sobota, 13 červen 2020 16:23

Ještě jednou v divadle. Národní divadlo a Státní opera uzavřely sezónu.

Autor:

„Dramaturgia koncertu bola koncipovaná odľahčene, často aj s číslami kratšieho rozsahu.“

„Osobitou kapitolou programu sa stali dve skladby v úprave Miroslava Koptu pre plechové dychové nástroje.“

„Kateřina Kněžíková sa postarala o jeden z highlightov koncertu.“

 

0

 

Koncertom Opera před oponou uzatvorili 12. júna Národní divadlo a Státní opera svoju tohtoročnú, skrátenú sezónu. V komorných úpravách známych operných „hitov“ sa predstavili prední sólisti oboch scén, sprevádzaní hráčmi z oboch orchestrov.

Dramaturgia koncertu bola koncipovaná odľahčene, často aj s číslami kratšieho rozsahu. Členitosť programu však nerušila, naopak, aj vzhľadom na to, že bol koncert bez prestávky, to pôsobilo ako celkom dobré a dynamické riešenie. Navyše, treba predznamenať, že celková úroveň koncertu bola vysoká a večer tak mohol prebehnúť v príjemnom očakávaní toho, čo prinesie ďalšie číslo.

Hoci mal program operu už vo svojom titulku, začal sa skladbou „neopernou“. Išlo o Oktet F dur Franza Schuberta, respektíve o jeho prvú vetu, v podaní Karl-Heinza Steffensa (klarinet), Libora Soukala (fagot), Jakuba Hořejšího (lesní roh) a sláčikového kvintetu v zložení Hana Hložková, Michael Romanovský, Věra Sadílková, Štěpánka Kutmanová a Ondřej Melecký. Ansámblu vyšli najmä lyrickejšie, pomalšie miesta: presvedčivá tak bola napríklad adagiová introdukcia. V ďalšom priebehu mi ale v niektorých miestach chýbalo „orchestrálnejšie“ vyznenie: sadzba v spoločných gestách súboru možno vyžadovala plnší zvuk.

 

16

 

V prvom opernom čísle, árii Hat man nicht auch Gold beineben z Beethovenovho Fidelia, sa s absolútnou suverenitou predstavil Zdeněk Plech za sprievodu sláčikového kvinteta a klaviristky Alexandry Boroduliny. Rola Rocca Plechovi podľa môjho názoru skvele sedí celá, počuť teda aspoň časť z nej aj na tomto koncerte bolo pre mňa vítaným zážitkom. Zdeňka Plecha na pódiu vystriedala Jana Sibera s áriou Roxany z opery Kráľ Roger od Karola Szymanowského. K opojnej, tajomnej árii sa skvele hodil speváčkin striebristý timbre, prínosom boli aj jej kvalitne znejúce piana vo vysokých polohách. Okrem sláčikového kvinteta Siberu sprevádzala klaviristka Šárka Knížetová a harfistka Lucie Navrátilová.

 

14

 

Hravý duet Adiny a Dulcamiru Quanto amore! z Donizettiho Nápoja lásky spoločne predviedli Marie Fajtová a Jiří Sulženko s klavírnym sprievodom Martina Levického. Skladbu, ktorá preveruje pohyblivosť hlasu a schopnosti bezchybnej artikulácie aj v naozaj vypätých tempách (to je prípad najmä Dulcimaru), zvládli sólisti celkom s prehľadom a ani v náročných momentoch ich prevedenie nestrácalo vtip a pôvab. Z celkom iného súdka bola nasledujúca ária O Carlo, ascolta z Verdiho grand opery Don Carlo. Závažnú áriu, v ktorej Rodrigo umiera, zaspieval Jiří Brückler. Šlo podľa mňa o jedno z najvydarenejších čísel večera: Brückler je majiteľom veľmi pevne znejúceho, ale zároveň tvárneho hlasu, s ktorým dokázal fráze tejto členitej árie dobre vymodelovať. V tomto prípade mi ale k skladbe príliš nekorešpondovalo nástrojové obsadenie sprievodného ansámblu v zložení flauta, harfa, klavír. Hrali klaviristka Šárka Knížetová, harfistka Lucie Navrátilová a flautistka Tereza Večerková.

 

15

 

Osobitou kapitolou programu sa, minimálne teda pre mňa, stali dve skladby v úprave Miroslava Koptu pre plechové dychové nástroje. V prvom prípade to bol Sbor Cikánů z Verdiho Trubadúra, v druhom prípade ária Kráľovnej noci z Čarovnej flauty od Wolfganga Amadea Mozarta. Ansámbel hral v zložení Jiří Houdek, Marek Vajo, Walter Hofbauer (trúbky), Pavel Čermák, František Zazvonil, Miroslav Kopta (trombóny) a Luděk Hrabec (tuba). Že sa, najmä vo Verdim, vyskytli intonačné nepresnosti, je jedna vec. Druhá, dôležitejšia, je, že takto vystrihnuté koloratúry od plechových nástrojov som naozaj asi ešte nepočula: a girlandy Kráľovnej noci znejúce v trúbkach ma teda úprimne, a v tom najlepšom slova zmysle, pobavili.

Marie Fajtová sa na pódium vrátila v Musettinom valčíku z Pucciniho Bohémy za sprievodu Alexandry Boroduliny. Adina jej, z môjho pohľadu, pristala o niečo viac – v premenlivej Musettinej árii boli miesta (vyššie polohy, nižšie dynamiky), ktoré nevyšli príliš znelo. Fajtovú nasledovali Jana Sibera a Martin Šrejma v duete Terinky a Jiřího z Jakobína Antonína Dvořáka. Jana Sibera v tomto prípade pódium ovládla, Martin Šrejma jej sekundoval spoľahlivo, najmä z hľadiska fondu však s menej výrazným prejavom. Sprevádzal Martin Levický, husľové sólo zahral Alexej Rosík. Posledným sólovým číslom večera bol Ten lásky sen z Prodanej nevěsty. Recitatív a áriu od Bedřicha Smetanu predviedla Kateřina Kněžíková. Tá sa postarala o ďalší z highlightov koncertu svojou kultivovanou, prirodzenou interpretáciou, v ktorej mala aj najexponovanejšie momenty plne pod kontrolou. Ukázala, že aj so striedmejším prístupom je možné vytvoriť sugestívne pojatie: do vyšších dynamík sa púšťala len zriedka, o to zmysluplnejšie však ich použitie vyznelo. Spievala za sprievodu Martina Levického (klavír) Jana Součka (hoboj), Alexeja Rosíka, Stanislava Radu, Marty Špelinovej, Jonáša Lhotku a Michala Mandela (sláčikový kvintet).

 

7

 

Záver večera patril Mozartovej Figarovej svadbe. Najskôr z nej zaznela predohra v úprave pre dychové kvinteto od Billa Holcombea. Ansámbel hral v zložení Oto Reiprich (flauta), Jan Souček (hoboj), David Šimeček (klarinet), Jan Hudeček (fagot) a Daniela Roubíčková (lesní roh). Aj v nasadenom veľmi pružnom tempe boli hráči dobre skoordinovaní a svoje línie podali s maximálnou precíznosťou. Nasledovalo finále druhého dejstva Signori, di fuori. Tu sme sa najviac priblížili atmosfére skutočného operného predstavenia: sólisti vystúpili v kostýmoch, ansámbel zložený z členov orchestru Národního divadla bol v tomto čísle najpočetnejší a vedený Jaroslavom Kyzlinkom. Doplnil ich Zdeněk Klauda za kladivkovým klavírom. Marie Fajtová (grófka), Jiří Hájek (gróf), Kateřina Kněžíková (Zuzana), Miloš Horák (Figaro), Stanislava Jirků (Marcellina), Jiří Sulženko (Bartolo), Martin Šrejma (Basilio) a Ivo Hrachovec (Antonio) tak týmto poloscénickým, energickým číslom vydarene uzavreli piatočný koncert – a tým aj sezónu 2019/2020.

 

1

 

3

 

9

 

8

 

13

 

Foto: Fb ND

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.