„Česká filharmónia dobre predviedla, ako sa jej darí zvládať charakter neskorého romantizmu, neoklasicizmu a neofolklorizmu.“

„Poľský klavirista Piotr Anderszewski sa s Bartókovým opusom vysporiadal kvalitne, bez klišé.“

„Jakub Hrůša ukázal, že Janáčkovi rozumie, Českú filharmóniu podnietil k ohromnému zvuku, nasadeniu a sugestívnosti.“

Prevažne skladby českých autorov zneli 29. januára v Dvořákovej sieni, v rámci štvrtého koncertu abonentnej rady A Českej filharmónie. Popri dielach Suka, Haasa a Janáčka bol jediným zahraničným kontrapunktom Koncert pre klavír a orchester č. 3 od Bélu Bartóka v podaní renomovaného Piotra Anderszewského. Dirigoval jeden z momentálne najvýraznejších Čechov v hudobnej sfére, hlavný hosťujúci dirigent Jakub Hrůša.

Program koncertu bol pritom poskladaný celkom zaujímavo. Na začiatku oboch polovíc večera zaznelo scherzo: hneď na úvod to bolo Fantastické scherzo op. 25 od Josefa Suka, po prestávke potom trochu ťaživejšie ladené Scherzo triste op. 5, ktoré ešte ako študent napísal Pavel Haas. Ťažiskovými bodmi večera boli potom už spomínaný Bartókov Koncert a monumentálna rapsódia Taras Bulba od Leoša Janáčka. Všetko sú to diela z prvej polovice 20. storočia a každý autor si z množstva smerov a intencií, ktoré sa v tomto období miesili, pre svoju kompozíciu vybral niečo iné. Česká filharmónia tak dobre predviedla, ako sa jej darí zvládať charakter neskorého romantizmu či skladby v duchu neoklasicizmu a neofolklorizmu.

Fantastické scherzo jeho autor Josef Suk tituloval ako „duchaplné nic“. Azda to nevyznie ako spochybnenie kvality tohto diela, ale vlastne celkom rozumiem, ako to myslel. Scherzo totiž vnímam ako hru, konkrétne ako dobre vystavanú, remeselne dokonalú hru s motívmi, inštrumentáciou, zmenami faktúr a výrazov, ktorá má v konečnom dôsledku zvláštne fantastický, až rozprávkový ráz a takpovediac fantazijný priebeh. Jakub Hrůša orchester výborne viedol najmä na dlhších plochách či lyrickejších úsekoch, ktoré boli skvele vymodelované, vypointované. Fantastické scherzo nie je typickou prskavkou, má však miesta, ktoré si vyžadujú hravú ľahkosť: a práve tie by si možno zaslúžili ešte delikátnejší prístup.

Druhé Scherzo večera, Haasovo Scherzo triste, opisujúce nešťastnú mladú lásku, potom filharmonikom sadlo naozaj vynikajúco. Nebolo v ňom nič, čo by pozornosti hráčov a dirigenta ušlo, výrazovo si dovolili presne takú dávku sentimentu, aby si dielo zachovalo svoju dynamickosť. Z hľadiska zvuku zaujala napríklad v zmiernenejších úsekoch veľmi mäkko, kompaktne znejúca sláčiková sekcia.

Koncert pre klavír a orchester č. 3 napísal Béla Bartók tesne pred svojou smrťou v roku 1945. Ide o dielo s folklórnymi inšpiráciami, nie však v tak zemitej podobe, ako v iných jeho dielach, a so sólistickým partom, ktorý od interpreta vyžaduje zvládnutie mohutnejšej, vertikálnej sadzby, zasadené hneď vedľa subtílnych, brilantných „vyhrávok“. Poľský klavirista Piotr Anderszewski sa s Bartókovým opusom vysporiadal kvalitne, bez klišé, najmä artikulácia a vedenie fráz bolo z môjho pohľadu celkom vhodné, neromantizujúce, podčiarkujúce skladateľov zámer. Nejde síce o skladbu vyslovene reprezentujúcu Bartókov stile barbaro, predsa len by som však čakala vo vyšších dynamikách tvrdší úhoz a v krajných častiach celkovo viac plnokrvný výraz – to by sa možno týkalo aj orchestru. V prostrednej Adagio religioso začal Anderszewski v presvedčivo intímnej atmosfére, udržať ju po celý potrebný čas však jednoduché nebolo. Vo výsledku bol Bartók Anderszewského a Českej filharmónie nastavený dobre, možno by len potreboval ešte štipku nadhľadu.

Záverečná rapsódia pre orchester Taras Bulba, trojčasťové dielo Leoša Janáčka, pre mňa predstavovala vrchol večera. Jakub Hrůša ukázal, že Janáčkovi rozumie, Českú filharmóniu podnietil k ohromnému zvuku, nasadeniu a sugestívnosti. Taras Bulba je príbeh spísaný Nikolajom Vasilievičom Gogoľom a je predovšetkým o láske k vlasti a jej obrane. Skladba je teda celkom intenzívnym prejavom Janáčkovej fascinácie Ruskom. Uchvacujúca dramatickosť, ktorá však nezvalcuje konštrukciu a logiku celku, bola azda tým najdôležitejším, čo Hrůša do diela vniesol, podarilo sa mu to najmä v druhej a tretej časti skladby. Spolu s orchestrom, výborne fungujúcom v prepojení s dirigentom ako aj vnútorne medzi jednotlivými skupinami, tak zabezpečili večeru naozaj efektné zakončenie.

Foto: Petra Hajská