„Bolo zaujímavé pozorovať, s akou vážnosťou klavirista pristúpil k Schumannovým slávnym skladbičkám, ktoré, ako už z názvu vyplýva, bývajú často spájané práve s deťmi.“

„Prudké zmeny dynamiky na mňa niekedy napriek bezproblémovému technickému prevedeniu pôsobili nelogicky.“

„Ako najlepšie číslo večera sa mi javila Schubertova Sonáta.“

„Jeden z najžiadanejších českých klaviristov“ – aj taký titul si v posledných rokoch získal Lukáš Vondráček. Pomedzi desiatky koncertov v zahraničí sa však opäť ukázal aj v Prahe a publikum ho mohlo počuť na jednom z klavírnych recitálov, ktoré usporadúva Symfonický orchestr hlavního města Prahy FOK. V sobotu 14. decembra tak Vodráček vystúpil v Rudolfine s prevažne romantickým programom zloženým z diel Schumanna, Smetanu, Ravela a Schuberta.

Lukáša Vondráčka určite predstavovať netreba. Jeho kariéra sa sľubne vyvíjala už od začiatku, víťazstvo na Súťaži kráľovnej Alžbety v roku 2016 však záujem o mladého umelca ešte znásobilo. V súvislosti s Vondráčkom sa skloňujú mnohé superlatívy, k najoceňovanejším patrí azda jeho práca s tónom a s tým spojená napríklad schopnosť vytvoriť neobvykle plne znejúce forte. To bolo napokon to prvé, čo ma ohúrilo, keď som Vondráčka počula hrať prvýkrát. V programe, ktorý pred Vianocami uviedol v Dvořákovej sieni, však až tak veľa príležitostí ukázať túto svoju stránku nemal: naopak však predviedol pôsobivé lyrické, snové plochy. Presvedčil po viacerých stránkach, ku ktorým určite patrí okrem zvukovej kvality a tvorivosti aj invenčnosť v artikulácii a frázovaní či pozorný prístup k časovým zložkám diela. Napriek tomu si však myslím, že mnohé z jeho rozhodnutí boli zahrané tak trochu na efekt. Napríklad prudké zmeny dynamiky, v ktorých aj v umiernenejších kusoch dosahoval naozaj vysokú hlasitosť, na mňa niekedy napriek bezproblémovému technickému prevedeniu pôsobili nelogicky.

Polovicu recitálu vyplnil Vondráček klavírnymi miniatúrami. Jednak to boli Detské scény Roberta Schumanna, jednak výber z Českých tancov Bedřicha Smetany. Bolo zaujímavé pozorovať, s akou vážnosťou klavirista pristúpil k Schumannovým slávnym skladbičkám, ktoré, ako už z názvu vyplýva, bývajú často spájané práve s deťmi. Práve na takýchto kusoch sa však môže ukázať kreativita interpreta. Tú Vondráček rozhodne prejavil a poslucháčom dokázal, že aj do drobných skladieb vložil skladateľ veľa pozoruhodných momentov. Z Českých tancov si klavirista vybral tri: Cibuličku, Hulán a Skočnú. K skladbám pristúpil veľmi energicky a nezostal nič dlžný ich tanečnému pôvodu. Stavil pritom skôr na temperamentnú zemitú ľudovú tanečnosť, než na pôvab či ladnosť. Čo mi trochu prekážalo, boli tvrdé, nepružné staccatové a leggierové úseky, ktorým, vlastne počas celého večera, chýbala určitá ľahkosť.

Väčšími kusmi boli v rámci programu Sonatína Mauricea Ravela, po prestávke potom Sonáta B dur Franza Schuberta. Sonatína mala vo Vondráčkovom podaní príjemné stíšené miesta, dobre vytvarovaný zvuk vo vyššej dynamike zas umocnil dojem zo záverečnej časti Animé. V miestach s jemným charakterom sa mi však zdalo, akoby ich Vondráček príliš komplikoval a nastavoval tak ich plynulému toku prekážky. Niekomu sa iste tento prístup môže zdať inovatívny, a v niektorých momentoch tak pôsobil aj na mňa, v iných mi však pripadal nedôveryhodný. Ako azda najlepšie číslo večera sa mi javila Schubertova Sonáta. Počuli sme v nej najviac z Vondráčkovych dispozícií, čo sa týka práce s tónom, hoci aj tu ma niekedy prekvapovalo, aké miesta si volil pre najväčšiu expresivitu. Veľa momentov ma však očarilo: už nádherne vyklenutá hlavná téma úvodného Molto moderato alebo hĺbavá, v čase zdanlivo neukotvená druhá Andante sostenuto. Večer ukončil Vondráček poetickým Chopinovým Nokturnom cis mol, ktoré si publikum v Rudolfine nadšene vytlieskalo.

Foto: Petr Dyrc