„Soňa Červená opäť ukázala, že je na tunajšej scéne skutočným fenoménom.“
„Umelkyňa má v sebe okrem šarmu a elegancie aj celkom jedinečný zmysel pre komediálnosť a Kuchyňská revue mala v jej podaní očarujúci kabaretný nádych.“
„Balada o námorníkovi z Bretónska bola v jej podaní elektrizujúca.“
Soňa Červená v doprovodu Karla Košárka oslnila publikum čtvrtečního koncertu. Programu z děl českých i zahraničních skladatelů vévodily písně Jiřího Červeného, otce slavné pěvkyně. Působivý exkurz do minulého století podpořila i volba prostor funkcionalistické vily v Praze a recitál se pro všechny přítomné proměnil v nezapomenutelný zážitek.
Recenzent občas narazí na podujatia, na ktorých už v prvej chvíli zabudne, že po nich bude musieť poskladať aspoň trochu vecnú reflexiu a pri následnom tvorení textu potom bojuje s tým, aby sa z neho nestala len kopa nadšených fráz. Verím však, že keď sa čitateľ dozvie, že daným podujatím sa pre mňa stal koncert Soni Červenej, všetko toto mi odpustí.
Umelkyňa totiž 6. februára opäť ukázala, že je na tunajšej scéne skutočným fenoménom. Na beznádejne vypredanom koncerte vo Winternitzovej vile vystúpila s výborným klaviristom Karlom Košárkom, ktorý je v poslednej dobe jej pravidelným hudobným partnerom. Obaja večer príjemným, nenúteným štýlom komentovali a oboznamovali poslucháčov s uvádzanými kusmi. Dramaturgia zložená z diel 20. a 30. rokov minulého storočia sa pritom skvele hodila nie len hlavným protagonistom, ale aj prostrediu prvorepublikovej budovy architekta Adolfa Loosa.
Prvú polovicu programu tvorila Kuchyňská revue Bohuslava Martinů vo verzii s hovorenými textami. Od Martinů boli aj tance z cyklu pre klavír Film v miniatuře: Tango, Valčík, Carillon. Jazzovo ladená, humorná Kuchyňská revue bola pre interpretov ako stvorená. Soňa Červená má v sebe okrem šarmu a elegancie aj celkom jedinečný zmysel pre komediálnosť a telenovela o kuchynskom náčiní mala v jej podaní očarujúci kabaretný nádych. Či už v hovorenom alebo, ako neskôr predviedla, aj v spievanom prejave má Soňa Červená absolútnu kontrolu nad výrazom a polohou svojho hlasu. Dokáže ním tak na svojich poslucháčov preniesť naozaj akúkoľvek emóciu a celkom si ich podmaniť. Prvú polovicu uzavreli umelci krátkou, rozkošnou piesňou Pan kloboučník od Erika Satieho.
Ešte intenzívnejšie zážitky však protagonisti pripravili v druhej polovici koncertu. Tá začala energickým Ježkovým Bugatti step v podaní Karla Košárka (akurát klavír mal na malú sálu možno trochu prierazný zvuk a nebol úplne na 100 % pripravený), z podobného súdku boli potom aj pôsobivo zahrané Tři preludia pro klavír Georgea Gershwina. Ťažiskom však boli piesne Jiřího Červeného, otca vystupujúcej. V nich sa Soňa Červená predviedla takpovediac v polohe šansoniérky – najmä v prvých štyroch piesňach na preklady francúzskej poézie Zpěvy sladké Francie.
Hneď pri prvej z týchto piesní speváčka všetkým prítomným v sále vyrazila dych. Balada o námorníkovi z Bretónska bola v jej podaní elektrizujúca, mráz mi po chrbte behal vlastne po celý čas piesne: niečo tak bezprostredne sugestívne som nepočula už dlho. Ďalšie piesne boli zas láskavo vtipné. Ich vyznenie Soňa Červená celkom prirodzene podporovala svojou mimikou a gestami, takže z nich boli vlastne aj krátke divadelné kúsky. Večer potom zakončili tri piesne z Červenej sedmy, slávneho pražského kabaretu fungujúcemu do roku 1922, ktorého zakladateľom bol aj Jiří Červený. Interpretka sa tak s nadšeným publikom rozlúčila v nežnej, melancholickej atmosfére.
Vo vystupovaní Soni Červenej je jednoducho niečo nesmierne úprimné, autentické, niečo, vďaka čomu je schopná za pár chvíľ sprostredkovať toľko emócií a podnetov tak, aby jej publikum uverilo každý jeden z nich. Vo Winternitzovej vile pritom neuvádzala nijaké veľkolepé opusy: dopad skladieb na poslucháčov však jednoznačne veľkolepý bol.
Foto: Petr Veber, archiv projektu
