čtvrtek, 21 listopad 2019 10:30

Kultivovaná virtuozita Marc-André Hamelina

Autor:

„Namiesto toho, aby Hamelin svoje technické dispozície využíval k exhibícii, ich naplno venuje v prospech vyznenia diela, jeho zvukových a artikulačných nuáns.“

„V podaní Hamelina bola Fantázia fascinujúcim, zvukovo perfektne vystavaným kusom.“

„Hamelinovo pojatie krehkého Schubetovho sveta postavilo Rudolfinum na nohy.“

 

1

 

Kanadský klavirista a jeden z najuznávanejších virtuózov súčasnosti Marc-André Hamelin sa v útorok predstavil na Klavírnom festivale Rudolfa Firkušného. V programe z diel Skrjabina, Prokofjeva, Fejnberga a Schuberta očaril kultivovanosťou prejavu a absolútne zvládnutou technikou.

Je to práve technika hry, ktorá Hamelina dostala do povedomia väčšiny hudobnej verejnosti, rozhodne to však nie je jeho jediná kvalita. Namiesto toho, aby svoje technické dispozície využíval k exhibícii, ich totiž naplno venuje v prospech vyznenia diela, jeho zvukových a artikulačných nuáns. Každé z diel, ktoré 19. novembra v Rudolfine predviedol, tak malo jedinečný charakter, poetiku a veľmi presvedčivú výpovednú hĺbku. Navyše, výraz jeho interpretácií spočíva výlučne v hre: v Hamelinovej mimike alebo pohyboch totiž prakticky žiadne zmeny nepozorujeme.

 

8

 

Večer otvorila Fantázia h mol op. 28 Alexandra Skrjabina, autora, pre ktorého sú príznačné komplexné harmónie a, najmä v neskorších obdobiach, určitá mystika, podmienená jeho záujmom o rôzne filozofie a veci duchovné. Fantázia h mol pochádza z roku 1900 a je v nej ešte cítiť aj dedičstvo Frédérica Chopina, svojou farebnosťou a faktúrou je však už predznamenaním zrelého Skrjabinovho štýlu. V podaní Hamelina bola Fantázia fascinujúcim, zvukovo perfektne vystavaným kusom. Skrjabin sa na koncertné pódiá v Česku nedostáva tak často, ako by si azda zaslúžil: možno za to môže kombinácia technickej náročnosti (často aj v zmysle nárokov na rozpätie interpretovej ruky) a zároveň špecifickej atmosféry. Hamelin oboje zvládol bravúrne, skladateľovmu jazyku a použitým harmóniám dobre rozumel a podporoval ich úhozom, dynamikou aj načasovaním. Už Fantázia sa tak pre mňa stala prvotriednym zážitkom.

Nasledujúce Sarkazmy op. 17 Sergeja Prokofjeva priviedli interpreta do ešte exponovanejších rovín. V Prokofjevovej kompozícii (respektíve v piatich krátkych kompozíciách) nechýba ostré forte, náhle kontrasty a istá zlovestne pôsobiaca grotesknosť. Stále mimoriadne pokojne pôsobiaci Marc-André Hamelin si so Sarkazmami poradil skvelo, dal im tvar, zvuk, oheň: jednoducho všetko, čo potrebovali. K najväčším prednostiam interpreta, nielen v tomto prípade, radím veľmi znelo nasadzované basy: pre plastickosť celku boli naozaj prospešné.

 

2

 

Prvú polovicu uzatvorila Klavírna sonáta č. 3 op. 3 od ruského autora Samuila Fejnberga. Dielo z roku 1915 je, myslím, veľmi podarenou kompozíciou pre klavír. Sonáta je rozmanitá, efektná, zároveň ale interpretovi predkladá veľmi širokú škálu rôznych „výziev“ – napokon, sám Fejnberg bol vynikajúcim klaviristom. Hamelin sa s nimi nepochybne vysporiadal znamenite, práve v tomto čísle som však, azda ako v jedinom, cítila, že nemá všetky miesta bohatej sadzby celkom pod kontrolou. Možno z tohto dôvodu nevyznela Sonáta až tak plynulo a niektoré jej úseky trochu stagnovali.

Celú druhú časť potom vyplnila Klavírna sonáta č. 21 B dur od Franza Schuberta. Rozsiahla ranoromantická skladba bola absolútnym vrcholom koncertu. Po celý večer Hamelin ukazoval, ako prirodzene a zároveň sugestívne dokáže vypracovať jemné, lyrické plochy: a práve tých sa mu v Schubertovi ušlo naozaj dostatok. Už intímny úvod prvej časti Molto moderato až dojímal k slzám, ťažisko ale, pre mňa, nakoniec spočívalo v premýšľavom, osobnom Andante sostenuto. Bolo to teda najviac práve Hamelinovo pojatie krehkého Schubetovho sveta, ktoré postavilo Rudolfinum na nohy a hlavného protagonistu vrátilo ku klavíru ešte trikrát: v Lisztovej transkripcii Chopinovej miniatúry Meine Freunden, v Hamelinovej autorskej toccate a v Debussyho prelúdiu.

Rozhovor s interpretem čtěte na našem portálu ZDE - Hamelin: K Janáčkovi mě přivedl Firkušný.

 

 

6

 

3

 

5

 

Foto: Petra Hajská 

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.