„Orchester hral ako o dušu.“

„Steinberg, hoci bez tejto životnej skúsenosti, dokázal pretlmočiť skladateľovo posolstvo vrchovato autentickým spôsobom.“

„Melodické, dnes už takmer klasicky pôsobiace dielo anglického postromantika predniesol Várdai s noblesným nadhľadom a suverénnou technickou brilanciou.“

Jubilejný 55. ročník Bratislavských hudobných slávností vyvrcholil v nedeľu záverečným koncertom Slovenskej filharmónie pod taktovkou dirigentskej legendy Pinchasa Steinberga. Sólistom bol violončelista István Várdai. Koncert usporiadatelia venovali 100. výročiu narodenia dirigenta Ladislava Slováka.

Skúsený, vyše sedemdesiatročný maestro vyburcoval náš orchester pri interpretácii veľkolepej 5. symfónie Dmitrija Šostakoviča k strhujúcemu výkonu, bez váhania jednému z vrcholných v doterajšej histórii telesa. Treba povedať, že Pinchas Steinberg nestál za dirigentským pultom našich filharmonikov po prvýkrát a náš ensemble dobre pozná. Jeho hosťovania v Redute sa datujú od BHS 1989, keď do Bratislavy pricestoval s orchestrom Rakúskeho rozhlasu a televízie ako jeho práve ustanovený šéf. Neskôr, už v nových politických podmienkach, sa uviedol už s naším orchestrom a od roku 2012 k nám prichádza pravidelne. Návštevníci festivalových i abonentných koncertov SF si ho mohli „vychutnať“ v Straussovej symfonickej básni Život hrdinu, Berliozovej Fantastickej symfónii či v slávnej Čajkovského Patetickej. Všetky tieto dirigentove kreácie ostali nadšeným poslucháčom nadlho v pamäti.

Nebolo to inak ani pri emblematickom Šostakovičovi. Majestátny opus ruského (sovietskeho) tvorcu v podaní SF zaznel na BHS naposledy v roku 2014 pod taktovkou vtedajšieho šéfdirigenta Emmanuela Villauma. Od prvých taktov zaujal v Steinbergovom podaní naliehavou, priam sugestívnou dramatickosťou, ktorej nápor nepoľavoval ani v navonok pokojnejších, meditatívnych úsekoch. Takú intenzívnu silu tragickej hudobnej výpovede, líčiacej pochmúrnu atmosféru predvojnového stalinského Ruska, naša koncertná sieň už dávno nezažila. Orchester hral ako o dušu a v ničom si nezadal so symfonickými kolektívmi zvučných mien, ktoré pred ním na festivale vystúpili. Keď dozneli posledné „triumfálne“ akordy démonicky mrazivej záverečnej časti Allegro non troppo, prepuklo v obecenstve dlho potláčané nadšenie. „Nikdy neuverím, že ten, kto nič nepochopil, môže rozumieť mojej Piatej symfónii“ – napísal Šostakovič vo svojich slávnych pamätiach. Naši ľudia pochopili – žili príliš dlho v totalitnom marazme, aby naň, aj po tridsiatich rokoch, mohli zabudnúť. A Pinchas Steinberg, hoci bez tejto životnej skúsenosti, dokázal pretlmočiť skladateľovo posolstvo vrchovato autentickým spôsobom.

Sólistom koncertu bol mladý maďarský violončelista István Várdai, ktorý takmer na deň presne od londýnskej premiéry diela v roku 1919 predniesol sólový part Koncertu pre violončelo a orchester e mol, op. 85 Edwarda Elgara. Melodické, dnes už takmer klasicky pôsobiace dielo anglického postromantika predniesol s noblesným nadhľadom a suverénnou technickou brilanciou. Ušľachtilý zvuk jeho sláčikového nástroja, zdedeného po legendárnej umelkyni Jacqueline du Pré, sa nádherne klenul ponad plénom celého orchestra. Várdai, víťaz mnohých prestížnych interpretačných súťaží, neostal svojej povesti špičkového európskeho inštrumentalistu nič dlžný. Ovácie publika odmenil prídavkom z Bachovej Suity pre sólové violončelo.

Koncert uviedla Beethovenova predohra Leonora č. 3, op. 72b, jedna zo štyroch verzií vstupu do autorovej opery Fidelio. Dirigent pri jej podaní zvolil nadštandardné, pre skladby klasicizmu netypicky hutné obsadenie sláčikovej sekcie, ktoré dielu dodali apelatívnosť a silný dramatický náboj.

Záverečný koncert festivalu usporiadatelia venovali 100. výročiu narodenia Ladislava Slováka (1919-1999), dlhoročného šéfdirigenta Slovenskej filharmónie, dôverného znalca symfonickej tvorby Dmitrija Šostakoviča, ktorý diela ruského kompozičného génia na svojich koncertoch pravidelne uvádzal a komplet symfónií aj nahral so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu.

Foto: Bratislavské hudební slavnosti