„Posledná Pucciniho opera a zároveň jedna z najslávnejších opier vôbec je pre diváka príťažlivá azda v každom ohľade.“

„Réžia a scéna boli v rukách Zuzany Gilhuus, ktorá zvolila ponurý dizajn a nepreplnenú scénu.“

„Z trojice hlavných protagonistov najviac presvedčila Alžbeta Poláčková ako Liu.“

Záverečným predstavením festivalu Opera 2020 bola Turandot Giacoma Pucciniho, v len nedávno premiérovanej inscenácii pražského Národního divadla. Temná rozprávka o krutej čínskej princeznej bola pre efektné ukončenie festivalu zvolená celkom logicky: to, že má dielo potenciál bezprostredne ohúriť, bolo aj 2. marca celkom zrejmé.

Turandot určite netreba predstavovať. Posledná (a autorom nedokončená) Pucciniho opera a zároveň jedna z najslávnejších opier vôbec je pre diváka príťažlivá azda v každom ohľade. Zaujme exotickým námetom ponúkajúcim priestor pre psychologické rozpracovanie postáv i hudbou, v ktorej sa k Pucciniho verizmu pridáva melodika inšpirovaná postupmi z čínskej hudby. Lákavá je aj kvôli speváckym výkonom, keďže hlavnú hrdinku a princa Kalafa autor rozhodne „nešetril“ a venoval im pôsobivé a veľmi komplexné party. Na festivale sa v týchto rolách predstavili Jelena Michajlenko a Sergej Poljakov – najmä jeho kreácia vyznela v pondelok večer pozoruhodne.

Inscenácia mala premiéru 23. a 25. januára a aktuálnych ohlasov na režijné či scénografické riešenia je tak naozaj dostatok. Preto len krátko: réžia a scéna boli v rukách Zuzany Gilhuus, ktorá zvolila ponurý dizajn a nepreplnenú scénu. Pódiu dominoval strieborný most (na ňom Turandot aj zadáva hádanky) – pre mňa vizuálne príjemné a čisté riešenie. Čakala by som ale, že sa réžia viac zameria na charaktery a vzťahy postáv. Ako som naznačila, námet ponúka priestor hlbšie sa povenovať motívom konania jednotlivých hrdinov či davu reprezentovaného zborom. Načrtnuté boli dobre, keďže však cítiť snahu vytvoriť trochu modernejšiu Turandot, je škoda, že sa tento trend neprejavil aj v stavbe hereckých akcií. Esteticky fascinujúca, možno trochu (pre mňa sympaticky) extravagantná, stále však v súlade s príbehom, bola kostýmová zložka – navrhoval Boris Hanečka.

Predstavenie dirigoval Zbyněk Müller, šlo pritom o jeho debut v rámci tohto naštudovania Turandot. Orchester viedol celkom inšpiratívne, určite to bolo predstavenie s dejotvorným výrazom a nasadením. O niečo menej optimálna bola čisto technická stránka (ladenie, súhra), možno najväčší problém ale predstavovala prílišná hutnosť zvuku. Na jednej strane boli miesta, kde teleso vhodne znelo v pôsobivom plnom zvuku, inde (napríklad finále 1. dejstva) však už dochádzalo ku konfrontácii so sólistami. Zbor Národního divadla (zbormajster Pavel Vaněk), podporovaný aj Kühnovým zmiešaným (Jaroslav Brych) a detským zborom (Jiří Chvála), dostáva v Turandot nespočetné príležitosti sa predviesť: aj im viac slušali miesta s vyššou hlasitosťou a mohutnejším vyznením (napríklad Gloria, gloria o vincitore!).

V hlavnej role sa predstavila ruská sopranistka Jelena Michajlenko. Speváčka v nižších polohách s tmavšou až zamatovou farbou podala svoju Turandot starostlivo, premyslene. Herecky sa jej rola hodila – v inscenácii nemá veľa pohybovej akcie, vo výraze však bola presvedčivá a zvládla aj rýchly prerod na milujúcu ženu v posledných minútach opery. Čo sa týka vyššej polohy, na ktorú sa u Turandot čaká, najmä v hádankovej scéne, bez opory orchestra znel jej hlas akosi plocho, namáhane, často s (možno len na môj vkus) príliš výrazným vibratom. Kalafa stvárnil Sergej Poljakov a šlo o kreáciu plnú vášne a sugestívnosti. Poljakovi fond na túto rolu rozhodne nechýba, takisto rozsah partu zvládal s prehľadom – presvedčivo nasadil aj očakávané h1 v Nessun dorma. Spevák síce vo všeobecnosti neprevádzal vyslovene „ušľachtilé“ frázovanie a prácu s tónom, pôsobil skôr živelne, zrovna v tejto role bol však vlastne v tejto podobe celkom uveriteľný.

Z trojice hlavných protagonistov ma najviac presvedčila Alžbeta Poláčková ako Liú. Na rozdiel od predošlých dvoch som Poláčkovú počula na premiére, vedela som teda, že svoju Liú modeluje s nesmiernym citom po všetkých stránkach. Postavu ozdobila jasným, suverénne znejúcim sopránom a navyše veľmi zrozumiteľnou deklamáciou. Čo sa týka ďalších postáv, Jiří Sulženko v postave Timura podal spoľahlivý, veľmi vyrovnaný výkon. Traja ministri Jiří Brückler, Jaroslav Březina a Martin Šrejma spolu celkom dôvtipne kooperovali (režijne ale, opäť, mohli byť vykreslení viac do dôsledku), dominoval Ping Jiřího Brücklera. Cisára vytvoril Václav Lemberk – škoda, že nebol jeho hlas vzhľadom na umiestnenie vzadu na pódiu viac nosný, mandarína stvárnil Roman Vocel. Spomenúť treba aj tanečnú rolu Perzského princa, Jiřího Flekača.

Ponuka festivalu Opera 2020 sa tak inscenáciou Turandot z dielne prvej českej scény naplnila. Ako bodka za týmto skvelým podujatím predstavenie určite zafungovalo – hoci možno súbor nevyužil všetko, k čomu Puccini vo svojom finálnom opuse pozýva.

Foto: Daniel Jäger