„Púšťať sa do popisu rôznych nuáns na základe streamu je trochu ošemetné.“

„Nový šéfdirigent Raiskin viedol orchester spoľahlivo, s rozvahou, bez príliš okázalých gest.“

„Z môjho pohľadu bol Brahms vrcholom večera, s citlivou, zodpovednou prácou s detailmi.“

Slovenská filharmónia vstúpila v piatok 23. októbra do novej, 72. sezóny. Koncert streamovaný z bratislavskej Reduty bol pritom zároveň inauguračným koncertom nového šéfdirigenta prvého slovenského orchestru, pôvodom ruského umelca Daniela Raiskina. Do domácností svojich priaznivcov preniesli filharmonici pútavý a náročný program z diel Haydna, Suchoňa a Brahmsa. Koncert se dá pozrieť TU a tiež na Facebooku filharmónie.

Hoci si už na streamy zvykám, myslím, že sa nikdy nestanem žiadnou veľkou fanúšičkou tohto spôsobu koncertovania. Samozrejme, je to neporovnateľne lepšie, než byť bez koncertov úplne a niekedy ma poteší aj fakt, že si hudbu vychutnám pri čaji, sviečke a bez topánok na opätku. Zápory však, aspoň pre mňa, stále prevažujú. Nehovoriac o prípade, keď má po počúvanom koncerte vzniknúť recenzia. Už som o tom azda niekedy písala: znovu som si ale pripomenula, aké náročné môže byť pri zhodnotení koncertu správne rozkódovať vplyvy techniky, nahrávacej aj prehrávacej. Pri otváracom koncerte Slovenskej filharmónie som napríklad zaznamenala veľký rozdiel medzi počúvaním cez reproduktor a cez slúchadlá, pričom slúchadlá poskytli jednoznačne lepší zážitok. Stále som ale do istej miery mala dojem skreslenia, napríklad čo sa týkalo zvukového balansu sekcií orchestru. Púšťať sa do popisu rôznych nuáns je teda trochu ošemetné. Budem sa snažiť zamerať najmä na tie prvky večera, ktoré boli dobre pozorovateľné aj na diaľku, cez obrazovku.

Medzi takýmito prvkami bola pre mňa pripravenosť Slovenskej filharmónie, precíznosť, s akou hrali a nasadenie, ktoré sa skutočne dokázalo šíriť aj online. Hneď na úvod tiež zmienim kvalitu sláčikovej sekcie či momenty, o ktoré sa postarali prví hráči drevených dychových nástrojov a ktoré popíšem podrobnejšie neskôr. Takisto sa dal v mnohých ohľadoch odsledovať prístup nového šéfdirigenta, ktorý viedol orchester spoľahlivo, s rozvahou a skôr bez okázalých gest. Z hľadiska zvládnutia online prenosu na mňa zas celkom príjemne zapôsobilo krátke interview s Danielom Raiskinom. V priebehu pauzy ho viedol dramaturg Slovenskej filharmónie Juraj Bubnáš.

Ako prvá zaznela Symfónia č. 41 C dur od „otca symfónie“, Josepha Haydna. Symfónia, ktorá sa radí k takzvane slávnostným, bola v podaní Slovenskej filharmónie štýlovo elegantná, s technicky znamenitým zvládnutím brilantných úsekov v rýchlych častiach. Obzvlášť pôvabne pre mňa vyznela tretia časť, Menuet, kde hráči pod Raiskinovým vedením skutočne presvedčivo vystihli charakter tohto vznešeného tanca. Naopak prvú časť Allegro con spirito by som si vedela predstaviť ešte trochu vzdušnejšiu, odľahčenejšiu: hneď na úvod napríklad s ešte jasnejšími subito zmenami dynamiky. Naplno svoju energiu potom hráči využili v rozjasnenom Finale.

Na inauguračnom koncerte nesmela chýbať skladba slovenského autora. Pre piatkový večer padla dramaturgická voľba na nášho pravdepodobne najuznávanejšieho skladateľa, Eugena Suchoňa. Od autora, ktorého osobne dodnes považujem za nie celkom doceneného, zaznela päťčasťová Malá suita s passacagliou, op. 3, v úprave Bohumila Urbana. Ide o dielo, ktoré, v pôvodnej verzii pre klavír, vzniklo ešte počas štúdia u Vítězslava Nováka. Ide teda o relatívne rané dielo: Suchoňovu rustikálnu baladickosť tu však už s istotou rozoznávame. Tento charakter rešpektovala vo svojej interpretácii aj Slovenská filharmónia. Expresívne miesta, najmä v Scherze a napokon aj v Passacaglii, by naživo zneli určite ešte strhujúcejšie. V lyrickejších častiach (Prelúdium, Arietta) mohol byť tok hudby vedený možno trochu plastickejšie, aby ešte podporil prchavé vyznenie niektorých úsekov (napríklad úvod, alebo melodické tutti miesta v Ariette). Výborné výkony tu podali už spomínaní hráči na drevené dychové nástroje. Spomeniem veľmi pekne modelované sólové línie hoboju a klarinetu z úvodu Arietty, v podaní Roberta Holotu a Jozefa Eliáša.

Záver patril Brahmsovej Symfónii č. 1 c mol. Skladba vznikla po dlhom váhaní z autorovej strany. Brahms obdivoval Beethovena a mal strach, že na veľkosť jeho symfonického odkazu nikdy nebude schopný nadviazať. Vplyv Beethovena je pritom zrejmý. Nie nadarmo sa tejto symfónii hovorí aj Beethovenova „Desiata“, v jej štvrtej časti priamo rozpoznávame tému vychádzajúcu z Beethovenovho zhudobnenia Ódy na radosť (v interpretácii sláčikovej sekcie Slovenskej filharmónie zahraná až dojemne). Z môjho pohľadu bol Brahms najlepším číslom večera. Najviac zo všetkých skladieb som tu vnímala citlivú, zodpovednú prácu s detailmi. Tie boli, vo väčšine priebehu skladby, základom pre funkčnú výstavbu na vyšších úrovniach štruktúry. Zdalo sa, že Raiskin orchester neviedol do vyslovene extatických rovín. Náboj, s ktorým sa hráči do skladby pustili, bol ale jednoznačný. Lepšie pritom azda pôsobili skôr dramatické, než redšie, stíšené miesta. Opäť sme boli aj svedkami vydarených sól. V druhej časti to bol jednak precítený výkon koncertného majstra Jarolíma Emmanuela Ružičku, jednak sa v sólach od taktu 38 opäť skvele predstavili Holota a Eliáš. Róbert Kis potom v štvrtej časti krásne vytvaroval zásadné sólo lesného rohu, „pozdrav Clare Schumann“, nasledované náročnou, kvalitne zahranou odpoveďou flauty v podaní Cyrila Šikulu.

Otvárací a zároveň inauguračný koncert sme nemohli počuť naživo a tradičné dohady o tom, ako si orchester bude s novým šéfdirigentom rozumieť, či v akej forme tento rok teleso bude, sú v tejto chvíli nepatričné. Na základe streamu si však určite želám počuť „našich“ filharmonikov live čo najskôr.

Foto: Peter Brenkus