„Hudba, ktorá na koncerte znela, bola výlučne venovaná jedinej svätici, Panne Márii.“

„Pri spievanom prejave som mala občas pocit, akoby Blažíková spievala svoje autorské diela, nie hudbu starú takmer 800 rokov.“

„Nevšedný, v istých aspektoch azda až exotický, komorný zážitok.“

Hlboko do stredoveku preniesol poslucháčov tretí večer 21. ročníka festivalu Letní slavnosti staré hudby. Koncert v pražskom Kostole svätého Martina ve zdi bol očarujúcou „one-woman show“ Hany Blažíkovej, ktorá sa ako speváčka a hráčka na románsku harfu ujala piesní z troch významných hudobných rukopisov zo stredovekého Španielska.

Program bol 30. júla zložený z piesní zo zbierok Cantigas de Santa Maria (druhá polovica 13. storočia), Llibre Vermell de Montserrat (koniec 14. storočia) a Kódex Las Huelgas (začiatok 14. storočia). Ide o naozaj významné pamiatky, dobre zachované, a vlastne aj pomerne často uvádzané. V kontexte festivalovej ponuky šlo o dramaturgiu zachádzajúcu jednoznačne najďalej do hudobných dejín. Z tohto hľadiska bol koncert niečím výnimočný aj pre mňa: ako recenzentka som ešte koncert s takto datovanou hudbou nenavštívila. O to zaujímavejšie ale potom bolo pripravovať sa na tento večer. Okrem španielskej histórie, ktorá je, aj kvôli spojeniu s kráľom Alfonzom X. Múdrym (1221–1284), neopomenuteľná najmä pri Cantigas de Santa Maria, bol program zaujímavý aj v kontexte mariánskeho kultu. Hudba, ktorá na koncerte znela, bola totiž výlučne venovaná jedinej svätici, Panne Márii.

Mariánska úcta je v katolíckej cirkvi veľmi výrazným prvkom a hoci kanonici ustanovujú, že by nemala prevyšovať úctu k Svätej Trojici, dostáva sa Márii v rámci ľudovej zbožnosti nesmiernej pozornosti. Práve na Iberskom polostrove, ako píše v bulletine Hana Blažíková, bola táto tradícia mimoriadne silná a veriaci tu Pannu Máriu oslavovali veľkolepejšie, než akéhokoľvek iného svätého. Mariánskym kultom sú v dejinách hudby inšpirované mnohé diela, spomeňme si na početné zhudobnenia modlitby Ave Maria, sekvencie Stabat Mater dolorosa, prípadne tiež loretánskych litánií. Bolo teda naozaj podnetné počuť, ako sa tento fenomén odrážal v hudbe v časoch, kedy sa klasická hudba, ako ju poznáme, ešte len formovala, a sledovať použitú hudobnú reč, jej prostriedky. Jednohlas, ktorý dominoval zbierke Cantigas de Santa Maria, bol v piesňach z dvoch mladších rukopisov rozširovaný o ďalšie hlasy – a hoci občas počuť postupy, ktoré sú nám z modernejších skladieb už povedomé, v kontexte, v ktorom sa ocitnú, ich beztak musíme vnímať a vykladať celkom inak. V mladších z piesní už tiež možno jasnejšie vysledovať formové schémy, zodpovedajúce napríklad niektorej z tzv. formes fixes.

Hana Blažíková premenila štvrtkový večer na jeden elektrizujúci, podmanivý zážitok. Predviedla, spolu s prídavkami, celkom sedemnásť piesní. Väčšinou spievala zároveň s hraním na harfu (ktorá mala, podľa veku skladieb, rôznu, viac či menej sprievodnú rolu), zazneli však aj čisto inštrumentálne čísla a jedno číslo a cappella. Blažíkovej prístup je osobitý, prirodzený, zvlášť pri spievanom prejave som mala občas pocit, akoby spievala svoje autorské diela, nie hudbu starú takmer 800 rokov. Jej prednes vlastne v mnohom pôsobil relatívne „súčasne“, čo sa týka práce s hlasom, s dynamikou. Upútala plastickosť, nápaditosť, volená samozrejme zároveň veľmi citlivo vo vzťahu k charakteru interpretovaných piesní. Čo sa týka románskej harfy, prekvapilo ma, koľko odtieňov dokázala Hana Blažíková s krehkým, relatívne rýchlo doznievajúcim zvukom nástroja vykúzliť.

Piesne na programe mali rôzny charakter, niektoré boli oslavné, niekedy šlo o prosby, v niektorých prípadoch šlo vlastne o príbehy o Panne Márii. Z určitého hľadiska ma práve tieto príbehy veľmi zaujali. Pôsobili celkom civilne, Hana Blažíková sa sympaticky vložila do úlohy rozprávača príbehu. Medzi takéto čísla patrili najmä piesne o zázrakoch Panny Márie z Cantigas de Santa Maria, napríklad Quen serve Santa Maria (Kto slúži svätej Márii), alebo Non pod´ome pela Virgen (Muž nevydrží od Panny toľko bolesti). Ešte silnejšie na mňa účinkovali piesne ako Santa Maria leva (Panna Mária vráti), či záverečná, členitejšia Los set gotxs (Sedem radostí) z Lllibre Vermell, ktoré vyznievali naliehavejšie, a v podaní Blažíkovej mali priam mystický nádych. Krásne tiež vyznelo napríklad a cappella číslo Fontis in rivulum (Prameň v potôčku) z Las Huelgas. Ako celok: nevšedný, v istých aspektoch azda až exotický, komorný zážitok.

Foto: Petra Hajská