pátek, 10 leden 2020 16:53

První krůčky ve zrekonstruované Opeře: Do života ji uvedl Fidelio

Autor:

„Obsadenie obnoveného naštudovania Fidelia je plné zahraničných hostí.“

„Pri Fideliovi nepovažujem aktualizáciu za násilnú, jeho základná idea predsa dobovému určeniu nepodlieha.“

„Sunnegårdh zdôrazňuje najmä odvahu, odhodlanie Leonory, pristupuje k nej ako k žene, ktorá svoje emócie dokáže mať maximálne pod kontrolou.“

 

1

 

Akokoľvek významný bol slávnostný koncert k znovuotvoreniu Státní opery, do skutočného života budova operného domu znovu vstúpila až prvým predstavením 9. januára. Inscenáciou, ktorá sa na jej nových doskách odohrala ako prvá, bol Beethovenov Fidelio.

Hneď na úvod si však dovolím poznámku, že hoci sa do priestorov Státní opery vracia hudba, návrat súboru, ktorý k inštitúcii patrí, je takpovediac pozvoľnejší. Obsadenie obnoveného naštudovania Fidelia je totiž plné zahraničných hostí. Jediným sólistom Opery, ktorý sa v predstavení dostal k slovu, bol Zdeněk Plech ako Rocco. Nech však scéne slúži ku cti, že práve on podal z celého (hoci v mnohých prípadoch tiež celkom kvalitného) ansámblu najpresvedčivejší výkon.

 

7

 

Ako je známe, Fidelio je jedinou operou Ludwiga van Beethovena. Druh opery ako takej sa tak zdá u Beethovena-symfonika vlastne cudzím prvkom, námet, ktorý si zvolil, by mu ale ani nemohol byť bližší. Myšlienky slobody, vernosti či boja za pravdu boli v jeho tvorbe akcentované mnohokrát, často v nadväznosti na politické, revolučné udalosti. Fidelio sa radí k typu Rettungsoper, respektíve Opéra à sauvetage, slovensky občas uvádzané ako oslobodzovacia opera. Už toto zaradenie jasne naznačuje priebeh celej opery a najmä jej vyústenie, teda vyslobodenie väzňa Florestana.

Vera Nemirová vo svojej réžii túto povahu diela rešpektuje. Zvlášť podčiarkuje to, na „ktorej strane“ jednotlivé postavy stoja. Pre ústrednú dvojicu, Florestana a Leonoru, si však nezvolila úplne rozprávkový koniec: aj v samom závere vidno na ich tvárach len rozpačitú radosť – stále prevládajú obavy. Na jednej strane zmätočné režijné rozhodnutie, ktoré pre niektorých stojí priamo v rozpore s Beethovenovým zámerom, priznajme mu však istú (hoci možno neúmyselnú) realistickosť. Florestan, ako politický väzeň odhaľujúci zločiny na najvyšších miestach, by mal iste aj na slobode dosť dôvodov na úzkosť: obzvlášť, ak by sa príbeh odohrával v súčasnosti, do ktorej ho, napokon, vizuál inscenácie aj skutočne zasadzoval. Pri Fideliovi to pritom nepovažujem za násilnú aktualizáciu, jeho základná idea predsa dobovému určeniu nepodlieha.

 

19

 

Scéna a kostýmy z dielne Ulrike Kunze sú v mnohom relatívne minimalistické, a nijak zvlášť výstredné. Hoci však svoj účel splnili, neboli ničím vyslovene pozoruhodné. To ostatne platí aj o réžii. Azda jediným, čo ma upútalo výraznejšie, boli všadeprítomné papiere, v ktorých napríklad Florestan (pravdepodobne) hľadá dokumenty o Pizzarovi a ktoré nakoniec slúžia ako metafora pre okovy. Ani tento nápad však nebol dotiahnutý tak, aby bol dostatočne nosný, a mnohokrát mu chýbal logický dôvod. Zmenou oproti podobe, v akej bola inscenácia premiérovaná, je, že kľúčový signál trúbky zaznieva pri príchode ministra zozadu – pravdepodobne o čosi šťastnejšie riešenie.

 

16

 

Hlavnú hrdinku Leonoru, prezlečenú za Fidelia, hrala švédsko-americká speváčka Erika Sunnegårdh, ktorá Leonoru stvárnila napríklad aj v Metropolitnej opere. Hlasovo sa na postavu naozaj hodí. Veľmi pevne a intenzívne znela najmä vo vyšších polohách so silnejšou dynamikou. V nižších polohách síce takisto nemala žiadne konkrétne problémy, nebola v nich však vždy dostatočne znelá na to, aby ju neprekryl orchester. To však nie je výčitka vlastne ani jednej strane: skôr možno komentár k akustickým dispozíciám sály, ktorá spôsobila, že z môjho miesta (15. rad) dochádzalo k tomuto javu aj pri väčšine iných spevákov. Herecky Sunnegårdh zdôrazňuje najmä odvahu, odhodlanie Leonory. Pristupuje k nej ako k žene, ktorá svoje emócie dokáže (a vlastne aj musí) mať maximálne pod kontrolou. Môže tak pôsobiť trochu chladne, nehu však do svojej kreácie napokon pridáva a v interakciách z Florestanom je z nej pozorná, ustarostená partnerka.

 

17

 

Roly jej manžela Florestana sa ujal David Butt Philip. Jeho výkon bol spoľahlivý, z jeho dispozícií zaujalo zaobchádzanie so silou hlasu, s fondom a aj z hľadiska výrazu ukázal celkom zaujímavý prístup k postave, obzvlášť v kombinácii s Erikou Sunnegårdh a Zdeňkom Plechom. Ako som už spomenula, práve Zdeněk Plech v úlohe žalárnika Rocca bol (aspoň pre mňa) najlepším protagonistom večera. Svoj part spieval s nadhľadom, bez zaváhaní, s plynulo a ľahko vedenými frázami, podporenými nádherne zvučným, prirodzene sa nesúcim hlasom. Jeho Roccovi navyše musí veriť každý: jednoducho poctivý chlapík, ktorý ku okoliu pristupuje so svojskou, otcovskou láskou.

Jeho dcéru Marcellinu si zahrala Vera Talerko. Bohužiaľ, jej výkon mi pripadal zo všetkých azda najslabší – chýbala pohyblivosť hlasu a presnosť. Jedinú vyslovene zápornú úlohu v opere, Dona Pizzara, stvárnil Martin Winkler. Predviedol sa na dobrej úrovni, možno ešte viac ako spevom ma ale upútal dramatickým stvárnením role – Pizzarovu vypočítavosť a zákernosť vystihol bez zvyšku. Ako Jaquino sa predstavil nórsky tenor Thorbjørn Gulbrandsøy – primeraný výkon, v niektorých polohách s trochu nevyrovnaným prejavom. Paul Armin Edelmann ansámbel doplnil ako Don Fernando.

 

4

 

Orchestr Státní opery viedol hudobný riaditeľ ustanovizne Karl-Heinz Steffens. Hoci na niektorých miestach vyburcoval orchester k zvukovo naozaj pôsobivým momentom, celkovo nepovažujem výkon telesa za až tak podarený. Predohra prirodzene odhalila rezervy v súhre či intonácii asi najbolestivejšie, aj počas predstavenia sa potom objavovali nejednotné nástupy a nepresnosti v ladeniu, i keď azda nie tak výrazne. Lepšie sa predviedol Sbor Státní opery (vedie Adolf Melichar). Najmä v závere dokázali znieť až prekvapivo mohutne a kompaktne. Prvé predstavenie ve zrekonštruovanej Státní opere tak považujem za celkom dobré zrkadlo toho, v akom štádiu sa inštitúcia nachádza, ako aj toho, akým smerom bude pravdepodobne vedená.

 

6

 

13

 

12

 

11

 

9

 

3

 

Foto: Jakub Fulín 

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.