„S charakterom skladateľovej reči sa najlepšie vysporiadal Ivo Kahánek.“

„Sestry Labèque sú pre mňa absolútnym stelesnením šarmu a pôvabu.“

„Tucet hráčov v malom orchestri podal skvelé výkony.“

Česká filharmonie si na abonentný koncert B3 vybrala diela, ktorých dôležitým prvkom je „dvojitosť“: či už v rámci orchestru alebo sólistov. Ťažiskom programu, ktorý 24. januára naživo odvysiela aj známy hudobný kanál Mezzo, tak bola hudba Bohuslava Martinů, konkrétne Dvojkoncert pre dva sláčikové orchestre, klavír a tympany H 271 a Koncert pre dva klavíry a orchester H 292. Doplnila ich Symfónia č. 2 „Le Double“ Henriho Dutilleuxa, ktorý by, mimochodom, celkom príznačne práve v deň prvého koncertu 22. januára oslávil 104. narodeniny.

Pútavosť podujatiu pridali aj hlavní protagonisti koncertu. Filharmonikov viedol ich šéfdirigent Semjon Byčkov, v Dvojkoncerte sa klavírneho partu ujal momentálne azda najuznávanejší český klavirista Ivo Kahánek, ktorému skvele sekundoval tympanista Michael Kroutil, Koncert pre dva klavíry patril slávnemu sesterskému duu Katia a Marielle Labèque. Očakávať výnimočné zážitky tak bolo celkom určite na mieste.

V mnohých prípadoch sa pritom tieto očakávania splnili. Úvodný Dvojkoncert bol výrazovo a zvukovo nesmierne hutný, drásavý, dôveryhodne vykresľujúci znepokojenie a ťaživé obdobie začínajúceho svetového konfliktu, v ktorom ho Martinů komponoval. Čo sa však týka frázovania či artikulácie, najlepšie sa z môjho pohľadu s charakterom skladateľovej reči, ktorá občas možno vyžaduje rovnejšie, „úsečnejšie“ pojatie, vysporiadal Ivo Kahánek. Je to azda len môj pohľad na skladbu, trochu viac neoklasickej priamočiarosti, ktorú Kahánek dokázal výborne vystihnúť, by som však privítala aj v pojatí dirigenta a v (hoci výborne hrajúcom) orchestri.

Podobný pocit som mala aj pri druhej zo skladieb, pri Koncerte pre dva klavíry. Možno ešte o to viac, že ide o skladbu, pre ktorú je mimoriadne dôležitý pregnantný, často synkopický rytmus. Filharmonici boli samozrejme presní, z hľadiska rytmickej, respektíve celkovo kinetickej zložky sa však akoby stále nedostali na tú úroveň suverenity a tvorivosti, ako pri iných aspektoch svojho výkonu. Sestry Labèque sú potom pre mňa absolútnym stelesnením šarmu a pôvabu: ako po čisto muzikantskej stránke, tak aj svojím neopakovateľným vyžarovaním, ktoré do svojej hry prevádzajú. V Koncerte Bohuslava Martinů im najväčšmi pristali lyrické plochy, chvejivé momenty, drobnokresba. Ani jedna z dám nehrá vyslovene prierazným tónom, ich brilantnosť pôsobila možno skôr ako „impresionistická“ a v niektorých chvíľach tak balans oproti orchestru nebol celkom ideálny. Svoje kvality potom naplno ukázali v pridávanom Ravelovi, pri ktorom celá Dvořákova sieň zatajovala dych. A nedá mi nespomenúť ešte jednu, veľmi sympatickú skutočnosť: klaviristky si poslednú časť koncertu (boli dve prestávky) išli vypočuť priamo do publika.

Záverečnou, a pre mňa azda aj najpresvedčivejšie podanou skladbou bola Symfónia č. 2 Francúza Henriho Dutilleuxa. Nasledovateľ francúzskej tradície a obdivovateľ Stravinského má, ako sa dočítame aj v slove k programu od Pavla Žůrka, veľa príbuzného aj s Bohuslavom Martinů. Nejde pritom len o rovnaké prostredie či inšpirácie, ktoré na nich vplývali. V Dutilleuxovej hudbe nájdeme skutočne gestá podobné tým od českého rodáka, z hľadiska harmónie takisto možno konštatovať podobný základ. Symfónia „Le Double“ je svojím obsadením podobná forme concerto grosso: malý orchester je tvorený 12 sólistami všetkých nástrojových skupín, tento je potom obkolesený veľkým orchestrom. Je to ale skôr vonkajšia podobnosť a skladateľ chcel túto formu vlastne prekonať.

Česká filharmónia sa v diele ukázala výborne. Tucet hráčov v malom orchestri podal skvelé výkony, v spolupráci so zvyškom telesa potom preukázali dobrú súhru a dielo poslucháčom predložili tak, aby jeho štruktúre šlo dobre porozumieť. Striedanie výrazov, dynamík, gradácie ako aj ostrejšie kontrasty: to všetko v ansámbli fungovalo a vytváralo jasne vedený, konzistentný celok. Česká filharmonie tak ponúkla koncert plný zaujímavých okamihov a naozaj pozoruhodnej hudby – akurát možno nie vždy takej, ktorá by naturelu orchestru celkom prirodzene svedčala.

Foto: Petr Kadlec