alexa Minceka, premiérované dielo Pěsti od Šimona Vosečka a Feld od nemeckého skladateľa Enna Popeho. Yarn/Wire sú nesmierne zohraté, sugestívne teleso, ich interpretácia bola vo všetkých prípadoch dômyselná, strhli svojou energiou, presvedčili maximálnou koncentráciou.

Už v Images of Duration, ktoré začali drsnými údermi (hrala sa druhá a šiesta časť kompozície), ma svojím podaním hráči vtiahli do deja, so zaujatím som sledovala aj vizuálnu stránku vystúpenia: hra na perkusie si totiž v tejto aj v ďalších skladbách vyžadovala skutočne premyslenú „choreografiu“. Mincek o Images of Duration píše, že by si želal, aby poslucháči počúvali, ako počúvajú. Ani neviem, kedy sa mi tak presne splnilo to, čo bolo napísané v programe, počas diela som totiž naozaj vyberala, či budem vnímať skôr rôznu zvukovosť, vytvorenú spojením perkusií a dvoch klavírov, alebo premenlivú, nie celkom uchopiteľnú časovú dimenziu hudby.

Nemenej úderná bola premiéra skladby Šimona Vosečka, pôvodom českého skladateľa, ktorý pôsobí vo Viedni. Voseček sa presadzuje najmä na poli opery, zvlášť tej komornej: úspech mali jeho tituly ako Biedermann a žháři či Hybris. V texte o skladbe je uvedená Rilkeho báseň Schlußstück, pojednávajúca o smrti, autor potom sám píše o snahách, bojoch či plánoch ľudí do budúcnosti, ktoré si tvoria bez myšlienky na svoju smrteľnosť. Z môjho pohľadu sa v skladbe obe tieto myšlienkové roviny prelínajú – na jednej strane bojovnosť, zanietenosť, na druhej strane cítiť závažnosť, možno až jemne filozofický charakter. Každej z nástrojových „skupín“ prenecháva Voseček na úvod relatívne dlhý priestor, neskôr v skladbe už vystupujú naraz, občas dokonca prepojené podobnou výrazovosťou či materiálom. Pěsti určite zanechávajú nezvyčajný dojem, možno ťažšie spracovateľný, každopádne však intenzívny.

Záverečné číslo celého Contempulsu, dielo Feld, bolo veľmi vhodnou bodkou večera. Naozaj ma upútal spôsob, akým Poppe pracuje – zo skladieb tohto koncertu sa určite najviac približoval známym kompozičným postupom, motivicko-tematickej práci, zaužívaným hudobným žánrom. Keďže však toto všetko stavia do úplne iného kontextu,  skladba paradoxne možno vyzerať ako najväčší experiment. V prvej časti diela zreteľne počujeme typickú klavírnu faktúru, fragmenty melódii, skrátka niečo, čo z klasickej hudby v podstate poznáme. Ide ale skôr o vonkajšiu podobnosť a tieto prvky sa postupne tak pretvárajú, až mi napadlo, že si z nich skladateľ možno len robil žarty. Časť venovaná viac perkusiám mi potom zas nevdojak pripomenula improvizované vystúpenia jazzových muzikantov: opäť navonok, podstatou časti bola skôr práca s rôznou zvukovosťou nástrojov.

 

4642634321014907532405705548575985214947328n

 

Contempuls je tak celkom určite projektom v našich končinách veľmi záslužným a potrebným. Prevedenia súčasnej hudby na tak vysokej úrovni a z istého uhlu pohľadu odvážna dramaturgia sú totiž ešte stále vzácnymi atribútmi.

 

Foto: FB Contempuls

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.