„Viac než interpretačný exhibicionizmus je Giltburgovi blízky vnútorný prežitok a na vhodných miestach určitá intimita.“

„Zahrať tie najefektnejšie z Transcendentálnych etúd tak, aby nevyzneli ako dobre nacvičený akrobatický kus, ale ako plnohodnotné umenie s výrazom a charakterom, nie je ľahká úloha, Giltburg v nej však obstál znamenite.“

„Počúvať, ako citlivo prispôsobuje úhoz charakteru hudby, ako cíti čas a vnútornú energiu fráz a harmónie, či ako volí balans medzi zvukovosťou registrov, bol naozaj zážitok.“

Tradičný debutový deň festivalu Dvořákova Praha patril tento rok izraelskému klaviristovi ruského pôvodu Borisovi Giltburgovi. Laureát prestížnej Súťaže kráľovnej Alžbety a Súťaže Arthura Rubinštejna sa 20. septembra predstavil pražskému publiku v naozaj neľahkom programe: maratónom kompletného tuctu Transcendentálnych etúd Franza Liszta a Trinástimi prelúdiami op. 32 Sergeja Rachmaninova.

V ostrom kontraste k obrovským úspechom a v podstate megalomanským Listzovým kusom sme pritom na pódiu videli skromne vystupujúceho mladíka, ktorý sa aj vo virtuóznom cykle snažil komunikovať širokú škálu emócií a ktorému je viac než interpretačný exhibicionizmus blízky vnútorný prežitok a na vhodných miestach určitá intimita. Na tomto základe potom buduje autentický, po všetkých stránkach uveriteľný výkon. Giltburg na pódiu skutočne tvorí, a to takým spôsobom, že aj publiku dáva pocit, že získalo privilégium byť prítomné priamo pri kreatívnom procese. Je pravda, že nie vždy som sa stotožnila s riešeniami, ktoré v danej chvíli zvolil: bolo však každopádne zaujímavé ho pozorovať.

Že sa interpret rozhodne kompletne uviesť Lisztove Transcendentálne etudy sa nestáva veľmi často, a vzhľadom na náročnosť týchto kusov je to úplne pochopiteľné. Výziev je tu hneď niekoľko: dĺžka cyklu, kontrastnosť etúd a s tým spojená nutnosť rýchlej zmeny „nastavenia“ techniky a nálady, technické nároky, ktoré preveria každú z klaviristových dispozícií. A ešte niečo: zahrať tie najefektnejšie z etúd tak, aby nevyzneli ako dobre nacvičený akrobatický kus, ale ako plnohodnotné umenie s výrazom a charakterom, nie je ľahká úloha. V tomto smere obstál Giltburg, myslím, znamenite. Bolo evidentné, že k etudám pristupuje až analyticky, snaží sa im rozumieť a aj v miestach s nahustenou faktúrou nájsť v množstve myšlienok určitú hierarchiu. K najvýraznejším momentom prevedenia patrili skôr jemnejšie, lyrickejšie z etúd, napríklad tretia Paysage či deviata Ricordanza, v ktorých Giltburg predvádzal nádherné piano. Vydarená bola aj Feux Follets s delikátnou, „drobnou“ technikou. Nad exponovanými etudami ako Mazeppa či Wilde Jagd však interpret akoby nemal potrebný nadhľad. V neúprosnom hudobnom toku Giltburg nie vždy stíhal odsledovať zvukovú kvalitu (v iných miestach veľmi vysokú!), forte tak občas znelo trochu plocho, diskant nie vždy dostatočne vynikol, celok strácal súvislosť. Príliš tvrdo a uponáhľane na mňa pôsobila aj desiata Allegro agitato molto. Giltburgov festivalový počin však ale napriek tomu možno zhodnotiť ako naozaj pozoruhodný.

Naozajstnou lahôdkou sa pre mňa ale stala až druhá polovica koncertu, na ktorej zneli Rachmaninove prelúdiá. Interpretovi sa podarilo týchto trinásť skladieb skvele uchopiť jednak každú zvlášť, jednak ako dobre fungujúci celok, cyklus. Giltburg sa v Rachmaninovových kompozíciách cítil očividne veľmi dobre, mal ich maximálne pod kontrolou tak, aby svoje predstavy dokázal bez problémov sprostredkovať publiku. Koncertné krídlo Fazioli si v tomto prípade klavirista celkom podmanil a počúvať, ako citlivo prispôsobuje úhoz charakteru hudby, ako cíti čas a vnútornú energiu fráz a harmónie, či ako volí balans medzi zvukovosťou registrov, bol naozaj zážitok.

Každé z prelúdií je krátkym exkurzom do celkom odlišných výrazových rovín. Giltburg ich výborne vystihol, štvrté Allegro con brio či šieste Allegro appassionato boli sugestívne, s až zemitou, drsnou zvukovosťou, rozjasnenie priniesol radostným pojatím tretieho Allegro vivace či deviateho Allegretto, z Prelúdia č. 10 Lento či zo záverečného Grave vytvoril hlboké výpovede s až filozofickými polohami. Dlhotrvajúce ovácie a potlesk v stoji boli potom neklamným znakom toho, že si klavirista svojím debutom publikum Dvořákovej Prahy naozaj získal.

Foto: Dvořákova Praha – Petra Hajská