„Výrazovo je Gemrotova skladba, ako napovie už názov, často ťaživá, elegická, bolestná.“

„Foersterova Balada v interpretácii dua Ženatý a Kasík bola prekvapivo sugestívnym zážitkom.“

„Ak by som na koncerte mohla zmeniť jednu vec, dopriala by som si na spracovanie dojmov z Martinů oveľa veľkorysejší priestor.“

Výlučne české skladby boli na programe koncertu Českého spolku pro komorní hudbu, na ktorom vystúpilo skvelé duo Ivan Ženatý a Martin Kasík. Umelci, ktorí patria vo svojich oboroch k absolútnej špičke, predviedli 19. 2. v Rudolfine diela Jiřího Gemrota, Antonína Dvořáka, Josefa Bohuslava Foerstera a Bohuslava Martinů.

Predtým, než na pódium prišla dvojica protagonistov, prebehlo udeľovanie ocenenia Rady akademikov Akadémie klasickej hudby. Z rúk Jana Simona ho za prínos českej hudobnej vede prevzal významný muzikológ Milan Kuna. Aspoň okrajovo spomeniem jeho podnetný príhovor: okrem iného totiž spomenul aj zvláštnu kapitolu českých hudobných dejín, počas ktorej bol Antonín Dvořák systematicky podceňovaný a dôrazne kladený „za“ Bedřicha Smetanu…

Hudobne potom večer začal Smútočnou hudbou pre husle a klavír súdobého skladateľa a hudobného režiséra Jiřího Gemrota. Skladba je priamo venovaná Ivanovi Ženatému, ktorý ju často, aj spoločne s Kasíkom, uvádza. To, že je Ženatý dedikantom diela, sa jednoznačne prejavovalo aj pri hre. Výrazovo je Gemrotova skladba, ako napovie už názov, často ťaživá, elegická, bolestná: či už viac alebo menej expresívne. Toto všetko bol Ženatý schopný pojať za svoje a sprostredkovať divákovi autentickú emóciu. Navyše, hudba neplynie hladko, štruktúra je plná kontrastov a zmien dotýkajúcich sa dynamiky, faktúry, ale aj výrazu. Huslista však udržal súvislosť celku – samozrejme, za spolupráce Martina Kasíka, ktorý hral možno trochu nenápadnejší part, o to spoľahlivejšie a precíznejšie sa ho však ujal.

Nasledujúca Sonáta F dur pro housle a klavír Antonína Dvořáka predstavovala isté odľahčenie, rozjasnenie. Asi najviac zo všetkých čísel programu som tu sledovala odlišnosť oboch hráčov. Ivan Ženatý predviedol výkon extrovertnejší, iste čiastočne iniciovaný aj dominantnejšou povahou husľového partu, viac si vychutnal efekt niektorých miest (to pristalo hlavne tretej časti Allegro molto, s hravou, temperamentnou hlavnou témou). Martin Kasík pôsobí striedmejšie, určite však v konečnom dôsledku vo výraze či zvuku o nič chudobnejšie, jeho kultivovanosť v lyrických miestach či delikátnosť úhozu v pianových figuráciách ma nesmierne upútala. Nie je ale celkom mojim cieľom tento rozdiel hodnotiť, zvlášť za situácie, keď viedol k veľmi vyváženému výsledku.

Skutočne mimoriadne momenty si však pre publikum hudobníci pripravili až na druhú polovicu koncertu. Tá začala expresívnou, neskoro romantickou (rok 1914) Baladou pre husle a klavír op. 92 od Josefa Bohuslava Foerstera. Je to dielo so značnou dávkou sentimentu a aj preto by som si sama od seba k nemu cestu asi nenašla. Ivan Ženatý však ukázal, že s týmto typom hudby vie pracovať skvele. Svedčali mu najmä široké, melodické línie, ktoré tvaroval naozaj veľmi pôsobivo, vhodne v nich zafungovalo aj vibrato. Celkovo bola pre mňa Balada dua Ženatý a Kasík prekvapivo sugestívnym zážitkom.

A samozrejme, najlepšie nakoniec. Sonáta pre husle a klavír C dur H 120 od Bohuslava Martinů totiž znela v naozaj veľmi vysokej kvalite. A to po celý čas, od jasného, neoklasického, jednoducho podaného úvodu cez náboj dramatického scherza až po záverečné Allegro, v ktorom obaja hráči naplno predviedli svoju komplexnú virtuozitu. Práve záver a predposledná, naliehavo interpretovaná tretia časť Largo boli pre mňa prirodzeným vyvrcholením celého večera. Opäť tu vyzdvihnem aj Martina Kasíka. Jeho hra tu bola nesmierne mnohovrstevná, vyvážene pracoval so zvukom jednotlivých registrov (tak nosné basy nie sú bežné), dynamický vývoj si dokázal skvele naplánovať tak, aby sa do plného, znelého fortissima dostal len na niekoľkých, naozaj kľúčových miestach. Ivan Ženatý bol zas naozaj presný aj v technicky najexponovanejších miestach a stále pritom stíhal nápadito formovať a ovládať tón svojich huslí. Posledné minúty koncertu tak boli naozaj lahôdkou, paradoxne som však v tomto prípade príliš nestála o prídavok. Nedbalova Romanca bol zahraná krásne. Ak by som však na koncerte mohla zmeniť jednu vec, dopriala by som si na spracovanie dojmov z Martinů oveľa veľkorysejší priestor.

Foto: Zdeněk Chrapek