pondělí, 11 listopad 2019 13:00

Magnus Vigilius na labutích křídlech. Debutový Lohengrin v ND

Autor:

„Ženská časť obsadenia, Eliška Weissová a Dana Burešová, vytvorila plastické, dôveryhodné a vzájomne absolútne protikladné hrdinky.“

„Pre túto rolu je Vigilius typovo veľmi vhodný. Jeho hlas bol vo všetkých polohách znelý a nevzbudzoval dojem vyčerpanosti.“

„Chvíľu trvalo, kým sa Vigilius usadil a dokázal so svojim materiálom naozaj naplno pracovať.“

 

121

 

Dánsky tenorista Magnus Vigilius si v sobotu 9. novembra na doskách pražského Národního divadla po prvýkrát siahol na bájneho rytiera Lohengrina. Vigilius, ktorý si vo wagnerovskom svete pomaly utvrdzuje svoju pozíciu, sa na pódiu stretol s Danou Burešovou (Elsa), Eliškou Weissovou (Ortruda) a Olafurom Sigurdarsonom (Friedrich von Telramund). Partnerom mu bol aj Orchestr Národního divadla pod vedením Constantina Trinksa.

Aktéri pritom boli súčasťou režijného pojatia skladateľovho vnuka Wolfganga Wagnera z roku 1967 v obnovenom naštudovaní o generáciu mladšej Kathariny Wagner. O tejto režijnej koncepcii sa písalo už dosť: napokon, premiéra sa konala už pred vyše dvomi rokmi. „Sošné“, „statické“ a „striedme“ sú (aspoň pre mňa) slová, ktoré toto spracovanie popisujú najpresnejšie. Sympatická je pre mňa veľmi prostá scéna, prakticky bez kulís, ktorá dobové zasadenie (raný stredovek) adekvátne dokresľuje. Čo som už naopak ako divák príliš neocenila, je minimalizmus vnesený do pohybu postáv a do ich akcií. Zvlášť prvé dejstvo je v tomto zmysle extrémom, mužská časť zboru sa hodinu prakticky nepohne z miesta. Túto rovinu predstavenia som pritom vnímala inak, keď som ho videla prvýkrát a inak potom pri opakovanej návšteve. Po prvýkrát ma totiž dostatočne upútala neobyčajná archaickosť réžie, predsa len, nejde o celkom bežnú záležitosť. Tento výlet do režisérskeho skanzenu síce neprekypuje invenciou, akú by sme dnes čakali, koncepcia však v zásade spĺňa to najdôležitejšie a deju dáva funkčný rámec.

 

5

 

V tomto kontexte nemožno nespomenúť, akú hereckú výzvu toto spracovanie pre umelcov predstavuje. Ide ale o prípad, kedy obmedzenia vytvorili dobrý základ pre zaujímavé riešenia a najmä ženská časť obsadenia, Weissová a Burešová, tak vytvorila plastické, dôveryhodné a vzájomne absolútne protikladné hrdinky. Spevácky boli obidve mimoriadne presvedčivé: Eliška Weissová si vychutnala intrigánsku Ortrudu, jej najsilnejšou stránkou boli skvelé, nekompromisne a suverénne podané exponované polohy, Dana Burešová sa dievčenskej Elsy z Brabantu ujala tvorivo, part zdobil jej znelý soprán s bezproblémovými prechodmi medzi registrami. Miestami nevyrovnane, stále však znamenite odspieval Olafur Sigurdarson a v postave Kráľa Heinricha sa predstavil spoľahlivý Jiří Sulženko. V azda až nadštandardnej kvalite znel Orchestr Národního divadla, ktorý sa v tomto prípade určite stal jednou z dejotvorných zložiek. Sbor Národního divadla a Sbor Státní opery zneli vcelku kompaktne, niektoré náročnejšie pasáže by však potrebovali viac sústredenia.

 

1

 

Hlavnou hviezdou sobotňajšieho predstavenia bol ale jednoznačne debutant Magnus Vigilius, ktorý sa predstavil v úlohe Lohengrina, rytiera Svätého grálu, ktorý k smrteľníkom prichádza na zázračnej labuti vlastne kvôli láske k Else. Rola Lohengrina je spevácky náročná, s relatívne vysokou tessiturou. Najväčšiu záťaž a zároveň najväčší priestor pritom pre speváka predstavuje tretie dejstvo. Vigilius je podľa môjho úsudku pre túto rolu typovo veľmi vhodný. Jeho hlas bol vo všetkých polohách znelý a nevzbudzoval dojem vyčerpanosti. Počínal si veľmi vkusne a pôsobivo a navyše bol veľmi precízny. Bolo cítiť premyslenú prácu s frázovaním a dikciou. Najmä zo začiatku opery bol ale ešte neistý, chvíľu trvalo, kým sa usadil a dokázal so svojim materiálom naozaj naplno pracovať. Lohengrin Vigiliusovi pristal aj herecky. Slová libreta o vznešenosti rytiera tak boli podporené aj jeho vystupovaním a dobre si rozumel aj v interakciách s Danou Burešovou – preukázalo sa to najmä v ich sugestívne vystavanej scéne v svadobnej komnate v treťom dejstve. Kde a kedy ho ako Lohengrina (po pražskej repríze 23. 11.) uvidíme znovu, je zatiaľ otázne. Už jeho debut v tejto úlohe však dáva tušiť, že by mohlo ísť o celkom pozoruhodné udalosti.

 

6

 

18

 

13

 

3

 

4

 

Foto: Daniel Jäger 

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.