„Výkon Daniila Trifonova bol uhrančivý, znepokojujúci, chcelo by sa povedať až démonický.“

„Od klaviristu stále cítiť akýsi tajomný odstup, ktorým však priťahuje poslucháča ešte viac.“

„K Dvořákovej Symfónii č. 8 v podaní Semjona Byčkova a Českej filharmonie mi celkom bezprostredne napadnú dve veci: energia a tvorivosť.“

Zahájiť sezónu a prizvať si k tomu zahraničného sólistu svetového renomé: na to treba v dnešných časoch veľkú dávku šťastia, energie a rozhodne aj nervy z ocele. Česká filharmonie toto všetko evidentne mala a 23. septembra uvítala v Rudolfine svoje publikum spoločne s klaviristom Daniilom Trifonovom a trubkárkou Selinou Ott. Dirigoval šéfdirigent telesa Semjon Byčkov.

Aj prvý český orchester však musel rozhodnúť o stratégii fungovania v tejto situácii, ktorá nakoniec čiastočne ovplyvnila podobu programu. Filharmonici sú kvôli zamedzeniu šíreniu nákazy rozdelení do dvoch skupín, ktoré neprichádzajú do vzájomného kontaktu. Uviesť pôvodne avizovaného Mahlera teda už nebolo možné: nahradil ho Dvořák a jeho Symfónia č. 8 G dur, op. 88, počuli sme aj Koncert pro klavír, trúbku a sláčikový orchester č. 1 c moll, op. 35 Dmitrija Šostakoviče.

Práve v ňom bol hlavným protagonistom Daniil Trifonov, umelec, ktorý sa v súčasnej dobe radí k tým absolútne najzaujímavejším a najuznávanejším klavírnym virtuózom. Mnohé z atribútov, ktoré mu toto postavenie priniesli, predviedol aj v Šostakovičovi. Jeho výkon bol uhrančivý, znepokojujúci, chcelo by sa povedať až démonický. O Koncerte č. 1 sa hovorí ako o optimistickom, vtipnom diele, Trifonov vykladal tieto vlastnosti často až v sarkastickom tóne. Celkový zjav tohto klaviristu je vlastne rozporuplný – a tým fascinujúci, aspoň pre mňa. Na jednu stranu je to prístup plný vášne, Trifonov rozhodne nepôsobí introvertne. Zároveň však nepatrí k tým, ktorí by vrelo komunikovali s publikom (a orchestrom), stále cítiť akýsi tajomný odstup, ktorým však v tejto miere priťahuje poslucháča ešte viac.

Daniil Trifonov hral nekompromisne, veľmi presne, exponované miesta ešte zvýraznil ostrosťou úhozu. Zvlášť v krajných častiach zvolil veľmi prierazný tón, namiesto kultivovaného zvukového ideálu tak ponúkol až naturalistické vyznenie. Všetko mal však pod kontrolou a rytmicky pregnantnú štruktúru ovládal veľmi precízne. V inej polohe sa ukázal v prostredných, pomalších častiach, kde predviedol nádherné piana.

Trochu kontrastným prvkom voči Trifonovovi bola Selina Ott. Sólový part trúbky predvádzala umiernene, jemne, nízke dynamiky zvládala presvedčivo modelovať. Premýšľala som, či nie je oproti klaviristovi až príliš v úzadí, pravdou však je, že trúbka, hoci sólová, je v rámci partitúry niekde na pomedzí súčasti orchestra a sólového nástroju. Skvele sa ukázala aj sláčiková sekcia, ktorá pod vedením koncertného majstra Jana Fišera hrala v kompaktnom zvuku a s osobitou, k Šostakovičovi prináležiacou farbou.

Druhou na programe bola Dvořákova „Ôsma“. K podaniu Semjona Byčkova a Českej filharmonie mi celkom bezprostredne napadnú dve veci: energia a tvorivosť. V rýchlych častiach symfónie mal orchester neuveriteľný náboj, Byčkov stavil na vyznenie bez pátosu, ale s prirodzenou živelnosťou. Bolo to uchvacujúce počúvanie, hoci silné dynamiky občas posunuli symfóniu do trochu inej roviny, než v akej ju vnímam ja. Toto pojatie však napríklad umožnilo skvele vyznieť sekcii plechových nástrojov, ktorá ma v mnohých momentoch veľmi upútala: konkrétne napríklad trúbky s novým prvým hráčom Stanislavom Masarykom. V početných sólach drevených dychových nástrojov zas nechýbala značná dávka invencie, vďaka ktorej notoricky známe úseky nabrali trochu iný charakter a upozornili na nové súvislosti. To platilo ostatne o celej symfónii a bol to jeden z dôvodov, prečo ma po celý čas bavila. Z celku na mne zanechala najmenej výrazný dojem tretia časť Allegro grazioso, ktorému by z môjho pohľadu pristalo možno o trochu pružnejšie tempo. O predpísanú „gracióznosť“ však interpreti časť určite neochudobnili.

Česká filharmonie stále viac dokazuje svoj status orchestru, ktorý sa úrovňou približuje k tým najlepším svetovým orchestrom. Napokon, jej druhý zahajovací koncert 24. septembra odvysielajú hneď tri stanice: Mezzo, medici.tv a ČT art. Ostáva dúfať, že budeme orchester napriek všetkému počuť v tejto sezóne pravidelne, naživo a v plnom obsadení.

Foto: Petra Hajská