„Interpretácia bola veľmi presvedčivým, jasným výkladom Beethovenovej hudby.“

„Koncert D dur bol v podaní Kavakosa pojatý veľmi precízne, s interpretačným nadhľadom.“

„Čo baví interpretov, je zákonite na dobrej ceste zaujmúť aj poslucháča.“

S čisto beethovenovským programom začala pred Vianocami abonentná rada C Českej filharmónie. V Koncerte pre husle a orchester D dur a v Symfónii č. 3 Es dur „Eroica“ bol pritom stredobodom pozornosti jediný umelec, Leonidas Kavakos, ktorý na koncertoch 19.‒21. 12. zohráva dvojrolu sólistu a dirigenta.

Česká filharmónia týmto koncertom už predznamenala oslavy nastávajúceho 250. výročie narodenia Ludwiga van Beethovena. A oslava tohto génia neostala len pri dramaturgii večera. Výkon, ktorý orchester a Leonidas Kavakos v Dvořákovej sieni spoločne predviedli, bol skutočne skvelý a interpretácia bola veľmi presvedčivým, jasným výkladom Beethovenovej hudby. Vzhľadom na výber diel (najmä ak hovoríme o Eroice) je pritom na mieste, že z mnohých čŕt, ktoré sú so skladateľom a jeho tvorbou spájané, vynikla v podaní Filharmonikov napríklad heroickosť či sugestívna energia jeho hudby – nie však samoúčelná, ale zvolená ako prostriedok pre zvýraznenie toho dôležitého, čo chcel autor zdieľať.

Čo sa týka Koncertu D dur, bol v podaní Kavakosa pojatý veľmi precízne, s interpretačným nadhľadom, no zároveň s veľmi zaujatým, osobným prístupom. Navyše, celých päťdesiat minút trvajúci opus odohral Kavakos tak, aby detaily hrali v prospech celku a koncert „držal pokope“. Mnohé figuratívne, brilantne znejúce postupy tak síce odzneli presne a bezproblémovo, Kavakos im však v rámci hierarchie štruktúry zreteľne určil miesto a neviedol poslucháča k tomu, aby sa zameral na každú ich notu. Ku všetkému potom prispel aj jeho tón, ktorý znel ľahko a jasne. Čo sa týka dirigovania koncertu, nemusel orchestru venovať veľa gest. Inšpiratívne totiž pôsobilo jeho prevedenie a prítomnosť sama o sebe a ansámbel navyše nekomunikoval dobre len s ním, ale aj so suverénnym koncertným majstrom Jiřím Vodičkom.

Kavakos si, tentokrát už čisto ako dirigent, podmanil Českú filharmóniu a jej publikum aj v Eroice. Symfónia, ktorá mala mať pôvodne veľmi prominentného dedikanta, Napoleona Bonaparteho, je jednou z príkladných ukážok Beethovenovej politickej angažovanosti. Skladateľ bol napríklad nadšený myšlienkami Veľkej francúzskej revolúcie a neskôr aj tými Napoleonovými ‒ a v tomto duchu často aj komponoval. Eroica síce po autorovom sklamaní z cisárovho počínania neskončila ako „Napoleonova“, spojitosť s politicko-spoločenskou situáciou však ostala. Česká filharmónia dielu vtisla náboj, odhodlanie, ale, najmä v druhom Marcia funebre, aj vnútorný nepokoj. To, že sa tak dialo na pozadí vyváženej zvukovosti a nadpriemerných interpretačných dispozícií, ktoré sa prejavili napríklad v sólových líniách drevených dychových nástrojov, už pri Českej filharmónii azda čoskoro ani nebude treba spomínať. Čo by som však spomenúť rozhodne chcela, je zanietenie, s akým hráči k dielu pristúpili. Jednoducho pôsobili, že ich Kavakosova Eroica naozaj baví. A to, čo baví interpretov, je zákonite na dobrej ceste zaujmúť aj poslucháča.

Foto: Petra Hajská